2. Cesta do Toskánska

Časť prvá: Noc v Slovinsku

Náš pobyt v Toskánsku mal začať v sobotu. My sme však chceli byť spolu čo najviac a zažiť čo najviac zážitkov, preto sme sa vybrali na cestu o niekoľko dní skôr. A nie sami. Zobrali sme so sebou môjho 14-ročného syna Šimona. Chceli sme totiž, aby bol s nami. Síce z iného dôvodu, ktorý sa však nevylučoval s tým, že sa ideme učiť variť. A tak sme vyrazili….Prvá zastávka, samozrejme že neplánovaná, bola Slovinsko, mesto Dravograd. Prečo neplánovaná? Pretože som nešoférovala ja ale môj osudový muž. No a ten, keď sa zarozpráva, tak ide všetko pomimo. A… samozrejme, že minul aj tú správnu odbočku. A tak sme sa ocitli niekde, kde sme neplánovali. Nikto z nás ale nebol zúfalý. Práve naopak. Aspoň niečo zažijeme. A poviem vám, že sme veru aj zažili. Začalo neskutočne veľa pršať. Dokonca liať. Hrmelo, blýskalo sa, padal hustý dážď. A my sme mali spať v stane. Úprimne? Zhrozila som sa…ako ho v tomto počasí postavíme…a ako sa v ňom vlastne všetci traja vyspíme(ja totiž stan nemusím). A tak sme so synom sedeli v aute na zadných sedadlách a sledovali ako môj Janík stavia v tom ukrutnom daždi stan. A neboli by sme to my, keby sa niečo nestalo. Obyčajná tyčka na stan …poviete si, na a čo? Ale hneď by ste to zistili(tak ako my), že je to dôležitá súčasť stanu. Pretože keď prší, a vy tú tyčku nemáte, tak ten vrchný plášť stanu sa prilepí na stan a všetko to pretečie. Ani ja som do doteraz nevedela…Zistila som to, až keď som sa prebudila ponorená do vody. Doslova vody, pretože celá matrac bola mokrá a z vrchu na nás kvapkala voda. Nekvapkala. Ona sa doslova liala. Čo teraz? Jednoduchá odpoveď…Behom do auta. Ale viete si predstaviť spať v kufri Tuarega,  a traja? Ani ja som to nevedela. Teraz to už viem. Nevyspíte sa. Ste tak ako sardinky, nemôžete sa otočiť, je vám nielen priúzky ale aj primalý. Na dĺžku…a že vyššia trieda auta😊. Prežila som…a aj môj syn a aj môj osudový muž. Dokonca sme sa ráno zasmiali na celej situácii a boli radi, že sme sa v tom stane neocitli niekde v horách, bez auta a možnosti skryť sa do sucha.

Časť druhá: Benátky

V Benátkach som už bola. S mojou dcérou Bebou. Mala vtedy okolo 4-5 rokov a možno aj menej. V tom čase ma moc neuchvátili. Vrátila som sa do nich po niekoľkých rokoch. S mojim „osudovým“ mužom a teraz aj s mojim synom. A bolo to niečo, načo sa nezabúda. Dva dni, plné smiechu a zábavy. Dobrého jedla a pitia. Ako inak. Ubytovanie priamo v centre Benátok. Malá, modrá izbička, vkusne a starodávne zariadená a atmosféra Benátok…nemusím písať, aké to je. Všetci si to viete predstaviť. Rýchla „tour“ mestom, dobrá večera a potom po neprespatej noci doslova behom do našej izbičky. Snívať…O tom , čo všetko nás v Toskánsku čaká a neminie. Ráno nás prebudilo slnko a modrá obloha. Po raňajkách v podkroví ubytovania a dvojitej káve sme sa vybrali opäť do ulíc. Gondoliér a jeho výklad Benátok, Casanova a Vivaldi…A samozrejme špagety. Predstav ste si, že priamo v centre Benátok, sme našli takú podobnú špagetériu ako chceme vytvoriť my. Aj oni ich tam priamo pred zákazníkmi vyrábali a pripravovali. Dokonca ich tam sušili a priamo čerstvo vyrobené cestoviny aj predávali. To sme chceli a chceme i my. Avšak naša legislatíva, na Slovensku, to tak ľahko nedovoľuje. Splniť všetky tie normy, totiž nie je ľahké. Tu to problém nie je. A tak  sa pýtam prečo tu je to možné a u nás nie. Netreba to asi riešiť…Potešilo nás však to, že naša myšlienka nie je nerealizovateľná. Funguje to. Aj tu v Taliansku, v Benátkach. A navyše neboli jediní. Objavili sme ešte jednu takúto špagetériu. O niečo honosnejšiu a drahšiu, ale chuťovo skutočne výbornú. A my sme sa presvedčili, o tom, že cestoviny musíme vyrábať. To bude ten bonus, ktorý vám môžeme ponúknuť. Domáce cestoviny, s receptúrou talianskej Nonny, príjemná rodinná atmosféra…Toto chceme a toto budeme ponúkať…

