Toto nie je o cestovinách, ale ak vám tie naše chutia, mali by ste o nás vedieť trošku viac

Prepáč India…už viac neprídem!

India bola pre mňa vždy veľkou rozprávkou. Neviem z akého dôvodu, ale v mojich predstavách to bola krajina farieb,  plná života a nádherných pamiatok. Vedela som, že je len otázkou času, kedy do nej zavítam a užijem si ten  „RELAX“ v podobe ospevovaných  ayurvédskych pobytov, sľubujúcich oddýchnuté a zregenerované telo, sviežu myseľ a pokoj v duši…K tomu výborné jedlo, príjemné počasie a…čo viac si priať v tomto daždivom a depresívnom novembrovom počasí.

A tak som si začala googliť aké sú možnosti splnenia si tohto priania. Rozhodovala cena, dĺžka pobytu a aj zameranie. Chcela som spoznať najmä históriu, užiť si trochu mora, vidieť niečo exotické. Ayurvédu som si nechala na neskôr😊.  Cez cestovnú kanceláriu skutočne nebol problém takýto pobyt nájsť. Cena za zhruba 8 dní sa pohybovala okolo 1 300 eur, a boli v tom zahrnuté letenky, ubytovanie, presuny a raňajky. Vstupy a prehliadky boli nad rámec. Bleskovou rýchlosťou som zaslala mail Janíkovi s otázkou: „Ideme?“ a sedela ako na ihlách.  „Ideme“ , zasvietilo na obrazovke počítača. Toľká to radosť, očakávania a predstáv, čo všetko uvidíme a zažijeme. Priznám sa, že mi bolo divné, že Janík nemal žiadne výhrady voči cestovaniu s cestovkou, ale v tej chvíli som to nijako zvlášť neriešila. Vytriezvenie prišlo až večer,  keď do špagetérie vstúpil s dvoma taškami. Úsmev od ucha k uchu. „Vyber si, z ktorej ruky chceš darček.“ A ja som zvolila ľavú. Vždy si ju vyberám a podozrievam Janíka, že to veľmi dobre vie. Bola v nej cestovateľská príručka  o Indii. „Kedy?“ Vystrelila zo mňa otázka. „O 5 dní,“ odpovedal Janík s úsmevom. Usmiala  som sa tiež ako on. Od ucha k uchu. Stále som bola  v tom, že ideme na ten zájazd, ktorý som mu poslala. „Ďakujem, ani nevieš akú si mi urobil radosť,“ dodala som akoby na záver.  A vtedy zaznela divná veta: „Už som objednal aj hotel, no a teraz musíme zohnať ešte nejaké letenky.“ „Aké ubytovanie, veď v tom je i ubytovanie!,“ ozvala som sa mierne vyľakane. A Janík začal rozprávať. O tom ako volal do danej cestovnej kancelárie, ale že zistil, že ten pobyt je kratší, drahší, a že mu bola daná pani nesympatická, keďže zverejnila to, čo nie je vlastne platné. A kto pozná Janíka, vie, že takto sa s ním neradno zahrávať. Takúto zmenenú ponuku okamžite zavrhol, so slovami: „Toto sa predsa nerobí. To, čo je za cestovnú kanceláriu, ktorá takto jedná. Veď to je klamanie zákazníka!“ Začala som zhlboka dýchať, opakujúc si: „Ty hlúpa, môžeš byť rada, že vôbec do Indie ideš. Veď si vždy chcela putovať s batohom po krajine ako naozajstný svetaznalec. Spoznávať skutočný život krajiny, nie chodiť ako čínsky turista s fotákom na krku v klimatizovanom autobuse.“ Moje nadšenie sa po tomto „psychologickom cviku“ vrátilo, a tak sme si sadli a googlili vhodné lety, ktoré by nám pasovali k príletu do Indie. Našli sme. Z Viedne do Amstredamu a odtiaľ do Bombaia. Tých letov do Indie zas nebýva tak veľa, takže som to brala ako ZNAMENIE. Vôbec nám nevadilo, že budeme letieť o pár hodín dlhšie. Dôležité bolo, že v Indii budeme v deň zabukovaného ubytovania. V ten večer som si vo vani otvorila môjho prvého turistické sprievodcu a začala čítať. A zrazu malá zmienka o vízach. „Janík? A víza potrebujeme?“ zakričala som z kúpeľne. „Asi nie. Len pas platný minimálne 6 mesiacov pred príchodom,“ ozvalo sa z obývačky.  Ajha!!! Vedela som, že niekedy na budúci rok mi pas končí, a tak som vyskočila bleskovo z vane so slovami: „Janík, ja neviem, či mám platný pas.