Ľudia sú rôzni…

Ľudia sú rôzni…

To snáď vie každý. Milí, usmievaví, zachmúrení, vrčiaci, veselí i smutní…Cez prah špagetérie sa „prevalí“ húfa takýchto rozmanitých jedincov. A v tom je celá ta krása. Spoznávate ľudí, rozprávate sa s nimi, dozvedáte sa všelijaké zaujímavosti…Každý jeden má svoj príbeh a ja som vždy nesmierne rada, ak sa ho popri koštovaní našich špagiet dozviem. Aj minule…Zavítala ku nám jedna príjemná mladá žena. Menšieho vzrastu, útla s dlhými hustými vlasmi. Upútala ma na prvý pohľad. Mala som dojem, že sme sa už niekde stretli. Len som si nevedela spomenúť kde.

Viete čo je zvláštne? Že vždy sa dám do reči ľuďmi, ktorí ma pri svojom príchode zaujmú…výzorom, správaním, chôdzou, gestikuláciou. No a táto mladá žena(inak, ako som zistila, matka štyroch takmer dospelých dcér…nevyzerá na to, zááávidííím…)ma upútala svojim oblečením. Mala športové šortky, funkčné tričko, bežecké tenisky, čelenku …no proste bežkyňa. A keďže behávam i ja, zo zvedavosti som nadviazala reč. A žasla som…Nebola to obyčajná milovníčka behu. Bola to žena, ktorá behom žila. Keď o ňom rozprávala, doslova žiarila. Šťastím, spokojnosťou, pokojom a nadšením. Úprimne som jej závidela…ten pocit, ktorý pri behu máva. Pocit voľnosti, ľahkosti. Pre mňa je beh ako aj ostatné športy  drinou a námahou. Cvičím pretože musím…a samozrejme, že aj chcem, avšak…to, čo ona rozprávala,  som nezažila nikdy. Tá žena je pre mňa inšpiráciou…Veď uznajte, ktorá z nás by sa dokázala postaviť na štart 100 kilometrového behu v horskom teréne a bežať dňom a nocou. To chce nielen silu, ale aj odvahu a pevnú vôľu. Úprimne ju obdivujem.. Nielen preto, že zvláda ultramaratóny( a vyhráva ich), ale i za to, že to všetko dokáže popri práci, rodine a všetkých tých každodenných starostiach a nevyhnutnostiach.

No a popri našom rozhovore som si aj spomenula na naše prvé stretnutie…Po  prvýkrát sme sa rozprávali na behu Od Tatier k Dunaju, no a potom na behu v Pieninách. Už vtedy som s úžasom počúvala jej rozprávanie ako sama v búrke a v tme bežala z Košíc do Bratislavy. Prajem jej, aby behala s takou radosťou aj naďalej. Nech sa nenechá zviazať novým zamestnaním, nech sa raduje a teší z toho čo jej prináša beh.  A nech nám vždy príde do špagetérie porozprávať o svojich zážitkoch…

Na záver ma potešila najviac. Jednoduchou vetou. „Viete, že som to zvládla aj vďaka vašim špagetám? A ja som sa usmiala…