Varí celá rodina…

Varí celá rodina…

Spomínate si ešte na obľúbenú hudobnú súťaž v sedemdesiatych rokoch, v ktorej vystupovali spievajúce rodinné družstvá? Každý člen rodiny jednoducho odspieval svoju obľúbenú pieseň a potom si počkal na výsledný verdikt poroty. Myslím, že v tej dobe to bol jeden z najviac pozeraných programov televízie…ľudia sa zabavili, popri tom si aj zaspievali a poniektorí si možno aj v obývačke spoločne zatancovali. Prečo o tom píšem?…Pretože, takýto obdobný večer som zažila v našej špagetérii. Len s tým rozdielom, že sme viac varili ako spievali…ale verte či neverte…tí mladší si aj zaspievali a aj niečo potancovali.

Začalo to úplne nenápadne. Momentálne totiž v špagetérii „bojujeme“ s nedostatkom pracovných síl. Predsa len, je čas dovoleniek a každý z nás má právo na oddych. A keďže sme nechceli skrátiť čas otvorenia a ani ubrať z ponuky, požiadala som svoju čerstvo vyštudovanú dcéru Betku, aby nám prišla pomôcť. A keďže si pravidelne počas leta „privyrábala“ ako čašníčka v jednej známej čadčianskej reštaurácii, (v ktorej bola veľmi obľúbená a žiadaná), nemala som absolútne žiadne obavy, že by sme to spolu nedali. A mala som pravdu. Nielenže sme obsluhovali, umývali a čapovali…my sme spolu dokonca i varili, vymýšľali a skúšali nové recepty. Úplne zľahka, bez akýchkoľvek problémov. Obe sme to brali ako zábavu a zopárkrát sme sa veru i schuti zasmiali. Naše omáčky vám chutili, chválili ste nás a my sme sa vtedy pyšne pozreli jedna na druhú, zdvihli obočie a potmehúdsky sa usmiali. Tie „naše“ sa  totiž míňali ako teplé rožky a nám z minúty na minútu rástlo sebavedomie. Skutočne som bola pyšná … na nás obe, že dokážeme spolu takto fungovať ..aj mimo domu. Že sa dokážeme zasmiať, porozprávať sa a popri tom aj viesť náš malý podnik. Ľudí sme mali neúrekom a boli dni, kedy sme nevedeli či skôr dať variť cestoviny, miešať omáčku alebo načapovať pivo. Kmitali sme z jednej strany na druhú…avšak bez chaosu, nervozity a kriku. Akoby sme vedeli, kde má ktorá byť v daný okamžik, kedy prebrať úlohu tej druhej, zastúpiť ju, či niečo začať pripravovať. Boli sme skutočne perfektný tím. A musím  priznať, že teraz, keď už tu nie je, mi je za tým všetkým smutno. Chýba mi to jej: „Tak čo si dnes vyskúšame?“ alebo „Nafotíme drinky“, či „Vypijú mi môj najobľúbenejší sirup!!!“ Viete…mojim veľkým prianím je, aby tu ostala navždy pracovať. Viem však, že ju čaká niečo po čom roky túži. Že jej nemôžem brániť v snoch…a žiadať od nej, aby tu ostala so mnou . Viem ale tiež aj to, že keď ju budem potrebovať tak by bez mihnutia oka „pribehne“ do špagetérie a preberie moju úlohu v nej. A to mi v tejto chvíli stačí a som je za to vďačná.

Avšak, nie je jediná, ktorá  špagetériu vyskúšala „na vlastnej koži.“ V jeden večer a potom i v ten ďalší sa tu ocitol i môj malý syn. No malý ako malý. Má pätnásť. To ho len ja stále vidím ako maličkého chlapca. Dospel neuveriteľne rýchlo a ja musím uznať, že to zatiaľ, popri tom všetkom, perfektne zvláda. Niežeby tu nechodieval…Chodieval, avšak nie na dlho, pretože počas školského roku to nebolo nijako inak možné. No a v jeden takýto prázdninový deň tu strávil celé popoludnie i večer. Nie však nečinne, s telefónom ruke, či s neprítomným pohľadom na gauči. Práve naopak…akčne.. s utierkou v ruke pri umývačke v zadných priestoroch špagetérie. So slúchadlami v ušiach, pospevujúc si. Dokonca pri prehadzovaní riadu v umývačke aj s prevedením tanečných krokov a kreácií.(Inak, dovtedy sme panvice dávali do umývačky tak, že nám zaberali strašne veľa miesta. On nám predviedol úplne iný spôsob a verte či nie…ostali sme naňho hľadieť s nemým úžasom). Svoju pracovnú činnosť nazýval „praním“ a veta: „Už mi dopralo?“ nás vždy všetkých rozosmiala. Umýval, vyberal, ukladal…niekoľko hodín, a mne sa zdalo, že sa i baví. Neustále sa s Betkou smiali, spievali, doberali sa…a my sme sa s radosťou ku nim pridali. Boli to neskutočné dni, skutočne neskutočné…Boli sme všetci spolu, šťastní a veselí. Pomáhali sme si a popri tom sme sa dokázali aj zabaviť. Neviem to vyjadriť slovami. Ten pocit, ktorá stále mám, keď si na to spomeniem asi najviac vystihujú slová …pokoj, šťastie, radosť, spokojnosť. Neviem čo by som dala za to, aby bolo takýchto dní čo najviac. Som však vďačná i za tieto chvíle…a nejako tak v hĺbke duše cítim, čo ich bude časom viac.

No a čo na záver? Varili sme spolu…všetci štyria a budem rada ak sa ku nám pridá aj „druhá“ strana. Nech to zažijeme všetci a spoločne. Viem, že to za to bude stáť…Len sa netreba báť..