Otvorenie špageterie SiJa

Dnes je TEN DEŇ. Deň splneného sna, začiatku novej etapy a spoločného života. Otvárame Špagetériu Sija. Po mesiacoch prerábok, zháňania, vymýšľania, ale aj smiechu, zábavy a hlavne radosti. O tom vlastne je a má byť stále naša Špagetéria. Aby našim návštevníkom chutilo, ale aby sa s nami aj zasmiali, porozprávali a na chvíľu zastavili …. Veď aj o tom má byť život. Dopriať si radosti, maličkosti a tešiť sa z každej jednej minúty…

 

Priznám sa, mám trému….prajem si totiž aby ste boli u nás spokojní, aby vám chutilo a tešili sa na ďalšiu návštevu. Mám pri sebe ale dvoch výnimočných ľudí…kuchára Pištíka a Janíka, a viem, že spolu to dáme. No a naši priatelia nás zaplavujú esemeskami s povzbudeniami a želaním úspešného štartu… Tak hor so do toho…S úsmevom a radosťou!!!

 

Tešíme sa na Vás

Sija a Janík

1. Nápad variť špagety

Len na začiatok…Taliansko milujem. Asi zhruba od 15 rokov, kedy som sa po prvýkrát stretla s talianskou náturou, jedlami, vôňami a všetkým tým, čo ku Taliansku patrí. Vďaka mojej sestre Kataríne a jej priateľom, ktorí boli súčasťou našich životov niekoľko rokov. A poniektorí sú stále. V tom čase ale nikto z nás netušil, že Taliansko a jeho kuchyňa bude mojou prácou, zábavou, potešením a naplnením sna. Nie toho kuchárskeho…Toho celoživotného…Robiť čo vás baví a robiť to s niekým, koho máte radi.

Nápad ponúkať cestoviny a urobiť špagetériu vznikol pred niekoľkými mesiacmi. Akoby zo dňa na deň. A možno ani nie. Vedela som, že budem musieť odísť z pôvodného zamestnania a hľadala som možnosti a spôsoby ako to všetko vyriešiť. Pomohla mi moja 24 ročná dcéra Beba. Vlastne, vždy mi niekto na začiatku pomôže….raz dcéra, potom mama, sestra….a samozrejme môj osudový muž, ktorý mi dopraje žiť svoje sny a spriadať spoločné plány.

Všetci …a tým myslím u nás doma….máme radi cestoviny a špagety…A ak by sa dalo, jedli by som ich každý deň…na milión spôsobov. Avšak, ponúkať ich iným, napadlo práve Bebu. Ona je tvorcom tohto nápadu. My sme sa ho iba chytili… a začali premýšľať čo urobiť. No a ten prvý nápad bol naučiť sa variť a pripravovať špagety. Sadli sme teda za počítač a hľadali všakovaké kurzy varenia. A opäť nám niekto pomohol. Moja sestra Katarína. Tiež miluje Taliansko…. a ja viem, že aj z iného dôvodu. Ale to by bol námet na iný blog, či román😊. Odporučila nám Si Italy, Slovenku, ktorá sprostredkováva pobyty v Toskánsku. A kde sa naučiť lepšie variť cestoviny ako v Taliansku…  A tak som napísala…zhodou náhod sa „dotyčná“ pani volala Silvia. Ako ja. Signál? Znamenie? Asi áno. Odpísali nám, že kurzy varenia a prípravy cestovín dokážu pre nás zorganizovať. Čo viac si priať…..Spojiť príjemné s užitočným. Stráviť niekoľko dní v Taliansku a aj sa niečo naučiť. Ako by ste reagovali vy…? Asi tak isto ako my…Objednali si dovolenku aj kurzy a začali naplno prežívať doposiaľ len náš vysnívaný sen…

