Slovensko pod hviezdami

Pohľad na vesmír ľudí fascinoval už od dávna. Avšak s pribúdajúcou populáciou a rozširovaním obydlí sa poniektorým ľudom tento prenádherný pohľad stráca…

Takmer každý ale pozná ten moment, keď  ste v noci sám kdesi na balkóne alebo na chalupe, zrak upriamite na nočnú oblohu a pozorujete hviezdy, rôzne satelity a pri dobrých podmienkach aj planéty. Jasná nočná obloha je jednoducho úžasné divadlo, kde sa občas dejú nevídané udalosti a úkazy. Ale viac vám o tom porozprávajú dvaja sympatickí mladíci Pavol Novák a Richard Petrech. 

Kedy:  27.apríla 2018 o 19.00 hod. v Špagetérii SiJa

Mariánske námestie 29/6 Žilina

Vstup bezplatný

Rezervujete si miesta: sija@spageteriasija.sk, mobil:0903 130 896

Varíme s Aďou….alebo slovenská Nigella v špagertérii SiJa

Televíznych relácií typu Varíme s… je nespočetne veľa. Svoj veľký boom majú ale asi už za sebou. Mne utkveli v pamäti dve. Známy preznámy Jamie Oliver a strašne sympatická čiernovlasá dáma Nigella. A priznám sa, že som ich relácie pozerala so zatajeným dychom, a to i napriek tomu, že ja „kuchárka“ nie som a ani nemám k vyváraniu a pečeniu žiaden pozitívny vzťah. Bavilo ma však pozorovať, ako sa vedia perfektne v kuchyni pohybovať. S akou ľahkosťou a gracióznosťou miešali, strúhali, plnili a ochutnávali všetko to, čo navarili. Záver týchto relácií bol ale najkrajší. Skupinka spokojných ľudí, ktorí nad jedlom veselo rozprávali a gestikulovali. Prečo o tom píšem? Pretože toto všetko sa mi opätovne vynorilo pri jednom stretnutí v našej špagetérii.

Na začiatok len ….Stačilo pár slov, nadšenie v očiach a ja som vedela, čo príde. A myslím, že to vedela i tá druhá strana…Veď posúďte sami…

Jedného pekného dňa k nám do špagetérie vkročila mladá čiernovlasá dáma. S úsmevom na tvári a s veľkou kabelkou prehodenou cez rameno. Možno poznáte ten pocit, že vám stačí jeden pohľad na človeka a viete, že si s ním budete rozumieť. Mne sa to stáva veru často. No a táto pekná, čiernovlasá žena bola presne takýmto človekom…Neviem, niečo z nej vyžarovalo. Možno jej úsmev, pohľad očí, naklonenie hlavy pri rozprávaní, a možno hlas. Jemne znejúci, pokojný… Predstavila sa, ako kamarátka mojej sestry Kataríny. A ja som si v tej chvíli spomenula…Istého času sme spolu pracovali….lenže vtedy v tom kostýme a účese vyzerala inak. A možno som ju inak vnímala len ja. Čo si ale veľmi dobre pamätám, bol ten prívetivý hlas. Žiadna riaditeľská nadriadenosť, skôr prejav priateľstva. A tak som vyhŕkla….“Veď vy ste boli moja nadriadená.“ A ona len s úsmevom a tichučkým hlasom pošepla. „To nemusíme ani nahlas hovoriť.“ A pokračovala bez prestávky ďalej. Škoda, že som nemala pri sebe diktafón, aby som vám presne mohla zreprodukovať jej slová. Niesli sa v zmysle, že to tu máme veľmi pekné, že tu cítiť pohodu a radosť. No a tiež, že ju varenie baví a rada by si vyskúšala našu kuchyňu. A mne sa v tej chvíli pred očami spustil film. Aďa(tak sa volá naša známa-neznáma čiernovláska, inak obdobný typ Nigelly) uprostred našej malej kuchyne, v kuchárskej zástere, ako rozpráva a vysvetľuje prítomným hosťom celý postup prípravy a varenia. A bolo!!!! Nečakala som ani chvíľu a hneď ako dorozprávala, som spustila ja…. „Vieš, čo by sme mohli urobiť? Jedenkrát do mesiaca zorganizovať dámske posedenia. Ty budeš variť a rozprávať a my budeme ochutnávať, diskutovať medzi sebou, vymieňať si rady, recepty…Také to varenie, ako bolo s Nigellou.“ Slovo dalo slovo  a my sme sa dohodli, že sa niekedy stretneme a všetko to doladíme. To „niekedy“ bolo o pár dní. Zhodou náhod si skupinka 6 ľudí u nás objednala na piatkový večer stôl spojený s degustáciou vína. A mňa hneď napadlo, čo tak urobiť im večer zážitkového varenia. Opýtala som sa, a oni boli nadšení. Tak som volala mojej Nigelle, či do toho pôjde s nami. Bez zaváhania povedala áno. A keďže sme mali len týždeň do onoho osudného dátumu, rozbehli sme sa každá po svojej línii s vidinou prvého večerného varenia. Musím povedať, že Aďa je profesionál….Pozrite si jej blog http://varimeslaskou.blogspot.sk a sami sa presvedčíte, že to, čo kuchtí, robí s láskou. Zostavila komplet menu, tak ako sa patrí: zdravé predjedlo, nevšedná polievka, naše domáce špagety a jej obľúbená omáčka, no a dezert. Moja úloha spočívalo v zabezpečení surovín. A keďže si zakladáme na „domácom a čerstvom“, poviem vám, že som mala čo robiť.

