Dňa 27.08.2019  (utorok) je Špagetéria Sija z dôvodu celodennej odstavky elektrickej energie zatvorená.

Moja prvá…

Moja prvá…

Viete čo? Niekedy mi príde môj terajší život neskutočný. Nikdy by ma nenapadlo, že skončím v „kuchyni“. Doslova!!! Za sporákom, v zástere a s vareškou v ruke. A nenapadlo by to v živote ani moju mamu. Ani sestru. Ani moje kamarátky…Vlastne, asi nikoho. Ale ako sa hovorí, človek mieni, život mení. A nikdy neviete kam vás zavedie, s kým zoznámi a čo pre vás prichystá.

Prečo o tom píšem? Dnes som po prvýkrát varila bolónsku omáčku.  V 40 litrovom hrnci. Ledva som ho vytiahla z police, čo bol taký ťažký. Prišlo mi to smiešne. Ja =kuchárska zástera a čiapka, dreváky na nohách a ON = nerezový, obrovský a ťažký. Nieže by som bola krehotinka, ale tieto obrovské hrnce sú …Nesympatické, Nepraktické a strašne ťažko sa umývajú. Takýto hrniec nezmestíte len tak do umývačku riadu. A navyše, keď ho položíte na sporák, musíte sa dať na špičky aby ste videli dovnútra. A to meriam 173 cm. Varte potom  omáčku 5 hodín!!! Našťastie ho využívame len na bolónsku. A keby sa dalo, tak sa ho zbavím hneď. Priznám sa, že som už jeden z našej kuchyne odniesla. Potajomky…aby v ňom nevarili😊polievky.

Dnes som špekulovala, že ho nechám tak, a využijem ten menší. No menší ako menší, keď máš jedenásť litrov, že? Moje drahé kolegyne ma ale včas upozornili, že pri objeme 6kg mäsa a 5 kg zeleniny, to je nemožné. Nech to ani neskúšam. No čo už. Keďže si nechám poradiť, ostala som pri tom 40 litrovom nereze.

Otvorila som teda recept a išla. Olej, maslo, cibuľa, mrkva, zeler….Prezradím, že mám u nás v kuchyni strašnú výhodu…Poviem len: „poprosím nakrájať“ a v priebehu pár minút mám všetko pripravené. Ďakujem dievčatá. Bez vašich šikovných rúk a ochoty by bolo to varenie bolonskej omáčky nekonečné. Asi si poviete: „To nemajú krájač zeleniny?“ Jasné, že máme!…ale…V priebehu pár mesiacov sa nám už dva takéto zlomili. No tak to vidíte. Ani tie  profesionálne kuchynské roboty už dnes nič nevydržia… A tak strúhame, režeme a krájame ručne. Dokedy netuším. Poznámka pre Janíka: „Prosím, nezabudol si to reklamovať? A kúpiš nám nový?!“

Zasmiali by ste sa na mne, keby ste videli ako varím. Dookola čítam postup, aby som na niečo nezabudla. A kontrolujem, či to, čo je v hrnci, spĺňa to, čo sa píše v postupe. Tak napríklad bolo napísané: Dajte si záležať, neponáhľajte sa, musíte dosiahnuť plnú chuť soffritto, je to u tejto omáčky veľmi dôležité. Potom tam vložte pomleté mäso a pomaly ho nechajte absorbovať (insaporire) chuť soffritta. Priebežne to pomaly miešajte, aby sa mäso a soffritto dôkladne previazali, a aby sa kúsky mäsa nezlepili.“ Ako by vedeli, že to je určené mne😊Jasné, že som sa neponáhľala. Keď som si totiž predstavila, že by som 40 litrov bolonskej omáčky mala vyhodiť do koša, striaslo ma. To už nie je ako keď doma varíte. Je to zodpovednosť!!! A tak som spomalila, nadýchla sa, vydýchla, vygooglila si, čo to soffritto vlastne znamená a dôsledne dbala na to, aby sa i tak stalo. Bože, viete ako ma boleli ruky a ramená? Normálne, keby som pri tom začala robiť drepy, tak nemusím ísť ani do posilňovne. Úžasné, nie? Presne som dodržiavala i stanovený pomer(ja mám totiž taký zvyk, že keď je napísané pridajte 3 strúčiky cesnaku, tak ja dám 4. Alebo pár lístkov bazalky…ja hodím celú hrsť. No čo poviem na svoju obranu. Netrochárčim! Doprajem!) V  tomto prípade som si však nedovolila byť svojská. Tá zodpovednosť ležala na MOJICH pleciach a tiež som chcela, aby ma bolognese jedáci chválili, ako im chutí moja prvotina. A keďže písali, že pomaly, na miernom ohni varte minimálne 4 hodiny, varila som až do neskorého večera. A snáď je to i chutné. Veď príďte ochutnať, a ak vám skutočne „pošmakuje“ usmejte sa na nás. Veď o tom by mala byť práca. O radosti, chuti, zábave a …i povinnosti, zodpovednosti a prekonávaní. Tak opäť nabudúce.