2. Cesta do Toskánska

Časť prvá: Noc v Slovinsku

Náš pobyt v Toskánsku mal začať v sobotu. My sme však chceli byť spolu čo najviac a zažiť čo najviac zážitkov, preto sme sa vybrali na cestu o niekoľko dní skôr. A nie sami. Zobrali sme so sebou môjho 14-ročného syna Šimona. Chceli sme totiž, aby bol s nami. Síce z iného dôvodu, ktorý sa však nevylučoval s tým, že sa ideme učiť variť. A tak sme vyrazili….Prvá zastávka, samozrejme že neplánovaná, bola Slovinsko, mesto Dravograd. Prečo neplánovaná? Pretože som nešoférovala ja ale môj osudový muž. No a ten, keď sa zarozpráva, tak ide všetko pomimo. A… samozrejme, že minul aj tú správnu odbočku. A tak sme sa ocitli niekde, kde sme neplánovali. Nikto z nás ale nebol zúfalý. Práve naopak. Aspoň niečo zažijeme. A poviem vám, že sme veru aj zažili. Začalo neskutočne veľa pršať. Dokonca liať. Hrmelo, blýskalo sa, padal hustý dážď. A my sme mali spať v stane. Úprimne? Zhrozila som sa…ako ho v tomto počasí postavíme…a ako sa v ňom vlastne všetci traja vyspíme(ja totiž stan nemusím). A tak sme so synom sedeli v aute na zadných sedadlách a sledovali ako môj Janík stavia v tom ukrutnom daždi stan. A neboli by sme to my, keby sa niečo nestalo. Obyčajná tyčka na stan …poviete si, na a čo? Ale hneď by ste to zistili(tak ako my), že je to dôležitá súčasť stanu. Pretože keď prší, a vy tú tyčku nemáte, tak ten vrchný plášť stanu sa prilepí na stan a všetko to pretečie. Ani ja som do doteraz nevedela…Zistila som to, až keď som sa prebudila ponorená do vody. Doslova vody, pretože celá matrac bola mokrá a z vrchu na nás kvapkala voda. Nekvapkala. Ona sa doslova liala. Čo teraz? Jednoduchá odpoveď…Behom do auta. Ale viete si predstaviť spať v kufri Tuarega,  a traja? Ani ja som to nevedela. Teraz to už viem. Nevyspíte sa. Ste tak ako sardinky, nemôžete sa otočiť, je vám nielen priúzky ale aj primalý. Na dĺžku…a že vyššia trieda auta😊. Prežila som…a aj môj syn a aj môj osudový muž. Dokonca sme sa ráno zasmiali na celej situácii a boli radi, že sme sa v tom stane neocitli niekde v horách, bez auta a možnosti skryť sa do sucha.

Časť druhá: Benátky

V Benátkach som už bola. S mojou dcérou Bebou. Mala vtedy okolo 4-5 rokov a možno aj menej. V tom čase ma moc neuchvátili. Vrátila som sa do nich po niekoľkých rokoch. S mojim „osudovým“ mužom a teraz aj s mojim synom. A bolo to niečo, načo sa nezabúda. Dva dni, plné smiechu a zábavy. Dobrého jedla a pitia. Ako inak. Ubytovanie priamo v centre Benátok. Malá, modrá izbička, vkusne a starodávne zariadená a atmosféra Benátok…nemusím písať, aké to je. Všetci si to viete predstaviť. Rýchla „tour“ mestom, dobrá večera a potom po neprespatej noci doslova behom do našej izbičky. Snívať…O tom , čo všetko nás v Toskánsku čaká a neminie. Ráno nás prebudilo slnko a modrá obloha. Po raňajkách v podkroví ubytovania a dvojitej káve sme sa vybrali opäť do ulíc. Gondoliér a jeho výklad Benátok, Casanova a Vivaldi…A samozrejme špagety. Predstav ste si, že priamo v centre Benátok, sme našli takú podobnú špagetériu ako chceme vytvoriť my. Aj oni ich tam priamo pred zákazníkmi vyrábali a pripravovali. Dokonca ich tam sušili a priamo čerstvo vyrobené cestoviny aj predávali. To sme chceli a chceme i my. Avšak naša legislatíva, na Slovensku, to tak ľahko nedovoľuje. Splniť všetky tie normy, totiž nie je ľahké. Tu to problém nie je. A tak  sa pýtam prečo tu je to možné a u nás nie. Netreba to asi riešiť…Potešilo nás však to, že naša myšlienka nie je nerealizovateľná. Funguje to. Aj tu v Taliansku, v Benátkach. A navyše neboli jediní. Objavili sme ešte jednu takúto špagetériu. O niečo honosnejšiu a drahšiu, ale chuťovo skutočne výbornú. A my sme sa presvedčili, o tom, že cestoviny musíme vyrábať. To bude ten bonus, ktorý vám môžeme ponúknuť. Domáce cestoviny, s receptúrou talianskej Nonny, príjemná rodinná atmosféra…Toto chceme a toto budeme ponúkať…