A ako to celé vyzeralo v piatok? Úžasne….Varilo sa, popri tom sa rozprávalo, smialo….Nalievalo víno, spomínalo a plánovalo. Nedokážem to opísať niekoľkými vetami. To treba jednoducho zažiť. Priamo na vlastnej koži. Preto som sa rozhodla, že takéto Piatkové varenia s Aďou u nás robievať budeme. Pravidelne, jedenkrát do mesiaca. Láka ma totiž predstava, mať v špagetérii skupinku žien(môžu aj muži), ktoré veselo diskutujú na rôzne témy a popri tom popíjajú talianske víno a jedia Aďkine jedlá. Také tie neformálne stretnutia, ktoré vám dodajú silu a nabudia vás.. Uznajte, veď čo je lepšie ako ženský smiech v spoločnosti kamarátok, nad tanierom dobrého jedla a pohárom vína.

Tak čo? Pridáte sa v máji ku nám?

Ako sme robili gnocchi…

Radšej hneď na úvod….Nevyzerali sme ako Psíček a mačička v knihe Jozefa Čapka😊 A i keď ide o moju veľmi obľúbenú detskú knihu,  našťastie som  medzi nami žiadnu podobnosť nenašla. My sme  totiž vedeli do čoho ideme a ako máme postupovať. Samozrejme, a ako inak, pod dozorom a drobnohľadom nášho kuchára Pištíka. Vyskytli sa nejaké malé nedostatky, trenia v názoroch, ale konečný efekt bol dobrý. Nebolo to ale jednoduché. A tak ako vždy, konečnému výsledku predchádzala nejaká „epizódka“. V hlavnej úlohe Janík a samozrejme, že aj …Ja.

Zistili sme, že sme úplne rovnaké povahy (čo nie je zlé, len občas sa akosi nemôže dohodnúť). Na tom, kto má vlastne pravdu. Pretože, každý z nás si myslí, že on je ten najmúdrejší – to len mimo záznam. Ale poďme k gnocchám. Jedného dňa, len-tak, ako blesk z jasného neba, si Janík zmyslel, že vyskúšame zemiakové gnocchi. Bolo nám totiž povedané, že január býva poslabší mesiac a „stravníkov“ menej. Takže času na skúšanie a kombinovanie bude dostatok. Nooo…nebola to ale celkom tak pravda. Bývajú dni silné i poslabšie(inak, doteraz neviem prísť na to, od čoho to závisí). Len viem, že keď sa o 10.00 hod. pozriem von oknom na námestie a vidím málo ľudí, tak sa to odrazí i cez obed. Ale ak viete, prečo v niektoré dni chodievate viac a v iné menej, dajte mi prosím vedieť😊. Skutočne ma to zaujíma. Bože, zas som odbočila…ale súvis to má, pretože práve v takýto „silný deň“ sa Janík rozhodol, že nastal ten správny čas na experimentovanie.

