JA…som to dala!!!

JA…som to dala!!!
Uplynulý týždeň bol mojou veľkou skúškou. A ja som ju zvládla a učinila dôležité rozhodnutie. Je zo mňa špagetová kuchárka!!! Moje poďakovanie patrí Janíkovi, dievčatám i nášmu kuchárovi Pištíkovi, ktorý ma chtiac-nechtiac „donútil“ prevziať tú najdôležitejšiu funkciu v špagetérii.
Niekoľko mesiacov sme hľadali druhého kuchára. Máme totiž otvorené 12 hodín denne, a to sa pri jednom kuchárovi naozaj ťažko zvláda. Dočasne som preto prebrala funkciu tzv. pomocného a „poobedného“ kuchára a naučila sa pripravovať základné typy omáčok. Nemala som s tým žiaden problém. A musím priznať, že keď som videla s akou chuťou to jete, tak ma to celé „kuchtenie“ začínalo i baviť. V tej chvíli som si ale nevedela predstaviť, že by som sa nastúpila na rannú smenu a mala pripraviť komplet celé obedové menu pozostávajúce z dvoch polievok a minimálne piatich omáčok. Uspokojila som sa s tým, čo som dokázala a tešilo ma to…
Osud ale asi chcel, aby to bolo všetko inak. Náš kuchár Pištík nám oznámil, že si naplánoval týždňovú dovolenku, čo pre nás znamenalo fungovať aj bez neho. Zopár dní sme už takto fungovali…ale celý týžde? Každý deň stáť na nohách od 6.00 do 21.00 hodiny? Úprimne? Nie, nie a zas nie!!!! Nedokázala som si to vôbec predstaviť. Chytala ma panika, nemohla som spávať a víkend pred danou situáciou som si veru zopárkrát aj poplakala. Mala som strach, obrovský. Že to nedáme, nezvládneme … psychicky ale ani fyzicky. Nemali sme však inú možnosť. Dnes už viem, že slová “ „Čo ťa nezabije,to ťa posilní“, skutočne platia!!!
V pondelok ráno sme teda pekne krásne o päť tridsať nastúpili spoločne do auta a „vyštartovali“ do našej špagetérie. Ja so slzami v očiach, takmer bez slova, v duchu premýšľajúc s čím začať a ako pokračovať aby sme to všetko postíhali. Upiecť ciabatty, navariť polievky, pripraviť omáčky a pestá…V živote som také množstvá nevarila, nevedela som jednotlivé pomery, tzv. normy…no proste nič!!! Viete si to predstaviť?
Janík s rozvahou a pokojom jemu typickým prebral celé ranné velenie. (Ďakujem)A možno práve kvôli tomu pokoju, ktorý okolo seba šíril, mi práca išla tak „od ruky“. Nenaháňala som, nestresovala samu seba. Išla som pekne krok po kroku, tak ako kázal recept. Žiadne, pre mňa príznačné „Hŕŕŕ, hŕŕŕ“. Koncové dochucovanie a dolaďovania mal na starosti on..Ja totiž veľmi málo solím …ale, keďže sto ľudí dokáže mať aj sto chutí, je potrebné nájsť tu najoptimálnejšiu variantu. A v tomto je Janík skutočne fantastický. A ako to celé dopadlo? Cabiatty boli počas celého týždňa krásne chrumkavé a plné olív, z polievok nám neostávala ani jedla lyžička a omáčky sa míňali rýchlosťou blesku. Dokonca zazneli aj oslavné slová typu: „Bolo to výborné…“ A to mi dodávalo silu i sebavedomie. Začínalo ma to baviť a aj napĺňať… A zrazu som pochopila v čom celé to čaro varenia je!!!! V pocite zadosťučinenia…. Že tomu druhému chutí, chutí a chutí…Že sa tvári spokojne a pri odchode sa ešte aj usmieva. A ten pocit je na nezaplatenie.
A tak som tu…po 9 mesiacoch od otvorenia špagetérie na pozícii hlavného kuchára, ktorý bude chodiť do práce na 2 smeny. Rannú a i tú poobednú. A teším sa na to. Dokonca som si založila knižku receptov. Tak mi prosím držte palce…Nech to každý týždeň dám!!! Začínam naplno druhý augustový týždeň. A ak môžete, pošlite mi mail, ktoré sú vaše najobľúbenejšie omáčky alebo, ktoré by som mohla vyskúšať. Chcem sa učiť a robiť to najlepšie ako sa dá. Bože, no kto by to dakedy o mne povedal…Že?