JA PEČIEM😊…a chutne.

JA PEČIEM😊…a chutne.

Kto by to bol povedal. Moja sestra a ani mama, určite nie. Avšak chutí im…a veľmi!!!

Pečenie som rada nikdy nemala. Jednoducho mi to akosi nešlo. Aj som sa pred rokmi snažila, skúšala…ale…výsledok bol vždy rovnaký. Nikomu to nechutilo, a tak to, čo bolo napečené, putovalo rovno pekne krásne do koša. Mala som z toho celkom taký „pekársky blok“. Pečenie ako také ma desilo. Možno to bolo spôsobené  tou mojou  známou „netrpezlivosťou“. Celé to váženie, miešanie a čo ja ešte viem…mi pripadalo zdĺhavé, nudné a nezaujímavé. Jednoducho som akosi na to nemala čas. A asi som ani nechcela. Navyše som mala obrovskú výhodu. Moja mama pečie najlepšie koláče v celom meste. A ak ste mali možnosť ochutnať niekedy jej makové štrúdle, alebo ríbezľovú tortu, tak iba potvrdíte moje slová. Ona prakticky za mňa piekla i u nás doma. Niekoľko desiatok rokov. V nedeľu to bola maková a jablková štrúdľa, na oslavy zas slané pagáčiky a tyčinky, no a Vianoce, tak to bola samostatná kapitola. Mami ďakujem, že si ma na také dlhé obdobie zastúpila😊 Teraz pre zmenu, môžem zastúpiť ja teba. Na niekoľko dlhých rokov. Nie, nie…smejem sa.

Možno je to vekom, možno zmenou môjho života a možno tým, že prevádzkujeme reštauráciu. Tak nejako sa od nás očakáva, že pôjdeme ďalej…A to nielen vo varení. Boli nejaké pokusy typu talianskych dezertov, čokoládových pien a pudingov. Nie vždy vyzerali ako z katalógu, ale chutili vám.  Klamala by som, keby som tvrdila, že by som nechcela mať v našej špagetérii ukážkové talianske dezerty. Bohužiaľ, nie všetko sa dá. Ale toho sna som sa nevzdala. Verím, že raz prídem do práce a v našom chladiacom pulte budú vystavené krásne dezertové poháre všakovakých sladkých chutí. A keďže si to želám, tak začnem od seba. Pomaličky…aby som nestratila trpezlivosť a chuť😊

Môj prvý koláč bola maková a makovo-ricottová kysnutá štrúdľa s ovocím. Mám výhodu, pretože náš kuchynský profesionálny miešač urobí takmer všetko za vás. A tak som si našla recept a išla do toho. Cesto nakyslo tak ako malo(a možno i viac), plnku som vymiešala po pamäti a opatrne naplnila štrúdle. Vyzerali obrovské a ešte obrovitánskejšie boli v našom konvektomate. Jednoducho, boli nádherné. Veliké, zlatisté…A chuťovo? Priznám sa, že som tŕpla. Cesto však bolo lahodne mäkučké a ostalo tak i na druhý deň ráno. Moja sestra neveriaco na mňa pozerala. Keď som jej odrezala poriadny kúsok, nechcela veriť, že som to piekla ja. „Kysnuté? Čo blázniš?…To ti všetko robil stroj…??!!!“ Áno Katuška, robil….ale….