Zemiaky sa v šupke uvarili, vychladli, naškrabali. Hľadali sme ten najlepší recept, pretože ten, ktorý máme z Toskánska sme si do Špagetérie nedoniesli. A v hlave sme mali stále myšlienku, že keď sme ich vtedy pripravovali, tak sme do zemiakového cesta niečo pomaly primiešavali. Po vzhliadnutí surovín, ktoré mali byť súčasťou, sme sa zhodli, že to musel byť jednoznačne vyšľahaný sneh z bielkov. V receptoch, ale ani zmienka…A keďže začali prichádzať v skupinkách ľudia, vzdialila som sa a prípravu prenechala Janíkovi. A teraz si predstavte situáciu. Ako inak, behom niekoľkých minút bola úplne plná plnučičká špagetéria. Ja som pobehovala medzi ľuďmi, Pištík vhadzavol a vyberal uvarené cestoviny, kolegyňa umývala taniere a príbory o dušu a Janík…rozložený na celom a našom jedinom priestore (tam, kde ukladáme  cestoviny pripravené na výdaj). Pekne v pokoji si miešal, vaľkal. Múka naľavo, napravo, škrupinky z vajíčok „lehce“ pohodené…(Bože, túto jeho vlastnosť asi najviac obdivujem. Ten pokoj…že, všetko má čas…) Lenže ja, „stresmen“, musím mať všetko tak ako potrebujem. Ten istý zabehnutý systém, ktorý mi nik nemôže narušiť. A to, že on tam stál, a my sme nestíhali, ma znervózňovalo. A tak som ho postupne, pomaly a myslela som si, že aj nenápadne, presúvala smerom do časti umývania. A asi som to prehnala, pretože keď zmizla jeho pracovná doska úplne z našej prípravnej plochy, nastal výbuch. Nie ale taký ten zlostný, výbušný a hlučný.  Bol to iba pohľad sprevádzaný jednou vetou v zmysle „Robte si ich sami. Ja tu nemám priestor“. Argumenty, že teraz skutočne nie je čas a ani priestor, nenašli odozvu…A tak miska s lepkavou hmotou(pretože namiesto hladkej múky tam dal taliansku semolinovú), ostala bokom. Preglgla som, na minútu zatvorila oči, zhlboka sa nadýchla(to ma naučila moja dcéra Betka😊) a pokračovala v obsluhe. Po prvom obedovom návale som poprosila našu kolegyňu aby ich dorobila. Skúšala a robila čo mohla, ale gnocchi po uvarení, neboli také ako by mali byť. Téma gnocchov pretrvávala až do večerných hodín. S dovetkom….“Keby nebolo mňa, ani by sa s nimi nezačalo.“  A ja som si v duchu povedala, „Áno, to je pravda…ale…“ Nedalo mi to však, a tak som sa rozhodla, že ….„Dokážem, to SAMA!“ Nie, nie…s Pištíkom, samozrejme😊. A tak, keď Janík na druhý deň pracoval mimo Špagetérie, sme s Pištíkom (ktorý našiel náš taliansky recept u seba doma) urobili gnocchi a čakali…Kým príde Janík. Tešili sme sa na ten výraz…, čo povie. Pretože naše gnocchi boli také ako by mali byť. Nepresných tvaroch, guľatučké a keď ste do nich zahryzli, tak jemnučké. Proste…úžasné. A čo on? S úsmevom na tvári a tým svojim typickým tónom povedal: „Máme mak?“ A tak sme si všetci, po zatvorení reštaurácie, sadli za stôl a spoločne jedli naše prvé zamiakové gnochi….A že vyzerali skutočne dobre, svedčila aj návšteva dvoch dám, ktoré ich videli cez okno a prišli sa opýtať, kedy budú zaradené do menu. A čo z toho vyplýva? Tak ako v rozprávke O psíkovi a mačičke…nakoniec všetko dobre dopadlo. Tak to bolo ako malo byť a my dvaja sme sa zas niečo naučili. Ale najviac som sa zasmiala na Pištíkovej vete na druhý deň. Keď som historku rozprávala svojej dcére, on len tak akoby ledabolo zahlásil: „Skoro bola z toho tichá domácnosť“.

A na záver? Len tak medzi riadkami: Príprava a výroba gnocchov je skutočne zdĺhavá. Kým sa vám tie zemiaky uvaria, kým urobíte cesto, kým vyrobíte pekne guľaté tvary a do nich vidličkou medzierku….trvá. A navyše, z 2 kg zemiakov a múky…..nie je zas až toľko porcií. A tak zvažujem, že zvolíme alternatívu gnocchov cestovinových (predávajú totiž na ne formy), ale ešte stále bojujem s Janíkom. Tak držte palce, nech sa mi to podarí😊 Potom budú na vašich stoloch už denne.