“ Začali sme rátať…Predstavte si, bolo to tesné…dva dni. Inak by som vycestovať nemohla. No uznajte, ďalšie ZNAMENIE. „To by sme mali a teraz tie víza,“ pokračovala som v tom stresovom švungu. Hodili sme do googla „potreba víz do Indie“ , a aké bolo naše prekvapenie. Samozrejme , že treba!!! V miernej panike sme googlili možnosti získania víz, a opäť sme mali šťastie. Dali sa vybaviť online za 4 dni(nepočítali sa víkendy), čo nám akurát malo vyjsť deň pred odletom. Žeby ZNAMENIE? A keďže ja nie som v takýchto veciach moc zdatná, podujal sa na to Janík. Nebola to moc dobrá voľba. Po 15 minútach vypisovania skutočne nezmyselných otázok zachádzajúcich až k rodičom, a následnom zlyhaní programu to so slovami: „Takéto veci ma vytáčajú“, vzdal a odišiel si ľahnúť. Tak som sa premohla a vyťukala čarovné slovíčka do googlu JA. A keďže som prirýchla, tak som ťukla na prvú stránku poskytujúcu online víza a začala aj vypisovať. V duchu som si hovorila, že však tých otázok nie až tak veľa, ako vravel Janík. Neprišlo mi divné, že ja nemusím zadávať údaje o rodičoch….Až pri položke platba, som sa na chvíľu zháčila: „Janík, vyžaduje to platenie, mám zaplatiť?“ V polospánku odpovedal „Áno.“ Tak som klikla, zadala údaje a čakala čo ďalej. Prišlo mi na mail oznámenie, že víza mi pošlú. Nič viac. Vtedy som akosi začala pochybovať. Kukla som do telefónu na pohyb platieb a …108,00eur mi odišlo na nejaký maďarský účet. „Preboha!!!!“ Janík, asi som sa nechala nachytať.“ To ho prebralo a vrátilo do reality. „Ukáž! Cez akú stránku si išla? Veď to nie je oficiálna stránka ministerstva. Noooó, v najhoršom prípade, si nekúpiš bundičku,“ dodal so smiechom.  A tak, pre istotu, aby som nedajbože neostala doma, mi Janík na tej správnej stránke povypĺňal všetky „okienka“ a ja som zaplatila  znova. Tentoraz 25,00 eur. Aká to mohla byť pekná zimná bunda. Ale, India je India a čo tam po nejakých peniazoch. Zážitky sú predsa silnejšie ako „farebné papieriky“. Po malých peripetiách s fotkami a odlišnými vízami všetko nakoniec skončilo  OK. Tesne pred odletom, a to skutočne tesne, nakoľko išlo o niekoľko hodín, sme mali nakoniec všetko. Ubytovanie, letenky, víza. Hoci v inom postupe ako by sa malo, ale kto by to riešil…

Pri každom takomto výlete píšem o balení. Pretože, to je u nás vždy „komédia“. Janík sa rozhodol, že pôjde na minimum. Zopár slíp, dve trička, jedny šortky. Na seba si obliekol staré platené nohavice(že aby vyzeral ako Indovia), tomu obdobnú košeľu, ponožky a niekoľkoročné šľapky. „To ideš takto?“, opýtala som sa opatrne. „No. Prečo? Však keď budem niečo potrebovať, tak si kúpim. A takto tam lepšie zapadnem. Budem ako miestny.“ Bojovala som s tým, aby som mu nepovedala, čo si skutočne o jeho image myslím, ale nechala som to tak. Trvala som jedine na tom, že mu tie platené nohavice s košeľou aspoň ožehlím, aby sme v lietadle nevyzerali ako bezdomovci. On sa so svojimi vecami zmestil do minibatôžka. Asi očakával, že ja sa zbalím obdobne, keďže zaprotestoval na rozmer môjho batohu a zháňaní dečky a spacáka. „To ti bude načo. Veď tam bude 30 stupňov!“ Akoby nevedel, že mám fóbiu z cudzích postelí a cudzej posteľnej bielizne. Nevšímala som si ho…Pekne som si pobalila 4 šiat(dlhších a bez výstrihu, aby som miestnych ľudí nepohoršovala), sandálky, saténové pyžamko, spodné prádlo a aj komplet kozmetiku. Neveriaco na mňa po celý čas pozeral. „Neboj sa, ponesiem si ho sama!“ , ozvala som sa skôr ako stačil niečo povedať. Ten môj ruksak bol  oproti tomu jeho niekoľkonásobne väčší, a s tým spacákom aj ťažší. Tak som ho odtiaľ vyhodila a zabalila namiesto neho čistú posteľnú obliečku. Ja som cestovala za Európanku. Farebné tričko, značkové nohavice a tenisky, športová bundička a šatka do vlasov. Nech trochu v tej Indii vyzerám.