A tak nejako som sa na to pečenie namotala. Nasledovala čokoládová torta s lesným ovocím a obrovskou dávkou čokolády, potom vanilkové rožteky, neskôr nádherne mäkulinké perníčky(aj bezlepkové), no a dnes sa chystám deťom upiecť na víkend opäť makovú štrúdľu. Podľa nového receptu. A samozrejme budeme i bezlepkový, pre našu Betku. Aby nebola od môjho pečenia ukrátená😊

Mám pred sebou veľký plán…Dať v novom roku tie nádherné ovocno-krémové dezertíky. Takže ak poznáte nejaký recept, prosím pošlite mi ho. Budem vďačná za každú vašu radu a tip. Je to pre mňa totiž výzva…., ktorú musím dať!!!

Slovensko pod hviezdami

Pohľad na vesmír ľudí fascinoval už od dávna. Avšak s pribúdajúcou populáciou a rozširovaním obydlí sa poniektorým ľudom tento prenádherný pohľad stráca…

Takmer každý ale pozná ten moment, keď  ste v noci sám kdesi na balkóne alebo na chalupe, zrak upriamite na nočnú oblohu a pozorujete hviezdy, rôzne satelity a pri dobrých podmienkach aj planéty. Jasná nočná obloha je jednoducho úžasné divadlo, kde sa občas dejú nevídané udalosti a úkazy. Ale viac vám o tom porozprávajú dvaja sympatickí mladíci Pavol Novák a Richard Petrech. 

Kedy:  27.apríla 2018 o 19.00 hod. v Špagetérii SiJa

Mariánske námestie 29/6 Žilina

Vstup bezplatný

Rezervujete si miesta: sija@spageteriasija.sk, mobil:0903 130 896

Varíme s Aďou….alebo slovenská Nigella v špagertérii SiJa

Televíznych relácií typu Varíme s… je nespočetne veľa. Svoj veľký boom majú ale asi už za sebou. Mne utkveli v pamäti dve. Známy preznámy Jamie Oliver a strašne sympatická čiernovlasá dáma Nigella. A priznám sa, že som ich relácie pozerala so zatajeným dychom, a to i napriek tomu, že ja „kuchárka“ nie som a ani nemám k vyváraniu a pečeniu žiaden pozitívny vzťah. Bavilo ma však pozorovať, ako sa vedia perfektne v kuchyni pohybovať. S akou ľahkosťou a gracióznosťou miešali, strúhali, plnili a ochutnávali všetko to, čo navarili. Záver týchto relácií bol ale najkrajší. Skupinka spokojných ľudí, ktorí nad jedlom veselo rozprávali a gestikulovali. Prečo o tom píšem? Pretože toto všetko sa mi opätovne vynorilo pri jednom stretnutí v našej špagetérii.

Na začiatok len ….Stačilo pár slov, nadšenie v očiach a ja som vedela, čo príde. A myslím, že to vedela i tá druhá strana…Veď posúďte sami…