A čo si vy budete priať na Nový rok?

Kto by už netúžil potom, aby ten nový rok bol lepší, než ten predchádzajúci? Taký človek sa zrejme nenájde. Na druhej strane…skutočne bol ten odchádzajúco rok taký zlý, aby musel byť ten nový lepší😊 Asi moc filozofie. Niekedy si ale akoby neuvedomujeme, že nám vlastne v živote nič nechýba. Hmm, tak čo si vlastne do nového roka potom ale priať?

Každý rok, pri polnočnom štrngnutí pohárom šampanským,  zatváram oči aby som v duchu vyslovila jedno prianie. Neviem. Zdá sa mi, že táto chvíľa je nejako zvláštne magická, a že preto sa aj všetky polnočné želania splnia. Nikdy to neboli materiálne veci. Skôr to, čo si za peniaze nekúpiš…Jedno mali ale spoločné. Mať po celý rok pocit pokoja a radosti. Vedieť nebrať veci vážne a riadiť sa vlastnými pocitmi. Tento rok bol naozaj ťažký…Udiali sa veci, ktoré mi ukázali, že život treba žiť a nie ho prežívať. Že to, čo si o vás myslia iní ľudia, nie je vôbec podstatné. Dôležité je to, či vás dokážu pochopiť a radovať sa s vami z toho, čo vás stretlo. Vtedy spoznáte priateľov, i takých, ktorí sa roky na nich len hrali. Ale tak, ako niektorí ľudia z vášho života odchádzajú, iní zas do neho prichádzajú. A to je na tom to dobré…

Mnohí mi hovoria, že som sa za ten rok strašne zmenila. Áno. Po rokoch som opäť sama sebou. Nesnažím sa vyhovieť druhým, ani počúvať, čo si o mne myslia, a čo hovoria. Riadim sa tým, že nech sa každý pozrie najskôr na seba, a potom nech súdi druhých…A asi sa aj viac smejem. Nie asi, ale určite. No a oveľa aktívnejšie trávim voľný čas s deťmi….nie doma, pri televízore, ale v prírode, na túrach a výletoch. A tiež už nemávam taký pocit viny, že nestihnem poupratovať alebo oprať. V priebehu roka som totiž zistila, že čím máte toho menej, tak tým menej s tým máte aj práce😊Tento rok ma skutočne veľa naučil. Ale ak mám byť úprimná, nechcela by som si ho zopakovať…

A čo si budem priať na Nový rok? Tentokrát nič…Mám totiž všetko, po čom som túžila😊 Tak šťastný a veselý …A Do došpagetovania 08. januára 2018, u nás, v Špagetérii SiJa.

SiJa

Pridajte sa k nám:-) a tešte sa každé ráno do práce

Špagetéria SiJa plánuje od januára 2018 predĺžiť svoju prevádzkovú dobu. Ak máte radi cestoviny,  nebojíte sa výziev a máte svoje sny, tak sa určite pridajte k nám.  

Zavolajte, zastavte sa alebo mailujte. Nemusíte byť vyučený kuchár, ani čašník. Dôležité je nadšenie a chuť. Môžete u nás pracovať  na plný pracovný úväzok, na dohodu alebo brigádne. My vám vieme ponúknuť  pracovné podmienky, prácu v príjemnom kolektíve, zaškolenie, možnosť plne sa realizovať a rozvíjať.

Tak neváhajte a bavte sa s nami:-) Nech je pre vás práca potešením. Ako pre nás!!!

 

www.spageteriasija.sk

sija@spageteriasija.sk

mobil: 0903 130 896

Nie je syr ako syr…kúpte a ochutnajte u nás Gran Moravia

Poviete si, špagety bez syra? To asi nie…Výnimkou sú snáď len vegáni, ktorí odolajú tejto lahodnej zmesi chuti. No nie je syr ako syr. V súvislosti so špagetami  by mal byť extra tvrdý a niekoľko mesiacov, či rokov zrejúci. Najčastejšie sa preto používa syr parmazánového typu.

 

Typická chuť parmazánu, teda Parmuggiano Reggiano, je daná jeho remeselným spracovaním a  kvalitou kravského mlieka. Jeden kilogram tohto syra v podstate obsahuje 15 litrov mlieka, pričom záleží na tom, ako je starý, nakoľko syr stárnutím stráca vodu.