Po polnoci sme nasadli do auta a frčali do Viedne na letisko. Odtiaľ do Amsterdamu a okolo druhej po polnoci sme pristáli v Indii s Janíkovými slovami: „Musíme sa tu nejako do 6-tej pomotať a potom pôjdeme do mesta.“ Nadvihla som obočie a spýtala sa: „Nejdeme sa najskôr ubytovať, osprchovať a trošku si pospať?“ Predsa len leteli sme strašne dlho a časový posun bolo cítiť hneď. „Nie. Hotel máme objednaný až na túto noc, takže nás skôr ako o 2.00  neubytujú.“  Čo vám poviem, nadšená som nebola a predstava, že sa s tým mojim ruksakom budem „terigať“ pol dňa v tropických horúčavách ma moc nelákala. Našťastie sme pri colnej kontrole stratili dve hodiny, keďže ju majú tak dôslednú. Len pri braní otlačkov nám to trvalo cez 30 minút. Nie a nie ich zobrať. Tlačila som na tú dosku niekoľkokrát, ale nič. Nielen colník, ale i Janík a ľudia za nami boli zo mňa už nervózni. Ale ja skutočne neviem, v čom bol problém. Potom mi dali nejaký krém(strašne mazľavý) a podarilo sa. Presunuli sme sa do haly, v ktorej sme mali stráviť niekoľko hodín. Na iných letiskách by to asi problém nebol, pretože tam bývajú hromady obchodíkov a reštaurácií, v ktorých môžete prečkať čas. Tu boli len dve nejaké bistrá s tvrdými nepohodlnými stoličkami, automatovou kávou a nie moc lákavými sendvičmi. Posedeli sme, trikrát obehli halu dookola, ja som sa prezliekla do šiat a vyšli von. Bolo niečo pred šiestou. Dusno, ešte tma a hromada ľudí. Chvíľu sme sa tam pomotali a rozhodli sa(teda Janík), že by nebolo zlé ísť do centra  miestnym autobusom. Sledovali sme cedule s obrázkom autobusu a dostali na tzv. „nástupište“. Pamätám si, že keď  sme vyšli z haly, v duchu som si pomyslela. „Čo všade píšu, že po príchode do Indie vás zavalí strašný smrad. Však nič necítiť.“ Na túto vetu som si opätovne spomenula na nástupišti, keď nás „ovalil“  silný závan moču a neskutočný pach kanalizácie. Skutočne ma natiahlo, a to nie som nejaká krehotinka. Všade okolo nás boli samí muži. Ja v tých mojich kvietkovaných šatách som musela medzi nimi vyzerať ako z „Marsu“. A asi aj áno, pretože nebolo jedného, ktorému by sa hlava neobtočila okolo krku. Teraz sa nesmejem, ani si nefandím. Nie som taká krásavica, z ktorej by muži odpadávali, ale…bolo to presne tak ako som to opísala. Verte, nebolo mi to vôbec príjemné. V cudzom prostredí, v tme obkolesená tmavými mužmi s divokými pohľadmi. Po nejakej dobe prišiel autobus. Krásny…niekoľko storočný, rozheganý ale fakt pekný. Taký obdobný ako v Nepále. Väčšina tých mužov sa k nemu rozbehla a začala sa doň pchať. Išli sme i my. Na otázku „Centrum?“ nám vodič záporne pokýval hlavou a odfrčal preč. Našťastie. Chlapík, ktorý stál obďaleč nás sa nám prihovoril a usmernil nás, že autobusy tu chodia iba raz za čas, a že je lepšie ísť taxíkom. Ale keďže ho Janík považoval za dohadzovača kšeftov, odmietol túto možnosť a namiesto zháňania odvozu, sme sa posadili na lavičku k ležiacemu a spiacemu Indovi. „Dokedy budeme čakať?“, spýtala som sa už trošku nervózne. „Hodinku a uvidíme, či pôjde.“ A tak sme tam sedeli, pozerali na prichádzajúce a odchádzajúce taxíky a vyzerali náš autobus. Samozrejme, že neprišiel. Janík mal svedomie čisté a mohli sme si chytiť taxík. Pri tom množstve, čo sa ich tam premávalo, to nebol problém. Problém bolo to, a to sme my nevedeli, že niektorí sú akože registrovaní a niektorí nie. A my sme si stopli taký, ktorý síce pri nás pristavil vo vidine dobrého zárobku, ale nemohol tam zastaviť, takže sme popri ňom kráčali zhruba 300 metrov, kým sme si doň konečne sadli. Nadiktovali sme adresu hotela, že skúsime, či nás neubytujú skôr, prípadne, že si tam necháme naše ruksaky(teda ten môj) a pôjdeme do mesta. Komunikácia to bola zábavná. Vodič si niečo stále dookola rozprával, a Janík tiež. Zaviezol nás niekam, čo on považoval za centrum a pri našom dotaze, že tu musí byť náš hotel len pokyvkával