 

Časť tretia: Národný park niekde  pri Livorne

Byť v Taliansku a nevidieť more. To sa asi ani nedá. My sme sa ale boli naň pozrieť z tej druhej strany. Z Janova…a viete čo? Je oveľa krajšie a zaujímavejšie. Aspoň pre mňa. Ak sa vám vybavia talianske pláže plné lehátok, tak to tu nenájdete. Borovicové háje, pieskovité pláže a neuveriteľný pokoj. Skutočne nádherné. Neverila som, že aj toto je Taliansko. Malo to príchuť Afriky…Málo ľudí, nádherná príroda, obrovitánske vlny. A my v nich. Ako malé deti. Skákali sme, hrali futbal na pláži a večer opekali na pláži ryby. Spali sme v stane, syn v aute. A spalo sa nám všetkým neskutočne dobre. Dokonca sa mi aj snívalo. O čom, to vám nepoviem😊 Ráno sme si na ohníku uvarili kávu a potom ako sme boli upozornení, že sme v národnom parku a hrozí nám vysoká pokuta sme sa premiestili na platené parkovisko, aby sme si mohli po pláži naboso zabehnúť niekoľko kilometrov a okúpať sa v rozbúrených vlnách. Čas nám neuveriteľne utekal. Vlastne vždy, keď sme spolu dni plynú ako hodiny a hodiny ako sekundy. Zvláštne?

Naša ďalšia cesta viedla do mesta Pisa. Malebné talianske mestečko s históriou a zaujímavosťami. Typické úzke uličky a davy ľudí. Nijako mi to ale neprekážalo. Vedeli ste, že šikmá veža v Pise je vysoká vyše 55 metrov? A že sa im ju podarilo o 0,5 stupňa odvrátiť opačným smerom? Točité schodisko a zakrútená hlava…nie z výšky…ale z toho všetkého čo nás čaká. Ako sme stúpali hore schodmi…a bolo ich okolo 100(syn ich aj počítal) som si predstavovala svoj ďalší život…v špagetérii. A viete čo urobil môj osudový muž? Tak ako vždy. Musel niečo vymyslieť aby bola zábava. A tak zazvonil na jeden z tých niekoľkých zvonov na úplne vrchnom podlaží šikmej veže. Zvuk sa tak rozoznel, že ten mladý muž s vysielačkou(ktorý tam dával pozor…ale pravdou je, že driemal) vyskočil tak prudko, až som sa nahlas zasmiala. Tak s chuťou. Poznáte to?

Preskočila som ale jeden zážitok. A to moje stretnutie s koníkmi. Učarovali mi len prednedávnom. V Topoľčiankach. Je tam jeden Lipican…biely s čiernymi fľakmi a ružovým nosom (Grošák). A presne taký istý, stál na námestí v Pise. Musela som k nemu ísť a pošepkať mu dve dôležité slová. Neviem prečo, ale práve pri týchto koňoch mám pocit bezpečia. To, čo im poviem alebo na čo práve myslím, ostane len medzi nami…Raz takého budem mať. Viem to. Ale to som odbočila od témy špagetérie…súvis to s ňou ale má….a vy ho spoznáte o niečo ďalej. Nastal čas rozlúčky. Vlastne ani nie rozlúčky ale pokračovania cesty za životným snom a túžbou. Toskánsko na nás čakalo a my naň nedočkavo tiež. Tak trochu strach, obavy…očakávania.

