Kto by povedal, že ja budem variť…

Kto by povedal, že ja budem variť…

O tom, že varenie ma moc nebaví, som písala už niekoľkokrát. Netajím sa tým…Jednoducho, je to tak. A keď sa ma jedna novinárka, ktorá o nás písala pre gastrožurnál  opýtala,  prečo teda máme špagetériu, moja odpoveď bola jednoduchá. „Máme radi cestoviny. A…varenie má predsa na starosti kuchár, my len dotvárame atmosféru.“

Na začiatku sme si mysleli, že si vystačíme s jedným – šikovným kuchtíkom. Čas ale ukázal, že sme pravdu nemali. Otvorili sme druhú zmenu, našli druhého kuchára  a fičali v plnej pare….Jeden mesiac. Kuchár totiž musel náhle odísť a my….sme doslova a dopísmena ostali „na holičkách“. Začalo naše provizórne obdobie. Zatvoriť sme nemohli, a tak sme poprosili našu šikovnú čašníčku Katarínu(ktorá niekedy tiež vlastnila reštauráciu), aby na istý čas prebrala aspoň sčasti funkciu večerného kuchára. Týmto sa jej chcem poďakovať. I za to, že ma nenápadne priúčala čo a ako pridať a ochutiť.

A zatiaľ čo Katka večerami varila, my sme intenzívne pátrali po niekom, kto by rád prebral jej úlohu. Požiadali sme úrad práce, rozhodili siete medzi známymi, dokonca sme zašli aj na strednú školu, či sa nám nepodarí „zlanáriť“ nejakého šikovného študenta. Úplne bez výsledku. Budúci kuchári na otázku, kto z nich rád varí, iba sklonili hlavy do zeme, úrad práce nám vybral až 1 „“donúteného“ záujemcu(ktorý inak od skončenia školy nevaril a 8 rokov pracoval pri páse) a známi len krútili hlavou z jednej strany na druhú. Jednoducho, kuchári sú v Žiline nedostatkový tovar. Možno je to tým, že je tu tak veľa reštaurácií, a možno i tým, že väčšina odchádza do zahraničia aby si lepšie zarobila.

Moja naivná predstava, že si nájdeme kuchára, ktorý sa bude u nás naplno realizovať, ktorý bude vymýšľať a experimentovať, sa teda rozplynula. Nič iné mi neostávala, len sa zmieriť s danou situáciou a prebrať velenie nad jej riešením. Vedela som, že Katarína nemôže chodievať len na „poobedné“, a že Janík, musí chodiť do svojej firmy. A tak…som bola nútená nazbierať všetku moju odvahu a v duchu si povedať: „To dáš, tak ako vždy!“ …A začať variť. Priznám sa, obavy som mala…a veľké a stále mám. Cestoviny sú ale úžasné v tom, že príprava omáčok patrí medzi tie jednoduchšie pripravované pokrmy. A tým, že milujem cestoviny, ma baví i to miešanie, experimentovanie, kombinovanie. Samozrejme, nevyváram zložitejšie druhy ako pestá. Na tie si netrúfnem, a ani na puttanescu, či cuketovú s ricottou. Nedajbože bolónsku alebo syrovú. Nie, to nie….Tie my našťastie stíha náš kuchár Pištík ešte v priebehu dňa pripraviť. Ja pripravujem večer skutočne len tie najjednoduchšie recepty, ktoré sú hotové v priebehu niekoľkých minút. Napríklad paradajkovú s mozzarellou a bazalkou, či smotanovú s proscuittom a cherry paradajkami. A dala som aj carbonaru s vajíčkom. A viete, aký som priebojník v príprave šalátov? S proscuittom, vajíčkami, panenkou, tuniakom, mozzarellou, k tomu nejaká ta jogurtová zálievka alebo len olej, soľ, korenie….Inak, na tých teraz fičím….

Som na seba pyšná a baví ma pozerať, ako s chuťou jete. Dokonca ma aj pochválila skupina mladíkov…Že to nielen chutí ale aj vyzerá na tanieri výborne. Ďakujem vám chlapci, ani neviete, ako ste ma v tej chvíli potešili. Som na seba hrdá….a môžete aj vy. Zas som sa posunula o krôčik ďalej. Netvrdím, že odteraz tu budem vyvárať….To, ani náhodou.  Naďalej hľadáme a potrebujeme kuchára, ktorý by nám to tu večerami poriadne rozprúdil. Ak nejakého takého poznáte, dajte nám vedieť…prosím. Ja som tu len na zástup. Radšej sa s vami budem rozprávať a spolu s Janíkom sa starať, aby ste sa u nás cítili príjemne.