hlavou. Janík mu ukázal adresu hotela, avšak, súdiac podľa jeho reakcií, sám nevedel, kde to je. Niekoľkokrát vystúpil z auta a pýtal sa druhých vodičov na cestu. Po takej hodinke sa nám nakoniec podarilo dostať sa do cieľa. Vodič zhodnotil, že to bolo viac ako predpokladal, a že je jeho čas drahý a vyrukoval na nás s dosť vysokou sumou. Nám neostávalo nič, len zaplatiť, pretože základné pravidlo v Indii je, že sa máte na cene dohodnúť, ešte predtým, ako nastúpite. Viem, že to Janíka štvalo, pretože si popod nos zahundral: „Z hotela nám núkali odvoz a ja som odmietol, pretože som si myslel, že to bude premrštená cena. Tento zobral dvakrát toľko.“ No, niekedy a na niektorých veciach sa neoplatí šetriť ale to by ste museli Janíka poznať. Nie je lakomý, práve naopak. Niekedy až moc štedrý. Avšak v určitých veciach a vo väčšine prípadoch maličkostiach, kedy má pocit, že ho ľudia zneužívajú a využívajú, je v otázkach financií nekompromisný. Zaplatili sme ale bez rečí. Hotel bol v takej starej budove. Nie moc dobre vyzerajúcej, avšak po výstupe po schodoch bola za sklenenými dverami pekná, čistá recepcia s príjemným Indom. Bol tak dobrý, že nás ubytoval ráno o deviatej hodine, takže sme nemuseli čakať. Bola to úľava. Izba bola maličká, bez okien ale s klimatizáciou. Osprchovali sme sa s tým, že si nachvíľku oddýchneme. V tej tme sme spali niekoľko hodín ako zarezaní. Je to zaujímavé, pretože keď nemáte denné svetlo, vôbec necítite, či je deň alebo noc. A samozrejme, že to bolo i tým časovým posunom. Po prebratí sme sa vychystali obzrieť to najkrajšie v Bombai- Bránu Indie. Keď sme vyšli na ulicu, prekvapil ma ten hluk. Priznám sa, že ma desil po celý čas strávený v Indii. To trúbenie doslova „za zadkom“ bolo hrozné. Zakaždým ma strhlo a zakaždým som stihla Janíkovi ruku tak silno, že zvolal „Au.“ Skúste si predstaviť ten pohľad. Štvorprúdová cesta plná, až preplnená trúbiacimi autami a na chodníkoch, sediaci Indovia. Keď sme tade kráčali po prvýkrát, prechádzal mi mráz po chrbte. Všade okolo bola strašná špina, odpadky a prach. Museli ste dávať pozor kam šliapnete. Na jeden pohľad nezabudnem. Na niekoľko metrovom úseku, takmer pri ceste, bola akoby rozmiestnená firma na spracovanie dreva. Množstvo ufúľaných Indov búchalo pre nás už pomaly zastaranými nástrojmi do dreva a uprostred nich sedel na stoličke majiteľ, oblečený v košeli. Dokonca sa mi marí, že bola ružová. Tak udivene ako my sme pozerali na nich, tak pozerali oni na nás. Na malú chvíľu akoby zastal čas. A aj práca. Janík sa pri nich zastavil a fotil, ja nie. Tie ich pohľady totiž smerovali na mňa. Možno som bola podozrievavá, ale keď som si študovala Indiu, dočítala som sa, že belošky sú tu považované za „ľahkú korisť“ nemorálnych mravov. A vedzte, že ja som si pod paľbou ich pohľadov skutočne tak pripadala. Poprosila som Janíka, nech ma drží stále za ruku a podotkla, že sa divne pozerajú. Húfom ľudí sme sa dostali na stanovené miesto. Prešli sme akože kontrolou, oddelene muži a ženy, a zapadli do ešte väčšej masy ľudí ako na ceste. A v tom to prišlo…fotenie ako s atrakciou. Najskôr to boli deti, čo mi absolútne neprekážalo, ktoré sa chceli so mnou odfotiť. Divné, že s Janíkom nie. Potom ženy a následne celé rodiny. Avšak keď začali prichádzať samotní muži, odmietla som. Dočítala som sa totiž, že fotky s Európankami si dávajú na sociálne siete ako svoje „krátkodobé love story“, a potom som naozaj netúžila. Zdvorilo som odmietla a aké bolo moje prekvapenie, keď sa nechápavo dotazovali, že PREČO. Akoby sa cítili urazení. Vtedy musel to NIE zopakovať Janík, aby pochopili. S týmto fotografovaním som mala problémy každý deň po celý čas. Pomaly v každom meste som bola za atrakciu, avšak…druhý pohľad…keď som ja videla staré Indky, ženy s párkou alebo skupinu muslimských mužov, tiež som si ich chcela odfotiť. Tak čo im vôbec niečo vytýkať.