3. Vila Machiavelli Bibione

Predstavte si stredovek. Kamenné stavby, olivové háje, vinohrady. A romantika. To všetko v sebe nesie Vila Machiavelli Bibione v kraji Chianti. Prišla som s očakávaniami a dostala som ich. Priestranné izby, minimum nábytku, atmosféra minulosti. Presne to som potrebovala. A predstavte si, že v kuchyni mali presne taký pult ako plánujeme mať my v našom spoločnom dome. Zas odbočujem. Ale nedá sa písať o našej špagetérii a nenapísať aj o našich osobných a spoločných plánoch. Nejako sa to prelína…A náš prvý deň? Slnečný, pokojný a „variaci“. Začal nám totiž prvý kurz varenia u talianskej Nonny. Približne 17 km od nášho ubytovania. Poviete si, čo je to za vzdialenosť. Dokonca sme uvažovali, že pôjdeme na bicykloch. To by ale opäť nemohol byť šofér „môj osudový muž“. Neuznáva navigáciu, v tomto prípade ju ale použil…a asi urobil chybu. Zablúdili sme, opäť. Trasa viedla kamenistým terénom, prudkými svahmi…Museli by ste ale vidieť tú jeho radosť v očiach. No a na počudovanie sme trafili na prvý raz. Nesmelo sme vystúpili z auta, so zápisníkom v ruke, taliansko – slovenským konverzačným slovníkom a … samozrejme s očakávaním.

Časť prvá: Príprave cestovín a štyroch druhov omáčok

Moje deti mi pred odchodom vraveli, že nech len ja nevarím. Ani cestoviny. Akoby som variť vôbec nevedela. A to nie je celkom pravda. Moja mama by im na to povedala. „Vie variť ale nechce sa jej“. A má pravdu. Namiesto teplej večere si radšej pôjdem zabehať. Jedlo pre mňa moc neznamená, ale to by som tu asi písať nemala. Čo už, som úprimná. Ale…a to by vám potvrdili aj  moje deti, moja najobľúbenejšia a najčastejšie položená odpoveď a otázku „Čo budeme jesť na večeru“, znie? „Uvarím ti špagety?“ Pretože sú rýchle, jednoduché a lahodné. Zjete ich čisté len s olivovým olejom, cesnakom a parmazánom alebo s paradajkovou omáčkou, či rôznymi druhmi syra.

No a aká bola teda prvá lekcia varenia? Mala som pocit, že nie je nič jednoduchšie. Múka, voda, vajcia. Miesenie v rukách a tvarovanie cestovín. To, čo nám ale prezradila pri ich výrobe Nonna, vám nemôžem prezradiť. Tajná ingrediencia, ktorá ich robí ešte jemnejšími a lahodnejšími. A tu som zistila, že mám k tomu vzťah. Bavilo ma to. Naozaj. A tak sa teším, ako budem každé ráno s našim kuchárom(o ktorom vám napíšem samostatnú kapitolu), pripravovať cesto zo špeciálnej múky a prísad, krájať zeleninu a robiť základy tých najlepších talianskych omáčok.

Lekcia prebiehala v angličtine ale mnoho slov skutočne nebolo treba. Pozeráte sa na postup a popri tom si aj sami, priamo v akcii  vyskúšate, Chutnáte, koštujete, pridávate ingrediencie…a popri tom popíjate výborné domáce toskánske víno. A to je ďalšia zmena v mojom živote. Ja víno totiž vôbec nemusím. Mám rada pivo a koňak. Z vína mi bolo vždy ťažko a striasalo ma. Vedela som ale, že v našej špagetérii sa bude podávať len víno. K obednému menu ľahké a svieže, no a na večer by sa patrilo ochutnať nejaké to prosecco, či iné kvalitné talianske víno. Takže som išla do Toskánska s predsavzatím, že sa víno piť naučím. Že v ňom nájdem tú správnu chuť a ospevovanú vôňu. A začala som s ním u Nonny. Víno tmavo červené, husté, aromatické. Dáte si glg, prelejete si ho v ústach a pomaly preglgnete. Ostalo som prekvapená. Vôbec nechutilo zle a ani kyslo(asi som doposiaľ ochutnala len tie nesprávne vína). Toto víno, bolo presne také, aké by ste si dali k večerným cestovinám. U nás, v špagetérii, pri sviečkach a hudbe. Predstavu už mám v hlave, a viem, že pre mnohých vás bude takýto večer nielen gastronomickým zážitkom ale aj nesmierne príťažlivou chvíľou, ktorá vám bude v hlave vŕtať niekoľko dní😊. A čo sme sa teda naučili variť: typické pasty  oblasti Puglia  známu ako Orecchiette, severného Talianska označenú ako Cavatelli a cestoviny Pici. No a k nim sa budú podávať omáčky: Cukinová s ricottou, paradajková s cesnakom, no a zeleninové ragú. A dezert? Opäť jednoduchý a nenáročný. Klasické Tiramisu. No nie s kávou, ale so slameným(alebo tzv.omšovým) vínom. Mňam😊 Viete čo? Bude na vás čakať takmer každý deň v našej špagetérii.

