Zabávajte sa s nami…

Vyskúšajte si špagetový týždeň. Každý deň nejaká naša domáca cestovina s omáčkou z dennej alebo večernej ponuky. My vám každú porciu zaznačíme na špeciálnu Špagetovú Kartičku, a na konci týždňa od nás dostanete darček….Idete do toho s nami?   Začíname od 19.02.2018!!!

Týždňová špagetová kartička Špagetérie SiJa

Meno a priezvisko:

Pondelok:                                                     Štvrtok:

Utorok:                                                         Piatok:

Streda:                                                 Pretože milujeme cestoviny…

Cestoviny každý deň? Áno. A nepriberiete, pokiaľ…

Cestoviny milujem. Môžem ich jesť každý deň a verte alebo neverte, stále ich nie som prejedená. A či priberám? Nemám ten pocit. Dokonca sa mi zdá, že som o niečo chudšia. A to i napriek tomu, že na šport mám momentálne čas akurát cez víkend. Jediný môj pohyb je pobehovanie z kuchyne špagetérie do priestoru medzi stoly a späť.

Prečo ale píšem o cestovinách a priberaní? Prekvapil ma náš stály hosť. Niekoľko týždňov ku nám chodieval na Aglio, Olio, s veľkou porciou syra Grand Moravia. Chodieva ku nám stále, len už si nedáva domáce cestoviny. Iba polievku. Na otázku prečo?, mal jednoduchú odpoveď. „Chcem schudnúť. Cestoviny sú sacharidy, a z tých sa priberá.“  Tie slová ma strašne zarazili. Veď to vôbec nie je pravda. Nie je cestovina ako cestovina. Pokročilé dietárky vedia o čom hovorím…a tí, ktorí mali doteraz obdobný názor ako náš hosť, prosím čítajte ďalej…

Teória, že z cestovín plných sacharidov sa priberá, je pravdivá len v prípade, ak si na tanier naložíte tie biele, vaječné, uvarené do mäkka. Z tých našich, domácich, z tvrdej pšenice, však strach mať nemusíte. My pri ich príprave a servírovaní dodržiavame „zlaté pravidlá“ špagetového diétovania. Naše cestoviny sú bezvaječné, pripravené al dente, aby ste ich pri jedení museli hrýzť a nie prehĺtať, uvarené v dostatočnom množstve vody, bez oleja, nepreliate po uvarení studenou vodou ale iba pokvapkané olivovým olejom. Hodina, kedy jesť a nejesť cestoviny nie je presne stanovená.  Ak vám ale môžem poradiť, tak poslednú špagetu, či inú našu cestovinu zjedzte zhruba dve hodiny pred tým, ako pôjdete spať. Žalúdok by ste nemali zaťažený ani skôr, avšak pre váš dobrý pocit a spánok…A aj preto, aby ste sa ráno zobudili s pocitom hladu a túžby po raňajkách.

Či dokážete jesť naše špagety, fusilly, canestrini, či tagliatelle každý deň, by ste mali vyskúšať osobne, na vlastnej koži. Denne pripravuje 6-10 omáčok, bez zahusťovania a zápražok. Na výber máte zeleninové, mäsové, s rybou, kvalitným syrom, či steakom. A aký postup by som zvolila ja? V pondelok by som si po víkende dala niečo ľahšie. Napríklad takú Pomarolu alebo Arabiattu, preliatu našim domácim pikantným olivovým olejom. V utorok by som určite išla do mäsa. Bolónske ragú dusené so zeleninou alebo špenátové s kuracím mäsom. Ľahká omáčka, ktorá vás zasýti na niekoľko hodín. Uprostred týždňa by som si dopriala Qutro formaggi zo 4 druhov tvrdých a mäkkých syrov. Táto omáčka je síce o niečo „tučnejšia“ než tie zeleninové a mäsové, ale váš organizmus si naštartuje spaľovanie do druhej polovice týždňa. Štvrtok by som zvolila výrazné pestá. Na výber máme bazalkové, špenátové a zo sušených paradajok.  Tá chuť byliniek a parmazánu je neskutočná. No a v piatok smotanová s čerstvým lososom alebo dubáková. Aby som zvládala piatkový nápor a pripravila sa na športový víkend. A viete čo: Každý týždeň by som mala obrovskú dilemu. Kedy si dať steak z tuniaka alebo sviečkovice na domácich špagetách preliatych pestom, či bylinkovým maslom…Žeby na večeru?

A …napadla ma super myšlienka. Vyskúšajte si špagetový týždeň, každý deň nejaká naša domáca cestovina s omáčkou. My vám to budeme značiť na Špagetovú Kartičku a na konci týždňa od nás dostanete darček….Idete do toho s nami?

Vieme, čo vlastne jeme?