 

Obdobou parmazánu je syr Gran Moravia, ktorý sa tvaruje do veľkých bochníkov a necháva sa zrieť 9 až 24 mesiacov. Zaujímavé je to, že viac ako väčšia  polovica syra vyrobeného v Čechách sa vyvezie do Talianska  a zbytok až do 54 krajín na celom svete.  No a iba malé percento ostane na českom trhu. To, že je kvalitný a chutný dokazuje i množstvo ocenení. Patrí mu popredné miesto medzi syrmi parmazánového typu od firiem Castelli, Zanetti a Galbani.

 

Možnosť ochutnať lahodnú chuť parmazánu Gran Moravia máte aj v špagetérii SiJa na Mariánskom námestí v Žiline. Je neoddeliteľnou súčasťou našich cestovín, a využívame ho aj na výrobu pesta a pri príprave omáčok. Od dnešného dňa si ho však už u nás  môžete aj zakúpiť. Naporcovaný, v menšom balení za cenu 2,00€/ 100g. Máte tak možnosť vyskúšať si  jeho nespočetné variácie, či už s cestovinami, ovocím, mäsom alebo ako prísadu zeleninových a strukových polievok. No a my budeme radi, ak nám zašlete foto toho, čo sa vám podarilo s parmazánom Gran Moravia vo svojej kuchyni vyčariť.

Do došpagetovania

SiJa

Verte mi, byť časníčkou nie je vôbec jednoduché…😊

Každá práca má svoje úskalia. Svoje ZA a svoje PROTI. Niečo, čo nás na nej baví a niečo, čo nie vždy „musíme“.  Dá sa povedať, že doteraz som mala  na prácu a zamestnanie šťastie. Bavila ma a vždy som si v nej vedela nájsť niečo, čo ma posúvalo vpred. Potrebovala som mať pred sebou víziu a pri sebe ľudí, ktorí to chceli tiež. Niekedy som sa sklamala a niekedy som ostala milo prekvapená. Jednoducho tak, ako to v živote chodí. Dobré roky, striedajú menej dobré, a zas prichádzajú tie lepšie. Uvedomila som si ale, že každé jedno zamestnanie ma niečo naučilo. O ľuďoch, dôvere, ochote, úprimnosti ale aj o hodnotách a prioritách v živote. V priebehu dvadsiatich rokoch som vystriedala 6 profesií, a popri nich som vyskúšala aj iné veci. Pohybovala som sa v oblastiach, ktoré so sebou viac menej súviseli. Avšak gastronómia, bol ako skok do neznáma.  Niečo, o čom som takmer nič nevedela. Znamenala to ale pre mňa riešenie, východisko, nádej, nevyhnutnosť. Nechcem písať dôvody, prečo som sa tak rozhodla.  Mne blízki ľudia ich poznajú a výrok „Čo ťa nezabije, to ťa posilní“, presne vystihuje moju situáciu.

A tak som sa z  pozície „návštevníčky reštaurácie“ presunula do pozície  obsluhy. Získanie odbornej spôsobilosti, absolvovanie skúšok, zdravotný preukaz….základná nevyhnutnosť pri vykonávaní tohto povolania. S tým som počítala.. Čo ma  prekvapilo, bol ale ten veľký fyzický a psychický nápor. Ubolené nohy, svalovica na rukách, bolesti chrbta …len časť z toho, čo vás večer v posteli bolí. K tomu si pripočítajte skoré, a to mám na mysli naozaj veľmi skoré vstávanie,  a potom zas neskoré „zaľahnutie“ do perín. Denne iba pár hodín spánku a viac ako 8 hodín pobehovania. Skúste si to… s úsmevom na tvári, milým hlasom a s perfektným servírovaním jedla😊 Nie vždy to je jednoduché. Keď si dnes spomeniem, aká bola moja predstava, iba sa zasmejem…

Moja dcéra Betka už nejaký rok pracuje popri štúdiu na škole aj ako čašníčka. Keď chodievala domov večer taká unavená, že  pomaly cestou do izby zaspávala,  divila som sa. Skutočne mi to nepripadalo tak náročné. Myslela som si totiž, že tie 2-3 hodiny cez obed(kedy býva najväčší nával ľudí) sa prežiť dá. No a potom do večera…si aj posedíte a porozprávate….Nie je to ale úplne tak. Od samotného rána fungujete v kuchyni a pomáhate s prípravou kuchárovi, potom upratujete priestory, čistíte stoly, jednoducho aby bolo všetko tip-top. Okolo desiatej začínajú prichádzať prví hostia a vy začínate s podávaním jedla, blokovaním, upratovaním….a takto to trvá až do zatvorenia. Tým ale vaša práca nekončí. Treba všetko vydenzifikovať, vyumývať, poupratovať. Taká ďalšia hodinka až dve.  Keď zamykáte, tak sa len zhlboka nadýchnete a vydýchnete. Ráno vás totiž čaká ďalší takýto deň.