Jedného pekného dňa k nám do špagetérie vkročila mladá čiernovlasá dáma. S úsmevom na tvári a s veľkou kabelkou prehodenou cez rameno. Možno poznáte ten pocit, že vám stačí jeden pohľad na človeka a viete, že si s ním budete rozumieť. Mne sa to stáva veru často. No a táto pekná, čiernovlasá žena bola presne takýmto človekom…Neviem, niečo z nej vyžarovalo. Možno jej úsmev, pohľad očí, naklonenie hlavy pri rozprávaní, a možno hlas. Jemne znejúci, pokojný… Predstavila sa, ako kamarátka mojej sestry Kataríny. A ja som si v tej chvíli spomenula…Istého času sme spolu pracovali….lenže vtedy v tom kostýme a účese vyzerala inak. A možno som ju inak vnímala len ja. Čo si ale veľmi dobre pamätám, bol ten prívetivý hlas. Žiadna riaditeľská nadriadenosť, skôr prejav priateľstva. A tak som vyhŕkla….“Veď vy ste boli moja nadriadená.“ A ona len s úsmevom a tichučkým hlasom pošepla. „To nemusíme ani nahlas hovoriť.“ A pokračovala bez prestávky ďalej. Škoda, že som nemala pri sebe diktafón, aby som vám presne mohla zreprodukovať jej slová. Niesli sa v zmysle, že to tu máme veľmi pekné, že tu cítiť pohodu a radosť. No a tiež, že ju varenie baví a rada by si vyskúšala našu kuchyňu. A mne sa v tej chvíli pred očami spustil film. Aďa(tak sa volá naša známa-neznáma čiernovláska, inak obdobný typ Nigelly) uprostred našej malej kuchyne, v kuchárskej zástere, ako rozpráva a vysvetľuje prítomným hosťom celý postup prípravy a varenia. A bolo!!!! Nečakala som ani chvíľu a hneď ako dorozprávala, som spustila ja…. „Vieš, čo by sme mohli urobiť? Jedenkrát do mesiaca zorganizovať dámske posedenia. Ty budeš variť a rozprávať a my budeme ochutnávať, diskutovať medzi sebou, vymieňať si rady, recepty…Také to varenie, ako bolo s Nigellou.“ Slovo dalo slovo  a my sme sa dohodli, že sa niekedy stretneme a všetko to doladíme. To „niekedy“ bolo o pár dní. Zhodou náhod si skupinka 6 ľudí u nás objednala na piatkový večer stôl spojený s degustáciou vína. A mňa hneď napadlo, čo tak urobiť im večer zážitkového varenia. Opýtala som sa, a oni boli nadšení. Tak som volala mojej Nigelle, či do toho pôjde s nami. Bez zaváhania povedala áno. A keďže sme mali len týždeň do onoho osudného dátumu, rozbehli sme sa každá po svojej línii s vidinou prvého večerného varenia. Musím povedať, že Aďa je profesionál….Pozrite si jej blog http://varimeslaskou.blogspot.sk a sami sa presvedčíte, že to, čo kuchtí, robí s láskou. Zostavila komplet menu, tak ako sa patrí: zdravé predjedlo, nevšedná polievka, naše domáce špagety a jej obľúbená omáčka, no a dezert. Moja úloha spočívalo v zabezpečení surovín. A keďže si zakladáme na „domácom a čerstvom“, poviem vám, že som mala čo robiť.

A ako to celé vyzeralo v piatok? Úžasne….Varilo sa, popri tom sa rozprávalo, smialo….Nalievalo víno, spomínalo a plánovalo. Nedokážem to opísať niekoľkými vetami. To treba jednoducho zažiť. Priamo na vlastnej koži. Preto som sa rozhodla, že takéto Piatkové varenia s Aďou u nás robievať budeme. Pravidelne, jedenkrát do mesiaca. Láka ma totiž predstava, mať v špagetérii skupinku žien(môžu aj muži), ktoré veselo diskutujú na rôzne témy a popri tom popíjajú talianske víno a jedia Aďkine jedlá. Také tie neformálne stretnutia, ktoré vám dodajú silu a nabudia vás.. Uznajte, veď čo je lepšie ako ženský smiech v spoločnosti kamarátok, nad tanierom dobrého jedla a pohárom vína.

Tak čo? Pridáte sa v máji ku nám?

Ako sme robili gnocchi…

Radšej hneď na úvod….Nevyzerali sme ako Psíček a mačička v knihe Jozefa Čapka😊 A i keď ide o moju veľmi obľúbenú detskú knihu,  našťastie som  medzi nami žiadnu podobnosť nenašla. My sme  totiž vedeli do čoho ideme a ako máme postupovať. Samozrejme, a ako inak, pod dozorom a drobnohľadom nášho kuchára Pištíka. Vyskytli sa nejaké malé nedostatky, trenia v názoroch, ale konečný efekt bol dobrý. Nebolo to ale jednoduché. A tak ako vždy, konečnému výsledku predchádzala nejaká „epizódka“. V hlavnej úlohe Janík a samozrejme, že aj …Ja.