Nikdy som sa nijako zvlášť nezaujímalo o jedlo. Nebolo pre mňa dôležité a nepotrpela som si ani na žiadne „vychytávky“. Nehovorím, že som sa nesnažila jesť zdravo, ale jedlo nebolo nikdy pre mňa prvoradé. Žiadne teplé večere, niekedy ani obed…vystačila som si s jogurtom, tvrdým syrom alebo pečivom. Snažila som sa jesť veľa zeleniny a ovocia. A bolo mi jedno, či je zima alebo leto. Takto som sa stravovala roky. Viem, že takých ľudí ako som ja, sú celé húfy. Chcú  sa stravovať zdravo a bio, objednávajú zeleninu a jedlá z internetu, či nakupujú v špecializovaných predajniach…V dnešnom svete je ale ťažké uveriť všakovakým certifikovaným biopôvodom. A ešte ťažšie je si ich skutočne overiť. Dnes už, pokiaľ nevidím na vlastné oči, neverím. Hovorím o sebe. Ja som totiž veľmi rada nakupovala v takýchto obchodíkoch, a bio regály patrili medzi moje najobľúbenejšie. No a v reštaurácii som zas s obdivom pozerala na jedálne lístky s obrovskou ponukou jedál a nevedela si vybrať😊
Až tu, v špagetérii, som pochopila, ako celá gastronómia vlastne funguje. A možno to, čo napíšem, urazí mnoho prevádzkovateľov reštaurácií, ale pravda je taká, že ak má reštaurácia menu na niekoľko strán a je v ňom „úplne všetko“, tak to nebude asi také čerstvé a ráno uvarené. Viete čo? Nikdy mi nešlo do hlavy, ako vám môžu doniesť kačacie stehno za ani nie dvadsať minút, keď pečenie trvá minimálne dve hodiny. Alebo vám urobiť behom pár minút halušky…a mnoho ďalších jedál. Najmä ak hostí je len pár…Pravda je taká, že vo väčšine prípadov ide o predpripravované pokrmy, ktoré sa iba ohrejú a podávajú. Stačí, ak si zájdete do známeho žilinského veľkoobchodu a uvidíte všelijaké rozmanité, sladké, mäsové, cestovinové alebo zeleninové „minútky“ pekne poukladané v regáloch. Vrcholom pre mňa boli už hotové polievky, vo veľkým sklenených nádobách, nehovoriac o zmrazenom pečive, croissantoch, či hotových tortách. Vtedy si až zamyslíte nad tým, či to, čo ste si dali na obed, bolo skutočne čerstvo pripravené. Netvrdím, že je to tak všade. Určite sú aj reštaurácie, ktoré si dávajú záležať na tom, aby ponúkané jedlá boli každé ráno čerstvo pripravované a servírované. Veď my sami takou sme…
V našej špagetérii polotovary skutočne nemajú miesto. Našou zásadou je navariť radšej menej, ale zato vždy čerstvo. Žiadne gnocchi s niekoľkodňovou trvanlivosťou, alebo zmrazené omáčky, či kupované pečivo. Každé ráno miesime a pečieme čerstvé ciabatty a koláče, vyrábame cestoviny, varíme omáčky a polievku. Priznám sa, je to veľa práce… prichystať tých trochu gnoccchi – navariť zemiaky, pripraviť cesto, navaľkať, nakrájať, uvariť…aspoň hodina…a výsledok je malá kôpka gnocchi…O čo jednoduchšie by bolo kúpiť to vrecko s hotovými „haluškami“. Niekedy až závidím…ale viem, že na vašom tanieri bude jedlo nielen chutné, ale aj čerstvé. A verím, že život dobré skutky vracia. Mám na mysli vás….hostí, čo s k nám radi vrátia…a nielen kvôli jedlu…

Špagetová Valentínska večera

Špagetová Valentínska večera

Prípitok: 1dl vína(biele/červené/frizzante)

Predjedlo: grilovaná cukina s mozzarrelou

Hlavné jedlo: tagliatelle/špagety s pestom GENOVESE

Dezert: domáci koláč

Grátis: 2 – krát nealko nápoje/ 2 -krát presso Lucaffé

 

Cena: 25,00€/2 osoby

Pri preukázaní vytlačeného lístka zľava 2,00€

Špagetový bazár – Za HODINU a POL  ušetríš EURO a POL   

Špagetový bazár – Za HODINU a POL  ušetríš EURO a POL   

Rýchlo, dobre, kvalitne a ….. od februára v určitý čas aj o euro a pol lacnejšie. O čo teda ide?

  • Od februára do decembra
  • V čase od 1500 hod. do 16.30 hod
  • Cena špagiet a cestovín s omáčkou z obedového menu o 1,50 € menej

Nepremeškaj daný čas a DOPRAJ SI  každý deň veľkú porciu domácich špagiet a cestovín za „bazárovú“ cenu.

Novinky v Špagetérii SiJa

Raňajky sú základom dňa. To sú slová, ktoré mi mama „prízvukovala“  od útleho detstva. A verte, mala pravdu. Ak chcete aby bol váš metabolizmus riadne naštartovaný, a zároveň si chcete udržať aj štíhlu líniu, tak si tento zvyk musíte osvojiť.

