Máme horúcu čokoládu…KONEČNE!

Príbeh čokolády začal úplne na začiatku  našej špagetérie. Neplánovane a náhodne…ako vlastne všetko v našich životoch. Bol to proces úmorný a vyčerpávajúci, nehľadiac na výdaj financií na rôzne druhy čokolády a všakovakých prístrojov na jej výrobu. Máme ich tu niekoľko, takže ak by ste si priali čokoládovú fontánu alebo elektrický miešač, radi pomôžeme. Inak to je pre nás typické…nakúpime všetko možné, poskúšame a keď sa nám to nepozdáva povieme si: „Keď si postavíme chatu v Tatrách, dáme to tam.“ Verím, že do tej doby budeme plne funkčne vybavení…a na dôchodku nám už tým pádom nič nebude chýbať.

Poďme ale k našej čokoláde. Dobre si pamätám ten deň, kedy Janík rezolútne vyhlásil: „Toto musíme v špagetérii MAŤ!!!“ Bolo to na jeseň, v preľudnenom ukrajinskom mestečku. Ako sme sa tak ním túlali, obzerali „históriu“ zastavila nás  masa ľudí. V rukách držali malé papierové poháriky a tvárili sa slastne. Vyvolali v nás zvedavosť a tak ako stopovacie psy, i my sme sa posúvali krok za krokom a hľadali, odkiaľ ten dav vlastne vychádza. Bola to maličká predajňa, preplnená tak ľuďmi, že ste nemohli urobiť krok ani vbok, ani vzad. Dav vás pekne pomaličky posúval, až ste sa po niekoľkých dlhých minútach dostali pred pult s množstvom čokolády. Janíkovi až tak oči zaihrali  pri pohľade na to obrovské  množstvo sladkostí. Zvolil si horúcu horkú čokoládu a nespustil zrak z čašníčky, ktorá mu ju pekne pomaly nalievala do pohárika. Odpustil jej dokonca i to, že to bol pohárik papierový, pretože on z takých nepije. Ako správny degustátor, najskôr ovoňal, mierne čokoládovou hmotou potriasol a ochutnal. Mal rovnaký výraz ako tí ľudia, ktorých sme cestou sem stretávali. Blažený, slastný, spokojný. Viete, on síce zje všetko, a ja si dovolím povedať, že  čo nezje jeho, zje on, avšak v určitých veciach, ako je káva, čokoláda, maková štrúdla, či tiramisu je nekompromisný a tvrdý. Tu ma latku postavenú vysoko -prevysoko!!! Po zaznení tej povestnej vety, sa Janík rozhodol, že len tak rýchlo odtiaľ neodídeme. Chcel vedieť čo, ako a kde sa to vlastne vyrába … A keďže Janíka v takýchto prípadoch nikto a nič neodradí, ukázali nám obrovitánsky stroj, skutočne obrovitánsky, v ktorom sa varili a miešali desiatky kilogramov čokolády. Nenápadne sme si tento skvost odfotili aby sme doma mohli googliť a priniesť túto dobrotu až do Žiliny.