Brána do Indie je skutočne nádherná stavba, ktorá vás vráti do minulosti. Postavili ju v roku 1924 ako pamiatku na návštevu anglického kráľa Juraja VI., ktorý bol zároveň aj posledným indickým panovníkom z tejto krajiny. Od roku 1947 získala India samostatnosť a vtedy sa opäť do centra pozornosti dostala aj táto brána. Symbolicky cez ňu odišli poslední britskí vojaci, ktorí opúšťali krajinu a správa štátu odvtedy zostala plne v rukách domácich obyvateľov. Je vysoká, mohutná a pohľad z nej na more je skutočne fascinujúci. Popred ňu pobehuje množstvo fotografov, ktorý vás s ňou v pozadí veľmi radi vyfotia. Hneď vedľa sa nachádza azda najdrahší hotel Taj Malah Palace s unikátnou architektúrou, kombinujúc typické prvky s islamským umením.  Naša cesta viedla ďalej na dosť navštevované korzo popri mori, tzv. Marine Drive. Niekoľko kilometrov dlhá betónová plocha, popri ktorej boli naukladané obrovské kamene, po ktorých sa dalo zísť ku moru. Sedelo tam množstvo ľudí, prevažne mladých, ale i rodiny a sem tam sa našiel i nejaký samotár. O niečo ďalej sa deti i kúpali. More bolo špinavé, vôkol nepríjemný zápach a na piesku porozhadzované smeti. Im to ale vôbec neprekážalo. Bavili sa. Smiali, skákali oblečení do vody, fotografovali sa. Každý jeden mal mobil v ruke a buď doňho šťukal, ale si robil selfi. Žiadne reštaurácie, žiadne bary. Pomotali sme sa ulicami Bombai až do večera, zašli na miestnu večeru v malej takzvanej rýchlej reštaurácii a pobrali sa spať. Čo sa týka indickej kuchyne, nedám na ňu dopustiť. S výnimkou raňajok. Omeleta je vždy na výber, a je to to najlepšie čo si môžete na lačný žalúdok dať. Alebo tousty s maslom a džemom. Tým tiež nič nepokazíte. Ja som však  chcela vyskúšať ich klasiku, a to mi moc nešlo. Malé a biele, akoby bez chuti vyrobené pirohy, ktoré ste si mali namáčať do bielej, riedkej omáčky, ktorá mala zvláštnu chuť. Takú nijakú. To boli však hotelové raňajky. Určite je  lepšie dať si na ulici taštičky a rolky z lístkového cesta plnené rôznymi omáčkami. Tie sú fakt lahodné. Inak, rozdiel medzi kávou s mliekom a čajom masala nezistíte. Obe chutia rovnako. V oboch je mlieko, len v masale sa utvorí na vrchu kožka. A to ja nemusím Bŕŕŕŕ. Trauma zo škôlky. Janík si ho ale dennodenne vychutnával. Základom indickej kuchyne je prevažne ryža a množstvo omáčok k nej. Každá jedna je fantastická, či už vegetariánska, s mäsom alebo rybami. Jedálne lístky sú tak obšírne, že máte problém si vybrať…navyše keď ani dobre neviete, čo vlastne ponúkajú. My sme skúšali, čo sa dalo a ani raz sa mi nestalo, že by mi nechutilo. V Bombai sme ostali i ďalší deň. Turistický sprievodca ponúkal niekoľko historicky zaujímavých pamiatok, a bola by škoda ich nevidieť. Prevažne išlo o budovy, ktoré v minulosti ale i dnes pôsobia veľkolepo. Škoda len, že ich nechali stratili  „šmrnc“. Pripadalo mi to, ako keby táto krajina nevedela využiť to, čo jej história dala. Ostali len krásne múry, poobopínané stromami a zaplavené odpadkami. V minulosti to skutočne muselo byť nádherné a je nesmierna škoda, že z takého množstva krásnych historických budov, sú len niektoré v použiteľnom stave. Množstvo, a skutočne množstvo stavieb je spustnutých a  zdevastovaných.  V ten deň sme prešli okolo 20 kilometrov a videli sme čo sa dalo. Za zmienku určite stojí železničná stanica Chhatrapati Shivaj s prvkami viktoriánskej architektúry, ktorá bola v čase svojho skonštruovania najdrahšou stavbou v meste. V súčasnosti patrí medzi dôležité dopravné uzly, odkiaľ odchádzajú vlaky do všetkých dôležitých miest v krajine. Navštívili sme  tiež historické múzeum Chhatrapati Shivaji Maharaj Vastu Sangrahalaya a Zaveri Bazar ponúkajúci množstvo indických šperkov. Zážitkom bol i výlet loďou na ostrov Elefanta, kde se nachádza komplex jaskynných chrámov vytesaných do čadičovej skaly.