Zistili sme, že sme úplne rovnaké povahy (čo nie je zlé, len občas sa akosi nemôže dohodnúť). Na tom, kto má vlastne pravdu. Pretože, každý z nás si myslí, že on je ten najmúdrejší – to len mimo záznam. Ale poďme k gnocchám. Jedného dňa, len-tak, ako blesk z jasného neba, si Janík zmyslel, že vyskúšame zemiakové gnocchi. Bolo nám totiž povedané, že január býva poslabší mesiac a „stravníkov“ menej. Takže času na skúšanie a kombinovanie bude dostatok. Nooo…nebola to ale celkom tak pravda. Bývajú dni silné i poslabšie(inak, doteraz neviem prísť na to, od čoho to závisí). Len viem, že keď sa o 10.00 hod. pozriem von oknom na námestie a vidím málo ľudí, tak sa to odrazí i cez obed. Ale ak viete, prečo v niektoré dni chodievate viac a v iné menej, dajte mi prosím vedieť😊. Skutočne ma to zaujíma. Bože, zas som odbočila…ale súvis to má, pretože práve v takýto „silný deň“ sa Janík rozhodol, že nastal ten správny čas na experimentovanie.

Zemiaky sa v šupke uvarili, vychladli, naškrabali. Hľadali sme ten najlepší recept, pretože ten, ktorý máme z Toskánska sme si do Špagetérie nedoniesli. A v hlave sme mali stále myšlienku, že keď sme ich vtedy pripravovali, tak sme do zemiakového cesta niečo pomaly primiešavali. Po vzhliadnutí surovín, ktoré mali byť súčasťou, sme sa zhodli, že to musel byť jednoznačne vyšľahaný sneh z bielkov. V receptoch, ale ani zmienka…A keďže začali prichádzať v skupinkách ľudia, vzdialila som sa a prípravu prenechala Janíkovi. A teraz si predstavte situáciu. Ako inak, behom niekoľkých minút bola úplne plná plnučičká špagetéria. Ja som pobehovala medzi ľuďmi, Pištík vhadzavol a vyberal uvarené cestoviny, kolegyňa umývala taniere a príbory o dušu a Janík…rozložený na celom a našom jedinom priestore (tam, kde ukladáme  cestoviny pripravené na výdaj). Pekne v pokoji si miešal, vaľkal. Múka naľavo, napravo, škrupinky z vajíčok „lehce“ pohodené…(Bože, túto jeho vlastnosť asi najviac obdivujem. Ten pokoj…že, všetko má čas…) Lenže ja, „stresmen“, musím mať všetko tak ako potrebujem. Ten istý zabehnutý systém, ktorý mi nik nemôže narušiť. A to, že on tam stál, a my sme nestíhali, ma znervózňovalo. A tak som ho postupne, pomaly a myslela som si, že aj nenápadne, presúvala smerom do časti umývania. A asi som to prehnala, pretože keď zmizla jeho pracovná doska úplne z našej prípravnej plochy, nastal výbuch. Nie ale taký ten zlostný, výbušný a hlučný.  Bol to iba pohľad sprevádzaný jednou vetou v zmysle „Robte si ich sami. Ja tu nemám priestor“. Argumenty, že teraz skutočne nie je čas a ani priestor, nenašli odozvu…A tak miska s lepkavou hmotou(pretože namiesto hladkej múky tam dal taliansku semolinovú), ostala bokom. Preglgla som, na minútu zatvorila oči, zhlboka sa nadýchla(to ma naučila moja dcéra Betka😊) a pokračovala v obsluhe. Po prvom obedovom návale som poprosila našu kolegyňu aby ich dorobila. Skúšala a robila čo mohla, ale gnocchi po uvarení, neboli také ako by mali byť. Téma gnocchov pretrvávala až do večerných hodín. S dovetkom….“Keby nebolo mňa, ani by sa s nimi nezačalo.“  A ja som si v duchu povedala, „Áno, to je pravda…ale…“ Nedalo mi to však, a tak som sa rozhodla, že ….„Dokážem, to SAMA!“ Nie, nie…s Pištíkom, samozrejme😊. A tak, keď Janík na druhý deň pracoval mimo Špagetérie, sme s Pištíkom (ktorý našiel náš taliansky recept u seba doma) urobili gnocchi a čakali…Kým príde Janík. Tešili sme sa na ten výraz…, čo povie. Pretože naše gnocchi boli také ako by mali byť. Nepresných tvaroch, guľatučké a keď ste do nich zahryzli, tak jemnučké. Proste…úžasné. A čo on? S úsmevom na tvári a tým svojim typickým tónom povedal: „Máme mak?“ A tak sme si všetci, po zatvorení reštaurácie, sadli za stôl a spoločne jedli naše prvé zamiakové gnochi….A že vyzerali skutočne dobre, svedčila aj návšteva dvoch dám, ktoré ich videli cez okno a prišli sa opýtať, kedy budú zaradené do menu. A čo z toho vyplýva? Tak ako v rozprávke O psíkovi a mačičke…nakoniec všetko dobre dopadlo. Tak to bolo ako malo byť a my dvaja sme sa zas niečo naučili. Ale najviac som sa zasmiala na Pištíkovej vete na druhý deň. Keď som historku rozprávala svojej dcére, on len tak akoby ledabolo zahlásil: „Skoro bola z toho tichá domácnosť“.

