Keď musíte…

Tie dve slová mi dnes v hlave zasvietili presne o 5.30 hod. Predchádzalo im  zvonenie telefónu. A ja som v tej chvíli tušila, že o takomto čase, to asi nebude „nič dobrého“. Volal Pištík, náš kuchár.  Ich malý Pištík nespal celú noc a pokašliaval. Museli ísť s ním ku lekárovi, čo pre  nás znamenalo, že dnešný deň ostaneme bez kuchára. Čo teraz? Zvláštne, že nás vôbec nenapadlo, že tak jednoducho neotvoríme. Z technických príčin…Zazneli iba slová: „Máme taký malý prúserik…uvidíme ako navaríme“.

Boli sme si totiž vedomí, že variť sa musí, a i keď ponúkneme len jednoduché omáčky, cestoviny musia byť. Nezatvoríme preto predsa!!!! A tak po prvotnom zhrození a strachu, ako to dnes vlastne všetko dopadne, som sadla do auta a celou cestou rozmýšľala…. Jedinou mojou útechou v tej chvíli bolo, že je tesne po Vianociach. Ľudia sú snáď prejedení, a preto určite prídu na naše cestoviny o niečo neskôr. A snáď aj v menšom počte…veď určite majú dovolenky, oddychujú…

Priznávam…Som panikárka…a to veľká. Z malých vecí, ktoré ma vystrašia, si dokážem vyrobiť také veľké, až ma zavalia. No a strach ma potom tak ovládne, že nedokážem racionálne myslieť. Jedinou záchranou je …človek, ktorý je v tom smere úplne iný ako ja. A zatiaľ čo ja som v panike ronila slzy, on vytiahol oproti mne päsť a povedal: „Strihneme si, kto bude dnes variť?“  Chápete? V tom momente som sa nečakane rozosmiala. So slzami na tvári ale s hlasitým smiechom. „Ja variť? Pre 4 ľudí áno, ale celý regiment hladných ľudí?“  Ach bože, toto prosím nie, pomyslela som si v duchu so smiechom Už som sa totiž videla v kuchyni ako behám z jedného rohu do druhého a neviem čím skôr začať. Nie, variť bude Janík. On totiž vie variť, skutočne variť. (pozn. mala som možnosť ochutnať kačku, divinu, cestoviny i makový koláč😊)

A ako to všetko vyzeralo? S myšlienkou „Musím“ som sa chytila receptov, ktoré nám podrobne, naozaj veľmi podrobne poslal SMS-kou Pišík(veľká vďaka Pištíku). A začala krájať, rezať, porcovať. Všetky tie pomocné a prípravné práce. To najdôležitejšie ale spočívalo na Janíkových pleciach. A on? V pokoji a v tom svojom „komótnom“ tempe si zobral zásteru, prečítal recepty a spýtal sa: „Iba 4 omáčky? Veď varievame 6?“  Chápete? Ja, že nebudeme ani polievku variť(tekvicovú krémovú) a jemu sa zdalo málo?

Pravda alebo bola taká, že varil ako profesionálny a vyučený kuchár. Tak, aby to nielen dobre chutilo ale aj dobre vyzeralo. A je neuveriteľné, že to všetko postíhal aj do času otvorenia špagetérie. A tak boli na našom obrovskom „sporáku“ úderom desiatej hodiny nachystané 4 omáčky (mäsová, vegetariánske i vegánske) a aj veľký hrniec tekvicovej krémovej polievky.

Priznám sa, že mi nedalo, a potichučky som sa pýtala našich hostí, či im chutí. A chutilo. Okolo 16.00 hodiny sme vypredali všetky naše omáčky a dvakrát sme dorábali niekoľko kilogramov cestovín.  A to už o niečom svedčí. So smiechom naša kolegyňa poznamenala: „No Janči, po prvýkrát nemáme poobede už nič“. A tak ma napadlo, že my vlastne ďalšieho kuchára ani nemusíme hľadať. Že jedného, šikovného, máme rovno v našej kuchyni😊 Nie …smejem sa. A odkazujem zamestnancom firmy Technik, že sa nemajú čoho obávať. Ich šéf sa vráti do firmy. Len raz – začas, si vezme varešku do ruky a ukáže nám, čo všetko v kuchyni dokáže. Už sa tešíme😊

PS: Zajtra zase varíme my s Janíkom. Pištík prosím ale už prídi😊

SiJa