 

Časť druhá: Opäť príprava cestovín a päť skvelé omáčky s Annou

Tešili sme sa. Opäť na tu skvelú atmosféru v kuchyni, miesenie cesta a samozrejme na to, že zjeme to, čo si navaríme. Mávate niekedy taký pocit, že keď uvaríte obed alebo večeru, tak chutí inak ako keď vám ju niekto iný navarí. Avšak mne, i môjmu „osudovému“ a verím, že i môjmu synovi, to chutilo tak ako by nám to navarila taká tá pravá talianska babička. La pasta fresca, lasagne bolognese s bešamelom, ravioli so špenátom a ricottou, mozzarellou a cukinou, zelené fettuccine s paprikovo – kuracou omáčkou. No a ako dezert sme podávali Toskánsky čučoriedkový koláč s pridaním olivového oleja s rozmarínom. Viete čo sa mi najviac páčilo? Stroj na výrobu tvaru cestovín. Môžete mať aké chcete, aké sa vám zažiadajú, aké si viete a aké sa ani neviete prestaviť. Skutočne je to jednoduché. Po koľkýkrát to tu píšem? A práve to ma na tom baví…Tá jednoduchosť a ľahkosť s akou pripravíte skvelý obed alebo večeru. Viete čo ma napadlo? Ak budeme každý deň v našej špagetérii takto vyvárať, tak budeme nesmierne okrúhli😊 Ale prezradím vám iné zaujímavosti: Vedeli ste, že keď pridáte soľ do koláča, tak zvýraznite jeho sladkosť? Alebo že sa čerstvé paradajky môžu pripravovať maximálne 5 alebo viac ako 30 minút? Inak ostanú kyslé. No a že do omáčok sa vždy pridáva vriaca voda z cestovín? A ešte aj to, že urobené cesto rýchlo schne, preto ho musíte zabaliť do potravinárskej fólie. A ešte jedna zaujímavosť. Cesto môžete počas vyšších teplôt nechať maximálne ½ hodiny len tak…na drese. Ak dlhšie tak ho radšej dajte do chladničky.

 

Len také PS na dnešný deň: Bol úžasný. Po niekoľkých rokoch som sa smiala ako malé dieťa. Až tak, že ma bolelo bruško😊 na tých dvoch…viete, čo je na tom najkrajšie? Že znovu pochopíte, že život ako taký, nie je len o práci, naháňaní a lamentovaní…ale že vám postačia tí správni ľudia. Nemusí ich byť veľa. Stačia jeden, dvaja, traja, štyria, piati….a som spokojná. No na tých dvoch ešte čakám. Ale viem, že do tej špagetérie prídu a budú jej súčasťou.