A na záver? Len tak medzi riadkami: Príprava a výroba gnocchov je skutočne zdĺhavá. Kým sa vám tie zemiaky uvaria, kým urobíte cesto, kým vyrobíte pekne guľaté tvary a do nich vidličkou medzierku….trvá. A navyše, z 2 kg zemiakov a múky…..nie je zas až toľko porcií. A tak zvažujem, že zvolíme alternatívu gnocchov cestovinových (predávajú totiž na ne formy), ale ešte stále bojujem s Janíkom. Tak držte palce, nech sa mi to podarí😊 Potom budú na vašich stoloch už denne.

A čo si vy budete priať na Nový rok?

Kto by už netúžil potom, aby ten nový rok bol lepší, než ten predchádzajúci? Taký človek sa zrejme nenájde. Na druhej strane…skutočne bol ten odchádzajúco rok taký zlý, aby musel byť ten nový lepší😊 Asi moc filozofie. Niekedy si ale akoby neuvedomujeme, že nám vlastne v živote nič nechýba. Hmm, tak čo si vlastne do nového roka potom ale priať?

Každý rok, pri polnočnom štrngnutí pohárom šampanským,  zatváram oči aby som v duchu vyslovila jedno prianie. Neviem. Zdá sa mi, že táto chvíľa je nejako zvláštne magická, a že preto sa aj všetky polnočné želania splnia. Nikdy to neboli materiálne veci. Skôr to, čo si za peniaze nekúpiš…Jedno mali ale spoločné. Mať po celý rok pocit pokoja a radosti. Vedieť nebrať veci vážne a riadiť sa vlastnými pocitmi. Tento rok bol naozaj ťažký…Udiali sa veci, ktoré mi ukázali, že život treba žiť a nie ho prežívať. Že to, čo si o vás myslia iní ľudia, nie je vôbec podstatné. Dôležité je to, či vás dokážu pochopiť a radovať sa s vami z toho, čo vás stretlo. Vtedy spoznáte priateľov, i takých, ktorí sa roky na nich len hrali. Ale tak, ako niektorí ľudia z vášho života odchádzajú, iní zas do neho prichádzajú. A to je na tom to dobré…