Ďalší deň sme sa rozhodli ísť do Puny, ďalšieho turistickým sprievodcom ospevovaného mesta. Zvolili sme taxík a cesta nám trvala niečo cez 3 hodiny. I vďaka tomu, že sme nášho taxikára požiadali, aby nás ešte pred samotnou návštevou mesta zaviezol na autobusové nástupište, odkiaľ nám mal ísť ďalší spoj. Zaviezol nás tam s malou pomocou iných taxikárov, avšak bohužiaľ, či našťastie, sme sa nedokázali s miestnymi ľuďmi dohovoriť a teda ani zistiť, či niečo „tým našim smerom“ ide. Zmierili sme sa teda s tým, že sa vrátime po návšteve Puny do Bombai a zvolíme iný postup. Nasadli sme teda späť do taxíka so slovami“ „Centrum“, a…Náš taxikár  však poznal len jednu cestu….tú od Bombaii a tak sme sa vracali smerom späť. Janík, sledujúc mapy v telefóne, mu niekoľkokrát hovoril: „Centrum?“ a on mu niekoľkokrát odpovedal „Centrum“. Bol z neho „naprášky“, doslova. Kým sme došli akože do centra, prebehla hodina…takže na obhliadku nám ostali tak dve-tri hodinky, čo v konečnom dôsledku stačilo. Čakala som mesto preplnené pamiatkami a históriou, a dostalo som jednu murovanú stavbu(historickú a peknú), niekoľko chrámov a niečo na spôsob bazára. Priznám sa, že som bola sklamaná. Možno je to ale preto, že keď cestujete takto „na divoko“ tak vlastne ani neviete čo a kde máte pozerať. A možno sú tí turistickí sprievodcovia prehnane písaní. Vracali sme teda späť do Bombai s tým, že ráno si pôjdeme kúpiť lístky na vlak a presunieme sa do Goa. Jednak z dôvodu, že Janík videl aká som vystrašená z ľudí a tiež i preto, že skutočne už nebolo čo pozerať. Avšak kúpiť si lístok a cestovať kedy si zmyslíte, sa v Indii nedá. Práve pre to množstvo ľudí. Ráno už bolo na celý deň vypredané, a tak nám neostávalo nič iné, len si kúpiť lístok na druhý deň. Pani sa nás pýtala, či chceme cestovať prvou triedou a naša odpoveď bola jednoznačná. Kvôli mne. Malo ísť o kupé pre 6 ľudí s klimatizáciou. Nemala som žiadne obavy. Nejako som bola v tom, že keď v Uzbekistane majú lepšie vlaky ako my, tak to to nebude také zlé. V to ráno, keď sme o 6 hodine ráno, za tmy“  kráčali na vlakovú stanicu sa stala udalosť, ktorá ma nesmierne vystrašila. Takto ráno sa život na ulici prebúdzal, a z tých rôznych „domčekov“ popri ceste vychádzali miestni ľudia za prácou. Zväčša to boli tí, čo ponúkali na stanici čaj alebo kávu, a keď ste videli v akých podmienkach ich pripravujú, tak ste radšej odmietli. A zrazu oproti nám išiel divný muž. Z mojej pravej strany. Nerobil normálne kroky ale akoby do boku smerom ku mne skákal. Niečo mal v rukách a niečo si hovoril. Bol strašne divný a ako sa blížil ku mne, dostávala som strašný ale skutočne strašný strach. Vykríkla som a Janík mi povedal: „Nevšímaj si ho!“. Tak silno ako vtedy som sa ho asi ešte nikdy nedržala. Normálne som nemohla dýchať od toľkého strachu. Vám to možno tak neprijde, ale tá tma, tí kašlajúci muži na uliciach, tie chatrče a do toho tento muž….skutočne som sa triasla strachom. Vtedy som si povedal, či mi je vôbec takéto cestovanie treba. Či som nemohla ísť radšej s cestovkou a vidieť iba to pekné a príjemné. Poznať Indiu z tej lepšej stránky a hovoriť o nej ako o úžasnej a nádhernej krajine, ktorá vás dobíja energiou. Bohužiaľ.

Zažiť staničný ruch v Indii je skutočne zážitok. Pomerne veľký priestor do posledného miestečka zaplnený ľuďmi. Aj na zemi. Do toho „obslužný personál“ v podobe Indov v šľapkách tlačiacich obrovské káry naložené nejakým tovarom. Keď ste im zavadzali iba „frkli“ a vy ste museli odskočiť nabok. Do toho staniční predavači ponúkajúci domáci čaj alebo kávu. Ak ste nabrali odvahu(my nie), zastavili pri vás a naliali vám do plastového pohárika z kanvice teplú tekutinu. No a celkovú atmosféru dotváral silný močový závan, z ktoré ho vás štípal nos. Vlaky sú tu zastaralé, zhrdzavené akoby z minulého storočia. Ľudia do nich doslova bežali a predbiehali sa aby sa mohli vo vnútri usadiť. Ten pohľad stál za to. Doteraz neviem ako sa nám podarilo v celom tom chaose a pri tom množstve vlakov a nástupíšť nájsť to naše. Vlak mal odísť o 7.10 ale do 9.00 nebolo po ňom ani slychu a ani chýru. Nervózne sme postávali a pýtali sa ľudí, či naozaj pôjde. Nakoniec dorazil a okolo 10.00 sa nám podarilo vyraziť zo stanice. Čo bolo zaujímavé, boli tzv. súpisky cestujúcich, ktorí vlakom mali cestovať. Niekoľkostranové A4 rozdelené podľa jednotlivých vozňov. Samotné súpravy sa od seba líšili podľa toho, o akú triedu išlo. Tie druhej triedy, vyzerali doslova ako vozne pre dobytok. Malé zamrežované okienka a v ich natlačená kopa ľudí. Neviem ako tam mohli v tom teple dýchať. My sme mali prvú triedu s klimatizáciou, ktorá tak „mrazila“ že sme takmer celú cestu sedeli v bundách.  