Moja prvá…

Moja prvá…

Viete čo? Niekedy mi príde môj terajší život neskutočný. Nikdy by ma nenapadlo, že skončím v „kuchyni“. Doslova!!! Za sporákom, v zástere a s vareškou v ruke. A nenapadlo by to v živote ani moju mamu. Ani sestru. Ani moje kamarátky…Vlastne, asi nikoho. Ale ako sa hovorí, človek mieni, život mení. A nikdy neviete kam vás zavedie, s kým zoznámi a čo pre vás prichystá.

Prečo o tom píšem? Dnes som po prvýkrát varila bolónsku omáčku.  V 40 litrovom hrnci. Ledva som ho vytiahla z police, čo bol taký ťažký. Prišlo mi to smiešne. Ja =kuchárska zástera a čiapka, dreváky na nohách a ON = nerezový, obrovský a ťažký. Nieže by som bola krehotinka, ale tieto obrovské hrnce sú …Nesympatické, Nepraktické a strašne ťažko sa umývajú. Takýto hrniec nezmestíte len tak do umývačku riadu. A navyše, keď ho položíte na sporák, musíte sa dať na špičky aby ste videli dovnútra. A to meriam 173 cm. Varte potom  omáčku 5 hodín!!! Našťastie ho využívame len na bolónsku. A keby sa dalo, tak sa ho zbavím hneď. Priznám sa, že som už jeden z našej kuchyne odniesla. Potajomky…aby v ňom nevarili😊polievky.

Dnes som špekulovala, že ho nechám tak, a využijem ten menší. No menší ako menší, keď máš jedenásť litrov, že? Moje drahé kolegyne ma ale včas upozornili, že pri objeme 6kg mäsa a 5 kg zeleniny, to je nemožné. Nech to ani neskúšam. No čo už. Keďže si nechám poradiť, ostala som pri tom 40 litrovom nereze.

Otvorila som teda recept a išla. Olej, maslo, cibuľa, mrkva, zeler….Prezradím, že mám u nás v kuchyni strašnú výhodu…Poviem len: „poprosím nakrájať“ a v priebehu pár minút mám všetko pripravené. Ďakujem dievčatá. Bez vašich šikovných rúk a ochoty by bolo to varenie bolonskej omáčky nekonečné. Asi si poviete: „To nemajú krájač zeleniny?“ Jasné, že máme!…ale…V priebehu pár mesiacov sa nám už dva takéto zlomili. No tak to vidíte. Ani tie  profesionálne kuchynské roboty už dnes nič nevydržia… A tak strúhame, režeme a krájame ručne. Dokedy netuším. Poznámka pre Janíka: „Prosím, nezabudol si to reklamovať? A kúpiš nám nový?!“

Zasmiali by ste sa na mne, keby ste videli ako varím. Dookola čítam postup, aby som na niečo nezabudla. A kontrolujem, či to, čo je v hrnci, spĺňa to, čo sa píše v postupe. Tak napríklad bolo napísané: Dajte si záležať, neponáhľajte sa, musíte dosiahnuť plnú chuť soffritto, je to u tejto omáčky veľmi dôležité. Potom tam vložte pomleté mäso a pomaly ho nechajte absorbovať (insaporire) chuť soffritta. Priebežne to pomaly miešajte, aby sa mäso a soffritto dôkladne previazali, a aby sa kúsky mäsa nezlepili.“ Ako by vedeli, že to je určené mne😊Jasné, že som sa neponáhľala. Keď som si totiž predstavila, že by som 40 litrov bolonskej omáčky mala vyhodiť do koša, striaslo ma. To už nie je ako keď doma varíte. Je to zodpovednosť!!! A tak som spomalila, nadýchla sa, vydýchla, vygooglila si, čo to soffritto vlastne znamená a dôsledne dbala na to, aby sa i tak stalo. Bože, viete ako ma boleli ruky a ramená? Normálne, keby som pri tom začala robiť drepy, tak nemusím ísť ani do posilňovne. Úžasné, nie? Presne som dodržiavala i stanovený pomer(ja mám totiž taký zvyk, že keď je napísané pridajte 3 strúčiky cesnaku, tak ja dám 4. Alebo pár lístkov bazalky…ja hodím celú hrsť. No čo poviem na svoju obranu. Netrochárčim! Doprajem!) V  tomto prípade som si však nedovolila byť svojská. Tá zodpovednosť ležala na MOJICH pleciach a tiež som chcela, aby ma bolognese jedáci chválili, ako im chutí moja prvotina. A keďže písali, že pomaly, na miernom ohni varte minimálne 4 hodiny, varila som až do neskorého večera. A snáď je to i chutné. Veď príďte ochutnať, a ak vám skutočne „pošmakuje“ usmejte sa na nás. Veď o tom by mala byť práca. O radosti, chuti, zábave a …i povinnosti, zodpovednosti a prekonávaní. Tak opäť nabudúce.