 

Časť tretia: Varenie v malej kuchynke

Okrem kurzov varení s Annou sme mali zabezpečené aj hodiny varenia s ďalšou výbornou a známou toskánskou kuchárkou.Pôvode sme mali variť v hotelovej reštaurácii, avšak vďaka svadbe, ktorá sa konala v tento deň, sme sa presťahovali do malého kamenného domčeka s úzkou kuchynkou a zvedavým kocúrom. Táto hodina bola iná. Taká typicky talianska, so spevom, smiechom…U Anny ste mali pocit typickej hodiny kurzového varenia. Presné postupy, k tomu výklad a pod. Tu to bolo o niečom inom. O láske k vareniu a jednoduchosti. A keďže sme predtým už absolvovali hodiny varenia, dosť vecí sme zvládli hneď na prvýkrát. Klasicky, tak ako i na ostatných hodinách i tu sme si zjedli to čo sme si navarili. A ako vždy😊 chutilo nám. Cestoviny (a my ich milujeme) sme vlastne jedli počas nášho kurzu varenia spojeného s dovolenkou nepretržite. A čo je divné… neprejedli sme sa ich a viem, že sa ich ani neprejeme. Cestoviny sú totiž jedlom na tisíce spôsobov a každý deň ich môžete obmieňa nielen podľa druhov zeleniny a produktov ročných období ale i podľa vašich momentálnych chutí a nálad. U ….sme si zakúpili aj stroj na výrobu dlhých špagiet, tzv. gitaru. Tiež sme sa rozhodli, že v našej kuchyni nemôže chýbať stroj na vyhladenie cesta a dosiahnutie tej správnej hrúbky. Veď ak chcete podávať a pripravovať domáce a ručne robené cestoviny, tak toto musíme byť súčasťou vašej kuchyne.

4. Príprava Špagetérie

Priestory…asi jedna z tých dôležitých vecí, i keď mnohé dobré reštaurácie nebývajú v centre mesta, my sme chceli byť priamo v dianí. Obklopení ľuďmi, smiechom a dobrou náladou. Keď sme o tom rozprávali druhým, iba sa na nás tak čudne pozreli. Žiadny biznis? Žiadne rýchle zarábanie? Nie!!! My sme si chceli splniť náš spoločný sen…a vytvoriť miesto, kde by sa cítili dobre nielen naši hostia a zákazníci ale i zamestnanci(i keď ich teda nie je veľa ale možno časom pribudnú), dodávatelia, a všetci, ktorí nám boli sú a budú pri všetkom nápomocní. Jednoducho aby bol deň v špagetérii o radosti z varenia a dobrej porcie domácich cestovín s omáčkou. Aby sme sa mohli s každým jedným porozprávať, usmiať sa, a popriať mu dobrú chuť a pekný deň. Vytvoriť si okruh priateľov milujúcich naše cestoviny, zákazníkov, ktorí sa budú ku nám tešiť a budú sa s nami baviť.

Sme na Mariánskom námestí. Tak ako sme si priali a pomohla nám k tomu opäť zhoda náhod. Niekedy sa mi zdá, že všetko je dopredu určené a my len vykonávame kroky k naplneniu nášho sna. Zatiaľ žiaden problém, len ústretovosť, ochota a slová typu: Nech sa vám to podarí. Vlastne sme išli len tak Žilinou. Povedali sme si, že ak máme mať v centre mesta priestor, tak príde sám…A prišiel. Iba nápis na dverách :Na prenájom a telefónne číslo. Zavolali sme, v ten deň si pozreli priestor a na druhý deň povedali, že to berieme. Rýchle? Áno…bez zbytočného premýšľania. Hneď po vstupu sme totiž vedeli ako bude celý priestor vyzerať. Kde bude kuchyňa, výdajňa, stoličky…a kde budem mať ja svoj starodávny stolík s notebookom a šálkou s obrazom Sisi. Zoznámili sme sa s ďalšími nájomníkmi a vďaka ich ústretovosti a ochote sme začali s prestavbou. Všetky tie strašiaky, menom hygiena, povolenia a problémov s vodou, odsávaním a elektrikou sa akosi vyriešili samé, bez väčších problémov…opäť hladko a plynule. A tak ako sme našli svoje priestory, nám „padol do klína“ aj projektant kuchyne, designu, parketár, vodár, kávičkár, zamestnanci….Postupne pribúdali priečky, vyberali sme farby, stoly a stoličky, poháre, lampy…nerozmýšľali sme dlho a ani sa dlho nerozhodovali. Chceli sme otvoriť v septembri a keďže nás v posledný augustový týždeň čakala cesta na Mont Blanc, chceli sme čo najviac stihnúť a celú prevádzku si na „nečisto“ vyskúšať. Dva týždne variť len pre našich priateľov a tých, ktorí nám po celú tu dobu pomáhali.

