Môj prvý chutný koláč…

Keď som včera večer zaspávala, mala som v duchu napísaný  pomaly už celý článok. O tom, ako som po rokoch (dlhých) opäť piekla. Dnes ráno, keď som si sadla za notebook, som ale nevedela, čo vlastne písať. Bolo to  prekvapujúce… Ešte včera večer som presne vedela, čo v ňom bude a ….teraz? Napadla mi úplne protichodná myšlienka: „Mám skutočne napísať o tom ako som piekla koláč? Veď to robia ženy takmer každý deň. Nevyznie to hlúpo?“ Uvedomila som si však jednu vec….Tento článok vlastne nie je o tom koláči. Je výpoveďou mňa samej. Toho, čo cítim a čo prežívam, k čomu sa po rokoch vraciam… Avšak tentokrát bez obáv a vnútorného strachu. A pri tom je to obyčajný koláč😊

Kedy som začala vlastne po prvý raz s pečením? Nemám ani potuchy. Mama nás k tomu neviedla, hoci piekla každý týždeň. A piekla a pečie fantasticky. Skutočne. Nie také tie okázalé, plnkové dortíky“, ale klasické, kysnuté, ťahané, plnené aj suché koláče. Priznám sa, že je im ťažko odolať a počas môjho detstva som si ich skutočne veľa odjedla. Bol to taký nejaký náš rodinný zvyk. Nedeľa nemohla byť bez koláča. Keď som sa opýtala mamy, prečo nás nikdy nenaučila piecť, jej odpoveď bola jednoduchá. „Chcela som vás ešte uchrániť pred tým čo vás čaká. V živote sa navaríte a napečiete až -až. A mňa tiež niekto neučil….naučila som sa sama.“ Nikto v tom čase ale asi nepredpokladal, že my so sestrou budeme trošku iné. Ako naša mama hovorí „Do vetra“. Rozlietané, uponáhľané, čo chcú vždy všetko stihnúť a čo najviac zažiť. Katarína taká bola vždy a aj ostala. Ja som sa na nejaký čas snažila „usadiť“, byť dobrou matkou a ženou. Presne takou ako moja mama. Starostlivá, dôsledná, milujúca. Každé ráno pripravovať svojim deťom raňajky, desiaty do školy, olovranty a teplé večere. Vyvárať a vypekať a mať voňajúcu domácnosť.

Do manželstva ako takého, som vhupla veľmi skoro. A o niekoľko mesiacov som bola už aj matkou. Dnes nádhernej, nesmierne šikovnej Betky, ktorá to so mnou nemala ľahké. Stále hovorím, že ja som bola dieťa, ktoré malo dieťa a snažila som sa vychovávať tak, aby moja dcéra žila inak. Aby mohla bez problémov študovať, cestovať, žiť študentský život a plánovať si budúcnosť. Pomáhala mi mama i otec. Aj vďaka nim je Betka taká, aká je…Dokonca vie aj variť a piecť….postará sa o svojho mladšieho brata a aj otca.  Keď nie som doma, oná preberá funkciu matky a riadi chod domácnosti a život v nej. A ja som jej za to veľmi vďačná.

Vrátim sa ale ku koláčom…Snažila som sa, mala som recepty mamy i svokry. Avšak tým, že som chcela mať všetko hneď hotové a nerada na niečo čakám, dopadli moje výtvory tak ako dopadli. Deti z povinnosti ochutnali, niekedy aj zaklamali o tom, že aké sú chutné a….ďalej už nejedli. Ja som však nevzdávala. Piekla som a piekla. Vyhadzovala a vyhadzovala. Až do času, keď my moje deti so smiechom povedali: „Mami, ty už nepeč. Veď to ani náš pes nechce jesť.“ A mne sa v tej chvíli nesmierne uľavilo. Prestala som piecť na niekoľko rokov, vlastne až do doby narodenia môjho syna Šimona.  V tom čase nás zásobovala koláčmi mama. A nám to tak vyhovovalo. Neviem prečo, ale v jeden rok, tesne pred Vianocami, som sa spýtala svojej svokry, či by som nemohla piecť s ňou. Bola som na materskej a času som mala dostatok. No a myslela som si, že tomu prídem na chuť. Piekli sme spolu niekoľko sviatkov, vždy pod jej dozorom a láskavými radami. Dodnes som je za to vďačná a vážim si, čo všetko pre mňa urobila. Pravda je ale taká, že pokým tu bola, chcela som a snažila som sa. Po jej odchode, som sa ale vrátila do „starých“ koľají a koláče som začala objednávať.

Začala som opäť, až tu, u nás v špagetérii. Nesmelo. A priznám sa, že prvýkrát to nedopadlo práve najlepšie. Recept som mala od mami. A hoci tvrdila, že je to jednoduchý recept, mne sa to akosi nepozdávalo. Osobitné miešanie, postupné pridávanie, opatrné pečenie…nehnevajte sa, skutočne nič pre mňa. A nebola by som to ja, keby som si urobila po svojom. To, čo sa malo pomaly miešať a postupne pridávať, som „hodila“ do jednej nádoby a zapla miesič cesta. Vyzeralo to super a ja som si ešte aj v duchu povedala, aká som šikovná😊 Hotové cesto som vyliala na plech a dala predpiecť na niekoľko minút. Koláč mal byť pôvodne s ríbezľami, ale keďže sa mi ich nechcelo po obchodoch zháňať, naškrabala som naše jablká a dala na cesto. Spokojná, prespokojná…Vytriezvenie prišlo o pár minút. Akosi som prepočula pípanie rúry a koláč sa piekol a niečo dlhšie. No…o dosť dlhšie. Jablká boli zvrchu jemne prihorené, a tak ma napadlo, že by sme na to mohli vyriešiť čokoládou. Nepomohlo!!! Cesto bolo chuťovo dobré, avšak tie jablká…Nedali sa jesť. Janík aj Pištík so smiechom na tvári na mňa pozerali. Bavili sa ohromne. A ja s nimi tiež. Dokonca si ho fotili a zaslali mojim deťom s textom „Hádajte, kto dnes piekol?“ A tak som si v duchu povedala, že sa to už druhýkrát nestane. Budem piecť iba ja a Pištík. Krok po kroku, pomaly, pod dozorom, s kopou otázok. A keď volal Janík, že čo robím a ja som mu povedala, že nech ma nezabáva, pretože Ja pečiem….ostalo v telefóne ticho. A potom to jemné doberanie, avšak ja som už v tej chvíli, vedela, že tentokrát bude scenár úplne opačný. Koláč sa krásne nafúkol a neuveriteľne voňal. Bol šťavnatý a na vrchu chrumkavý a všetkým chutil. Skutočne chutil. Dokonca i mojej mame. Tá jej veta „Naozaj je dobrý“ ma potešila. A čo na záver?

Piecť už budem každý deň!!! Nie -nie😊 n..len občas. To by som predsa nášmu Pištíkovi nemohla urobiť.

Do došpagetovania

SiJa