 

Časť tretia: Národný park niekde  pri Livorne

Byť v Taliansku a nevidieť more. To sa asi ani nedá. My sme sa ale boli naň pozrieť z tej druhej strany. Z Janova…a viete čo? Je oveľa krajšie a zaujímavejšie. Aspoň pre mňa. Ak sa vám vybavia talianske pláže plné lehátok, tak to tu nenájdete. Borovicové háje, pieskovité pláže a neuveriteľný pokoj. Skutočne nádherné. Neverila som, že aj toto je Taliansko. Malo to príchuť Afriky…Málo ľudí, nádherná príroda, obrovitánske vlny. A my v nich. Ako malé deti. Skákali sme, hrali futbal na pláži a večer opekali na pláži ryby. Spali sme v stane, syn v aute. A spalo sa nám všetkým neskutočne dobre. Dokonca sa mi aj snívalo. O čom, to vám nepoviem😊 Ráno sme si na ohníku uvarili kávu a potom ako sme boli upozornení, že sme v národnom parku a hrozí nám vysoká pokuta sme sa premiestili na platené parkovisko, aby sme si mohli po pláži naboso zabehnúť niekoľko kilometrov a okúpať sa v rozbúrených vlnách. Čas nám neuveriteľne utekal. Vlastne vždy, keď sme spolu dni plynú ako hodiny a hodiny ako sekundy. Zvláštne?

Naša ďalšia cesta viedla do mesta Pisa. Malebné talianske mestečko s históriou a zaujímavosťami. Typické úzke uličky a davy ľudí. Nijako mi to ale neprekážalo. Vedeli ste, že šikmá veža v Pise je vysoká vyše 55 metrov? A že sa im ju podarilo o 0,5 stupňa odvrátiť opačným smerom? Točité schodisko a zakrútená hlava…nie z výšky…ale z toho všetkého čo nás čaká. Ako sme stúpali hore schodmi…a bolo ich okolo 100(syn ich aj počítal) som si predstavovala svoj ďalší život…v špagetérii. A viete čo urobil môj osudový muž? Tak ako vždy. Musel niečo vymyslieť aby bola zábava. A tak zazvonil na jeden z tých niekoľkých zvonov na úplne vrchnom podlaží šikmej veže. Zvuk sa tak rozoznel, že ten mladý muž s vysielačkou(ktorý tam dával pozor…ale pravdou je, že driemal) vyskočil tak prudko, až som sa nahlas zasmiala. Tak s chuťou. Poznáte to?

Preskočila som ale jeden zážitok. A to moje stretnutie s koníkmi. Učarovali mi len prednedávnom. V Topoľčiankach. Je tam jeden Lipican…biely s čiernymi fľakmi a ružovým nosom (Grošák). A presne taký istý, stál na námestí v Pise. Musela som k nemu ísť a pošepkať mu dve dôležité slová. Neviem prečo, ale práve pri týchto koňoch mám pocit bezpečia. To, čo im poviem alebo na čo práve myslím, ostane len medzi nami…Raz takého budem mať. Viem to. Ale to som odbočila od témy špagetérie…súvis to s ňou ale má….a vy ho spoznáte o niečo ďalej. Nastal čas rozlúčky. Vlastne ani nie rozlúčky ale pokračovania cesty za životným snom a túžbou. Toskánsko na nás čakalo a my naň nedočkavo tiež. Tak trochu strach, obavy…očakávania.