Kupečká neboli od seba oddelené, boli to kóje so 6 lehátkami, na ktorých sa mohlo sedieť alebo spať. Každý z nás dostal vankúš, plachtu a deku. Naši spolucestujúci: muslimská rodinka s dievčaťom a jeden postarší manželský pár s tým nemali absolútne problém. Ľahli si a spali, pokiaľ neprišli vlakoví predavači ponúkajúci pitie a jedlo. Janík sa plánoval uložil tiež, ja s mojou fóbiou však nie. A keďže jeho posteľ bola nad mojou a keby ležal on, musela by som i ja, nebolo mu dovolené. Spal teda posediačky. Strava bola  dobrá a dostali ste tu všetko ako v reštaurácii. Len zabalené v plaste. Ale teplé a chutné. Tých 11 hodín cestovania bolo skutočne dlhých. Iba sme sedeli a občas zašli na toaletu. Občas preto, ako vyzerala. A to tu nebudem popisovať. Od toľkého sedenia mi tŕpli nohy a nervozita narastala. Mysleli sme si, že cestou vlakom uvidíme aspoň kus krajiny, ale skutočne nebolo čo pozerať. Krajina je takmer všade rovnaká. Výnimkou boli rolíčka s ryžou a malé usadlosti ľudí. Samozrejme i tu som bola skupinou mladých mužov obťažovaná kvôli fotografovaniu, a čím častejšie sa to dialo, tým viac som bola z toho nervóznejšia. Neviem si predstaviť cestovať touto krajinou sama. Okolo desiatej večer sme dorazili do cieľovej stanice, prenajali si taxík a nasmerovali si tu k moru. Na tú jazdu taxíkom nezabudnem. Ohromne sa mi páčila. Dynamická, rýchla ale bezpečná.  Taxikárove šoférske kvality uznal i Janík. Ubytovanie sme mali priamo pri mori a bola to jednoduchá izba s kúpeľňou a klimatizáciou za 14 eur. Čistá ale ja som si i napriek tomu vyložila svoju dečku a obliečku. Tešila som sa na more. V tomto roku sme leto strávili v snehu na Pamíre a i keď nie som „plážový typ“,  piesok a slnko mi chýbali. Po prebudení sme si išli obzrieť kde to vlastne sme. Bol to záliv s piesočnatou plážou, s niekoľkými maličkými reštauráciami, suvenírmi a hotelom.. Ako sme sa neskôr dozvedeli, toto tu bola ruská destinácia a podľa toho, čo o nich hovorili miestni, moc v láske ich nemali. Nedivila som sa im. Boli hluční, arogantní a mne bolo skutočne tých čašníkov a predavačov ľúto. Spomenula som si na špagetériu. Keby sa ku nám správali naši zákazníci ako ku sluhom, určite by som i dala patrične najavo, nech idú niekam inam. Tu si to ale dovoliť nemohli a boli radi, že niečo zarobia. Vždy sme nechali sprepitné, čo máloktorí Rus urobil. Bolo to pre nich niečo „veľké“ a už keď nás v diaľke videli, kývali aby sme šli ku nim. Snažili sme sa stravovať tak, aby sme boli u každého, a takisto kúpiť nejakú drobnosť  u každého obchodníka. Jeden sa mi mimoriadne páčil. Bol to fantastický obchodník a niektorí naši obchodníci by sa mali od neho čo učiť. Keď videl, že „tlačí na pílu“ , usmial sa a povedal: „Prepáčte madam. Ja viem, že som otravný, ale toto je moja práca, ktorá ma živí.“ A tým ma ozbrojil. Taktika skvelá. Ale boli i takí, ktorých sme na pohľad nemuseli. Jeden postarší, prefarbený muž, ktorý nás prišiel každé ráno pozdraviť do  našej raňajkovej reštaurácie. No a keď sme z nej vychádzali, vždy nás volal ku seba. Raz sme šli, a mysleli sme, že stačilo. On bol však každý deň neúprosný a miestami až otravný. Tie 4 dni sme boli súčasťou ich životov, a bolo to príjemné. Každé ráno nám kývali, pozdravili, usmiali sa  na nás, prehodili slovko-dve a večer nás odprevádzali so slovami tak zajtra. Biznis je biznis a ako sami povedali, Rusi si nič nekúpia. Iba pijú a jedia. Jedna majiteľa obchodíka so šatami mi však ostane v pamäti navždy. Bola to rozpadávajúca sa chatrč na pláži. Veľmi pekná Indka v sári, ktorá sa pri predaji rozhovorila. Hovorila