Musím podotknúť, že v takýchto prípadoch je Janík nesmierne vytrvalý. A dosahuje i výsledky. Samozrejme, že takýto stroj našiel, avšak v takom rozmere ako bol, by sme nám už nič iného do  špagetérie nezmestilo. Jeho to však neodradilo a sondoval ďalej. Po čase to už aj vyzeralo, že z toho nakoniec nič nebude, čo mňa osobne potešilo. Mala som totiž stres z toho ako nám pôjde výroba a predaj našich cestovín a nemala som absolútne chuť riešiť do toho nejakú čokoládu. Špagety boli pre mňa prioritou! „Sme Špagetéria, nie Cukráreň,“ znelo zakaždým z môjho hrdla. Zbytočne. Janík si išiel svojou cestou a neustúpil ani o krôčik. V jeden deň doniesol do špagetérie tzv. fontánu a množstvo čokolády. A začal čarovať. Ten pohľad stál za to. Viete, on má popri všetkých tých úžasných schopností i vlohu niečo začať a nedokončiť. Nainštaloval nám teda čokoládovú fontánu, nasypal do nej množstvo čokolády a zapol. Jeho mozog však v danom momente zamestnala iná činnosť a akosi pozabudol na to, že sa čokoláda začína roztápať a postupne bublať. Ja neviem presne čo sa vlastne stalo, len zrazu tresk a všetci okolo fontánky boli čokoládoví. I Janík. Keby ste videli ten neporiadok, tak by ste vo svojom prejave asi neudržali. Ja som ale už trénovaná. Zvládam to s prehľadom a úsmevom na tvári. Keď sa udeje nejaký takýto „prúser“, zaznie medzi nami klasická veta: „Už musím ísť.“ No a hádajte kto ju asi tak povie.. Dúfala som, že to po takomto fiasku  vzdá. Ale kdeže. Po nejakom čase  opäť doniesol  ďalšiu  nádobu, ďalšie kilogramy čokolády a skúšal. Trvalo to dosť dlho, avšak žiadna sa chuťou a ani vzhľadom nepodobala na ten ukrajinský zázrak. Bol tak posadnutý, že všade, kde sme prišli si ju pýtal a koštoval. Nikdy mu však nechutila. Dokonca ani od dovozcov prestížnej kávy, ktorí ju  do nebies vychvaľovali. Bola som z neho zúfala…a myslím, že nielen ja. Keď som povedala v špagetérii, že ideme skúšať čokoládu, kolegyne len prevrátili očami a zavzdychali. Tento proces u nás prebiehal až do príchodu špecialistu na čokoládu, ktorého Janík ani neviem kde objavil. Absolvovali sme malý čokoládový kurz typu: žiadna smotana, žiadne mlieko, len vysoko percentá horká a mliečna čokoláda s presným pomerom kakaového masla a ? Od tej chvíle som takmer každý jeden deň počúvala: „A kedy budeme mať čokoládu?“ Nechcelo sa mi do toho ísť, nebudem klamať. Myslím, že s tými dvoma dezertami si plne vystačíme a čokoláda mi ešte stále pripadá zbytočná. A tak, aby som ho na niekoľko dní umlčala, zakaždým  som zvolila odpoveď: „Ešte je teplo na čokoládu, počkáme do decembra.“ By ste neverili…Prvého decembra, v nedeľu“ ma zobudil s vetou: „Už je december, vieš čo to znamená?“ Usmiala som: „Budú Vianoce, to vie predsa každý, nie.“ Samozrejme, že som vedela kam mieri, ale chcela som ho trošku  „rozohriať“.  Nedal sa a tým svojim typickým veselým hlasom povedal „Nie, nie Sijuška. Bude čokoláda.“ A tak som sa namiesto neho rozohriala ja a na druhý deň sa odhodlala splniť to, čo som sľúbila. Dôkaz, šálku horúcej čokolády, som poslala Janíkovi s odkazom: „Môžeš prísť na horúcu čokoládu.“ A on odpísal: „Budem sa na to pozerať až do večera.“ Keď prišiel, zneistela som. Neverila som tomu, že by to mohlo vyjsť. Pozorovala som ho, ako si ju nalievala do malej šáločky, ovoniava a natriasa ňou. Pomaličky si ju priložil k ústam , ochutnal a bez okolkov riekol. „ Kedy ju začneme predávať?“

Trvala som na tom, aby ju naši zákazníci najskôr otestovali a zhodnotili. Predsa len, nie vždy čo chutí Janíkovi musí aj nám ostatným. Ale…predstavte si, „šmakovala“. Bez smotany, ovocia, šľahačky, či mlieka. Iba čistá, hustá hmota, ktorá vás prekvapí svojou výraznou, ale veľmi príjemnou chuťou. Tých 60g v šáločke je skutočne postačujúcich, práve pre tú výraznú „čistú“ chuť a ako bodka na záver je snáď i tou najlepšou voľbou.

Och, viete čo? Práve som si spomenula na film Angelika(inak môj obľúbený, čo už). Veď ona podávala presne takúto čistú, horúcu, tmavú pochutinu a dokonca sa ňou i preslávila. Tak prečo nie i Ja.(ník). Je teda rozhodnuté: Od januára 2020 vám tento čokoládový zázrak v Špagetérii Sija ponúkneme už dennodenne, od rána do večera. A ja verím, že si ho obľúbite.