 

4.1 Kuchár Pištík

Začnem s opisom, pretože je to človek, ktorý vás svojim výzorom upúta okamžite. Nie je to vyslovený krásavec, ale taká typická rozprávková a filmová postavička…kuchára s veľkou čiapkou. Vysoký, chudučký a dlhšími kučeravými vlasmi, čiernymi ako uhoľ a úsmevom od ucha k uchu.

Je to náš kamarát…Janíkov dlhoročný a môj niekoľko mesiacov súčasný. Pracoval takmer 14 rokov na chate na Borišove. Dostal sa tam hneď po ukončení školy, a možno by tam zostal ešte niekoľko ďalších rokov keby nestretol svoju osudovú ženu a nerozhodol sa, že si založia rodinu. A tak hľadal zamestnanie, aby mohol byť po prírastku do rodiny čo najbližšie. Zase náhoda? Alebo osud? Jedno i druhé!!! Keď sme mu povedali, že plánujeme otvoriť špagetériu, mali ste vidieť tú iskru a nadšenie v jeho očiach. Vtedy som si povedala, že presne takýchto ľudí potrebujem. Ktorí majú radosť, ktorí sa tešia, ktorí chcú…a vieme, že v dnešnej dobe je problém takých ľudí nájsť. A takto obdobne sa nám zadarilo aj s našou zamestnankyňou. Ale o tom neskôr…

Žil a žije s našou špagetériou od začiatku, študoval recepty, skúšal, vymýšľal… Navrhoval čo a ako. Priznám sa, že on je náš tromf. My sme sa síce naučili variť cestoviny a pripravovať omáčky(skutočne to nie je nič ťažké), ale nebyť jeho triezveho pohľadu, pripomienok a rád…bolo by to pre nás oveľa zložitejšia a namáhavejšie.

A prezradím ešte niečo na neho. Je to i cestovateľ…ako Janík, miluje hory, kopce a dobré jedlo. Určite vám rád porozpráva príbehy a zážitky a verte, keď ho uvidíte v kuchárskom „mundúre“ s vysokánskou čiapkou na hlave ako sa točí v kuchyni, uprostred reštaurácie“ jednoducho z neho nespustíte oči. A keď ochutnáte jeho cestoviny…tak si budete pýtať ďalšie. No a určite si budete priať, tak ako ja sama, aby vám navaril nejaké ďalšiu chuťovku. Ja sa na to sama teším…pamätám si, že som po takomto našom stretnutí s úsmevom Janíkovi povedala: Vieš ako nám bude vyvárať v konvektomate? Veď my sa pri takomto spôsobe vyvárania sa čoskoro nebudeme môcť ani len pohnúť😊

 

4.2

Prerábka priestorov

Sídlime v priestoroch bývalej mBanky. Takže si viete prestaviť tú námahu a úsilie ako z priestorov internetovej banky „vyrobiť“ útulnú a príjemnú reštauráciu so všetkých potrebným, čo k tomu patrí. Začali sa 2 mesiace driny. A to doslovnej. Búralo sa, murovalo, strihali sa rozvody….hľadali možnosti napojenia vody a elektriny. Mali sme šťastie na šikovných ľudí, a i vďaka nim sme sa dokázali bez väčších ťažkostí zvládnuť ten nápor a stres. No a potom nastala, aspoň pre mňa, tá zaujímavejšia práca. Výber farieb, nábytku a celého designu. Celý priestor je ladený do teplých tónov. Dominantou je kuchyňa a nábytok má dotvárať rodinnú pohodu. Zhotovenie, návrhy, a celkový vzhľad špagetérie je dielom žilinského Stolárstva Wydra, s.r.o. A tak si môžete len narýchlo prísť a zobrať so cestoviny so sebou, alebo si sadnúť do pohodlnej sedačky a vychutnať so ku cestovinám dobré víno, či kávu…alebo si sadnete ku stolíku a necháte sa unášať atmosférou v reštaurácii.