Možno si pomyslíte, prečo, a na čo to všetko robím.  Odpoveď je jednoduchá. Bola to možnosť byť s ľuďmi, ktorí ešte vedia snívať. A ktorým sa sny plnia…A i keď večer odpadávam od únavy, som nesmierne šťastná, že mám konečne zamestnanie, v ktorom môžem byť sama sebou. V ktorom môžem ľudí spoznávať, rozprávať sa s nimi,  smiať sa nimi , a popri tom všetkom im aj ponúknuť tie “naše najlepšie cestoviny“ . Viete aký je to úžasný pocit, keď vám povedia, ako im nesmierne chutilo? Že lepšie cestoviny ešte nejedli a už ani nebudú. Že sme výnimoční tým, že robíme veci inak ako ostatné reštaurácie? Že sa dokážeme  popri tom „strese“ aj baviť, a že chceme, aby sa bavili i oni? Toto ma dobíja…Takíto ľudia. Ktorí prídu na cestoviny a s úsmevom odchádzajú. A našťastie je ich dosť a ja verím, že ešte aj bude. Navyše, mňa to skutočne baví…To množstvo ľudí, spoločné rozhovory, vtipkovanie…. Tie situácie, keď spoznávate pravidelných hostí a už viete, čo si dnes dajú😊A keďže som dosť zvedavá a veľa sa pýtam…, tak sa aj veľa dozviem😊 Toto zamestnanie je pre mňa presne to makovoorechové(najlepšie). Náročné, nie však monotónne a nudné. Zažijete v ňom hromadu komických situácií  ale aj  trapasov.

Áno, čašníčkou nie je jednoduché. Ale ani novinárkou, lekárkou, či právničkou. Dôležité je, či vás to baví, a či sú okolo vás tí správni ľudia. A ja to šťastie mám. Ďakujem.

PS: A ako ste na tom Vy?

 

Do došpagetovania😊 SiJa

 

Vianočné špagetové prekvapenie

 

Venujte Vianočné špagety…

Čo pre vás znamenajú Vianoce? Pokoj, radosť, stretnutie s blízkymi, oddych? Priznám sa, že popri tom všetkom, je to u mňa i pocit, že nič nestíham…ani doma a teraz už ani v práci. Všetko to, čo som ako dieťa zažívala, som roky chcela dopriať i svojim deťom….tú atmosféru vianočnú i predvianočnú. Keď mama mesiac dopredu upratovala, leštila, prala, piekla….Celý byt voňal takou tou zvláštnou vôňou…až prehnanou čistotou. Blýskajúce sa okná, škrobené periny, vytepované koberce, lesknúci sa nábytok a popri tom napečených niekoľko druhov koláčov. Neviem, ako to všetko stíhala…Výsledok bol ale taký, že ja som ju vnímala ako unavenú, zničenú a nervóznu…Ona však mala  pocit, že je všetko dokonalé a také ako to bolo v tej dobe zaužívané.

 

Chvalabohu, časy sa zmenili. A ja som prišla rokmi na to, že nie o tom sú Vianoce.  Áno, čisto musí byť, a mali by voňať i koláče, ale nič sa nestane, ak si ich dáte upiecť a namiesto hodín strávených upratovaním a pečením, si vyjdete s deťmi do prírody alebo niekam za zábavou. Verte, že sa to dá… My s mojou sestrou Katarínou sme toho dôkazom… a naša mama je z nás asi zúfalá😊

 