plynule anglicky, hoci do školy nechodila. Naučila sa tu v obchode, vďaka turistom. Keď hovorím obchod, musíte si predstaviť maličkú miestnosť s poloprázdnymi policami po bokoch. No a vzorky toho čo predávala, mala povešané na vešiakoch kde sa dalo. Vyskúšala som si jedny šaty a keďže som sa v nich strašne spotila, až tak že zo mňa tiekol pot cícerkom(v tej miestnosti bez okien bolo neuveriteľne horúco) bolo mi trápne, aby som jej ich vrátila. Našťastie mi sadli a aj pristali. Vytiahla však bledomodré sári, ktoré ma vždy fascinovalo a nesmierne sa mi na Indkách páčilo. Neodolala som. Keď ma doň obliekala, vzdychala som, že to nebudem vedieť. Je to totiž iba strašne dlhý kus látky(tá moja bola jemná, ľahká a nesmierne príjemná na dotyk), ktorý sa najskôr zaviazal okolo pása, látka sa omotala dookola, a potom sa pomerne veľký kus  naskladal to rovnakých záhybov a zastrčil za pás. Látka, ktorá pokračovala za záhybmi sa potom obtočila okolo pŕs a prehodila cez rameno, kde sa upevnila zicherkou. No a pod celú túto parádu sa dáva top, takej farby ako je sári. Je to dosť nebezpečný odev, pretože, ak by ste si pristúpili tú časť, ktorú ste mali založená za pásom, ostali by ste iba v spodnom prádle, Preto je lepšie, keď si to poistíte ďalšou zicherkou. Keď som sa v ňom videla, vedela som, že cesty späť niet. A tiež som sa v ňom zase spotila, takže nehrozilo, že si ho nezoberiem so sebou. Na ich ceny, bolo sári drahé. Len pre porovnanie, tie prvé šaty stali 5 eur, tieto 40€. V obchodíku sme boli dosť dlho na to, aby sme sa dozvedeli, ako sa tu vlastne žije. Ženy to v Indii nemajú vôbec ľahké a narodiť sa dievčaťom je ťažké nielen pre ne samotné ale aj ich rodiny. Mala som z nej strašne dobrý pocit. Bola nesmierne milá, prívetivá, usmievavá. Sálala z nej energia a keď som sa s ňou vždy stretla, obe sme si zakývali a usmiali sa na seba. Som rada, že som ju stretla. Neviem prečo, mala som pocit, že to je veľmi silná žena, ktorá sa nevzdáva. Taká, akou chcem byť aj ja.

Pláž bola čistá, nad hlavami sme mali kokosové orechy a neuveriteľný pohľad na svet okolo nás.  More bolo nadmieru teplé, doposiaľ som také nezažila. Zo začiatku som mala obavy, či sa vôbec môžem vyzliecť do dvojdielnych plaviek. A hoci miestni obchodníci i náš domáci tvrdil že áno, nikdy som nešla prechádzať v bikinách po celej pláži. Len od osušky do mora a späť. Situácia sa zlepšila prívalom Rusov na pláž. Vtedy som bola súčasťou väčšiny bielych tiel, takže som sa cítila príjemnejšie, ale pri svojom zvyku: more-osuška, osuška-more som zotrvala. Tie dni na pláži sme si skutočne užili. Od rána do poobedia na pláži a poobede výlet do okolitých mestečiek. Miestnym autobusovým spojom. Tu už ale ľudia takí doterní neboli. A ja som sa tak nebála. Všetky tie mestečká sú rovnaké. Kopu obchodov so všetkým možným, kopu kráv na ulici, kopu áut, kopu ľudí. Sem tam nejaký kostolík alebo nejaká pekná schátralá historická budova. Jeden deň sme mali ako s cestovkou, vďaka ochotnému a obchodu chtivému taxikárovi. Absolvovala sme výlet po tých najkrajších pamiatkach na okolí, navštívili farmu korenia, kde sme zistili, že sme totálni analfabeti, čo sa týka druhov korenín, ochutnali miestnu pálenku, z ktorej sa mi zježili chĺpky po celom tele a povozili sa na slonoch(ako v cirkuse). Majú takú zvláštnu pokožku, a i napriek tomu, že to bola skutočne atrakcia pre turistov, mne sa to páčilo. Janíkovi nie, ale cením si to, že to absolvoval i napriek svojej nevôli. Skutočne sme si oddýchli a ja som mala na Indiu zas iný pohľad. Takáto sa mi páčila. Čas pobytu skončil. Namiesto 11 hodinovej cesty vlakom sme sadli na miestny letecký spoj do Bombai, odtiaľ do Amsterdamu a potom do Viedne. Celkovo nám to trvalo 24 hodín a let to bol úmorný. Po prvýkrát som sa tešila domov. Na ten pokoj, čistotu, stereotyp. Prišla som na to, že nie som klasický cestovateľ, ktorý sa s batohom vyberie naprieč celou krajinou. Som pohodlná a bojazlivá. A ak ešte niekedy pôjdem do Indie, tak určite s cestovkou. A možno si dám aj ten ayurédsky pobyt aby som mohla rozprávať, aká je India čarovná a krásna. Len či niekto so mnou takto pôjde…Janík?