Mnohí mi hovoria, že som sa za ten rok strašne zmenila. Áno. Po rokoch som opäť sama sebou. Nesnažím sa vyhovieť druhým, ani počúvať, čo si o mne myslia, a čo hovoria. Riadim sa tým, že nech sa každý pozrie najskôr na seba, a potom nech súdi druhých…A asi sa aj viac smejem. Nie asi, ale určite. No a oveľa aktívnejšie trávim voľný čas s deťmi….nie doma, pri televízore, ale v prírode, na túrach a výletoch. A tiež už nemávam taký pocit viny, že nestihnem poupratovať alebo oprať. V priebehu roka som totiž zistila, že čím máte toho menej, tak tým menej s tým máte aj práce😊Tento rok ma skutočne veľa naučil. Ale ak mám byť úprimná, nechcela by som si ho zopakovať…

A čo si budem priať na Nový rok? Tentokrát nič…Mám totiž všetko, po čom som túžila😊 Tak šťastný a veselý …A Do došpagetovania 08. januára 2018, u nás, v Špagetérii SiJa.

SiJa

Pridajte sa k nám:-) a tešte sa každé ráno do práce

Špagetéria SiJa plánuje od januára 2018 predĺžiť svoju prevádzkovú dobu. Ak máte radi cestoviny,  nebojíte sa výziev a máte svoje sny, tak sa určite pridajte k nám.  

Zavolajte, zastavte sa alebo mailujte. Nemusíte byť vyučený kuchár, ani čašník. Dôležité je nadšenie a chuť. Môžete u nás pracovať  na plný pracovný úväzok, na dohodu alebo brigádne. My vám vieme ponúknuť  pracovné podmienky, prácu v príjemnom kolektíve, zaškolenie, možnosť plne sa realizovať a rozvíjať.

Tak neváhajte a bavte sa s nami:-) Nech je pre vás práca potešením. Ako pre nás!!!

 

www.spageteriasija.sk

sija@spageteriasija.sk

mobil: 0903 130 896

Nie je syr ako syr…kúpte a ochutnajte u nás Gran Moravia

Poviete si, špagety bez syra? To asi nie…Výnimkou sú snáď len vegáni, ktorí odolajú tejto lahodnej zmesi chuti. No nie je syr ako syr. V súvislosti so špagetami  by mal byť extra tvrdý a niekoľko mesiacov, či rokov zrejúci. Najčastejšie sa preto používa syr parmazánového typu.

 

Typická chuť parmazánu, teda Parmuggiano Reggiano, je daná jeho remeselným spracovaním a  kvalitou kravského mlieka. Jeden kilogram tohto syra v podstate obsahuje 15 litrov mlieka, pričom záleží na tom, ako je starý, nakoľko syr stárnutím stráca vodu.

 

Obdobou parmazánu je syr Gran Moravia, ktorý sa tvaruje do veľkých bochníkov a necháva sa zrieť 9 až 24 mesiacov. Zaujímavé je to, že viac ako väčšia  polovica syra vyrobeného v Čechách sa vyvezie do Talianska  a zbytok až do 54 krajín na celom svete.  No a iba malé percento ostane na českom trhu. To, že je kvalitný a chutný dokazuje i množstvo ocenení. Patrí mu popredné miesto medzi syrmi parmazánového typu od firiem Castelli, Zanetti a Galbani.

 

Možnosť ochutnať lahodnú chuť parmazánu Gran Moravia máte aj v špagetérii SiJa na Mariánskom námestí v Žiline. Je neoddeliteľnou súčasťou našich cestovín, a využívame ho aj na výrobu pesta a pri príprave omáčok. Od dnešného dňa si ho však už u nás  môžete aj zakúpiť. Naporcovaný, v menšom balení za cenu 2,00€/ 100g. Máte tak možnosť vyskúšať si  jeho nespočetné variácie, či už s cestovinami, ovocím, mäsom alebo ako prísadu zeleninových a strukových polievok. No a my budeme radi, ak nám zašlete foto toho, čo sa vám podarilo s parmazánom Gran Moravia vo svojej kuchyni vyčariť.

Do došpagetovania

SiJa