Nie ale o tom som chcela písať…Vianoce, to sú aj darčeky a prekvapenia. Nájsť niečo, čo urobí radosť, čo zabaví a  čo možno aj rozosmeje. No a so zháňaním vianočných prekvapení sa nám v špagetérii stala milá vec. Minulý týždeň k nám zavítala totiž mladá žena. Usmievala sa a povedala, že má takú zvláštnu prosbu. Na Vianoce chcela svojmu priateľovi venovať niekoľko „špagetových“ obedov/večerí. A tak sa opýtala, či by sme nevedeli niečo vymyslieť. No a mne sa tá myšlienka neuveriteľne zapáčila. Ak má niekto skutočne rád naše cestoviny, prečo nie? Vymysleli sme vianočnú kartičku s ponukou deviatich porcií a ako bonus sme pridali aj darček: desiate cestoviny  zdarma.  Snáď dotyčného pána potešia a pochutná si😊

No a ak sa i vám takýto darček pozdáva, príďte…a venujte svojim priateľom, deťom, rodičom našich desať vianočných porcií cestovín…

Do došpagetovania

SiJa

Pesto Špagetérie SiJa

Chutná novinka: Pesto Špagetérie SiJa

 

Bazalkové pesto, správnym názvo pesto genovese (janovské pesto) si dokázalo získať doslova celú zemeguľu a je druhou napredávanejšou omáčkou na svete. A je samozrejmé, že nemôže chýbať ani v Špagetérii SiJa.

Janovské pesto špagetérie Sija je vyrobené z talianskeho olivového oleja, piniových orieškov, parmazánu, bazalky a soli, bez pridania konzervačných látok a iných aditív.

 

Od pondelka ho budete môcť u nás ochutnať  v rámci hotových omáčok na cestoviny. Ak by ste ale náhodou nevydržali, môžete si ho u nás kúpiť už dnes😊 a ochutnať ho večer  alebo „zahviezdiť“ pred  rodinou a kamarátmi, akí ste šikovní…

A dobrou správou je, že neostaneme len pri tomto najznámejšom peste. Kuchtíme a miešame suroviny, a skúšame aj jeho rôzne variácie…Pesto zo sušených paradajok, bylinkové, špenátovo-avokádové, a samozrejme plánujeme vám ponúkať aj pestá „sezónne“.

 

Vedeli ste, že?

Pesto údajne pripravovali už Rímania, používali však k tomu iné ingrediencie. Bazalka totiž dorazila do Európy oveľa neskôr, pravdepodobne z Indie a postupne nahradila v peste iné bylinky, ktoré sa pri príprave pesta používali, a to majoránku alebo petržlen.

Domáce a zdravé cestoviny

Cestoviny Špageterie SiJa = domáce cestoviny z tvrdej pšenice

Vedeli ste, že priemerný Slovák skonzumuje za rok približne 5kg cestovín? Z ponuky najrôznejších druhov cestovín – od špagiet, cez makaróni po lasagne, si možno vybrať aj podľa toho, či sú vaječné alebo bezvaječné. Ak chcete organizmu dopriať zdravšiu alternatívu, zvoľte ale radšej bezvaječné cestoviny, ktoré telo zasýtia na dlhšiu dobu. Takýmto typom sú aj semolínové cestoviny Špagetérie SiJa z múky De Cecco, ktoré vyrábame a varíme na Mariánskom námestí v Žiline. Majú vysoký obsah bielkovín a úplnú absenciu cholesterolu…   No a značka múky De Cecco je zas synonymom špičkovej kvality vo svete cestovín. Tak prečo ich neochutnať?

Tie naše, domáce cestoviny v Špagetérii SiJa,  sú hrubšie, hutnejšie a lahodné. A čo je najlepšie, nepriberiete z nich. Prečo? Klasické cestoviny sa totiž vyrábajú z bielej pšeničnej múky, sú nutrične chudé a majú vysoký glykemický index. Tie naše, semolínové, sú však z kvalitnej tvrdej pšenice, ktorá vás zasýti na niekoľko hodín. Takže si ich môžete dať aj každý deň😊

Cestovinové zaujímavosti

Každý človek, ktorý miluje cestoviny pozná slovné spojenie „al dente“. Viete, čo tieto dve slová znamenajú? Ide o pojem využívaný v spôsobe prípravy cestovín. Vo voľnom preklade z taliančiny ide o prípravu „na zub“, čiže spôsob, akým zistíte správne pripravené cestoviny.  Priemerný Talian zje ročne neskutočných 51 kilogramov cestovín a pri ich konzumovaní nepoužívajú vidličku a lyžičku. Zvyk jesť špagety takýmto spôsobom prišiel zo Spojených štátov amerických. Taliani používajú iba vidličku.

Do Došpagetovania

SiJa