Ale pozor!!!! Treba dbať na to , čo do úst vložíme. A v tejto chvíli nastupuje „na scénu“  Špagetéria Sija. My zaručíme, že vaše raňajkové menu bude pestré, chrumkavé a domáce. Žiadne polotovary, či nákupy v supermarketoch. Všetko, čo u nás dostane vám zabezpečíme z domáceho prostredia. Našli sme si slovenských dodávateľov, ktorí nám garantujú kvalitu surovín. No a my zas pre vás budeme piecť domáce pečivo – ciabatty, ako aj koláče a buchty( kysnuté i nekysnuté ).

 

A tak máte od februára o starosť menej. Nemusíte sa ráno trápiť tým, čo si ráno rýchlo pripraviť do práce, či školy. Od 8.00 do 10.00 hod. si u nás v teplúčku môžete posedieť, alebo si raňajky zobrať so sebou. Priamo pred vami vám pripravíme čerstvo upečené ciabaty – mäsité, bezmäsité, slané, sladké, syrové, s čerstvou zeleninou a pestom. Alebo vám príde chuť na klasické domáce buchty a sladké pečivo ? I to u nás nájdete ..Tak vás čakáme a tešíme sa na vás😊

Nebojte sa snívať…

Keď som bola malá, snívala som nepretržite. Milovala som ten pocit, keď som sa „zakuklila“ do periny, zatvorila oči a predstavovala si, čo a ako by mohlo byť. Budovala som si vzdušné zámky, bola hrdinkou dievčenských románov, či dobývala svet. Nič sa mi v tom čase nezdalo nemožné…

Na istý čas a po určitých životných skúsenostiach, som snívať prestala. Akoby mi neostal na sny čas. Prišli deti, do toho štúdium, rodina, práca. Večer som usínala s myšlienkami, čo všetko treba stihnúť, pripraviť a nezabudnúť. Bola som  dospelá žena, ktorá si snívanie dovoliť nemohla. Boli dôležitejšie veci.

Keď človek prestane snívať, prestane ale aj žiť. Stratí chuť, nadšenie,….akýsi hnací motor, ktorý mu zároveň dodáva silu. A preto by sme nemali nikdy vyrásť zo svojich snov. Aj história je plná príkladov ľudí, ktorí sa nebáli splniť si svoje túžby. Takých, ktorí sa nenechali odradiť skeptickým okolím, či zdanlivou nesplniteľnosťou svojich túžob. Niekde som čítala, že niečo také ako nesplniteľný sen vlastne neexistuje, a že jediné limity sú tie ľudské, vnútorné. Vôľa, odhodlanie, ale aj strach a zdržanlivosť určujú, či sen budeme snívať alebo ho raz žiť. To ostatné, to sú len pohodlné výhovorky. A tak som začala snívať opäť. A nielen to. Ja som si začala svoje sny aj plniť. Jednoducho som si povedala: „Si dospelá, samostatná, sebestačná, v „dobrom“ veku….Nič ti nebráni.“

Priznám sa, že snov mám veľa. A špagetéria je jedným z nich. Snívam o tom, že naše domáce cestoviny budú tými najlepšími v širokom okolí. Že ľudia budú ku nám prichádzať, pretože im bude u nás príjemne. Že budeme organizovať „špagetové“ večery spojené s premietaním filmov, besedami, či hudobnými predstaveniami. Že okrem cestovín budeme ponúkať aj  domáce lasagne, gnocchi a raviolli. Som si vedomá, že to nebude hneď teraz a naraz. Že bude potrebná poriadna dávka vytrvalosti a trpezlivosti. Ale som rozhodnutá, tento sen dosnívať až do konca, a vychutnať si „každú kvapku“.

Raz mi jeden muž povedal, že jemu sa sny plnia. Že, ak po niečom naozaj túžime, podvedome tomu prispôsobujeme aj svoje kroky a hoci to môže trvať celé roky, raz sa k cieľu predsa len dostaneme. A ja mu verím…

A čo to znamená pre vás? Od februára rozširujeme naše otváracie hodiny. Chceme, aby ste sa u nás nielen obedovali, ale aby ste ku nám prišli aj na domáce chutné raňajky alebo sa zastavili na dobrú cestovinovú večeru.  Už čoskoro si budete môcť každé ráno pochutnať na čerstvo upečených, domácich ťahaných štrúdlach, buchtách, kysnutých závinoch, frgáloch a iných všakovakých, aj nesladkých koláčoch a bruschettách. K tomu káva, čaj alebo kakao…Jednoducho, raňajky, ktoré vám spríjemnia ráno. Alebo si ku nám prídete posedieť večer, a my vám, priamo pred vami pripravíme omáčky vyžadujúce si svoj  „čas na prípravu“. No a k tomu suché talianske víno, či prosecco…Keď tak nad tým uvažujem, tak vy ste vlastne súčasťou môjho sna…

A čo na záver? Snívať potrebujeme všetci. Niektorí viac, iní menej. Ale ostať bez snov? Uznajte, že to nie je pekná predstava. A preto snívajte!!! Nenechajte sa nikým  a ničím zahriaknuť…Je to váš život.

Tati…v práci postupujem rýchlo😊

Kariérny postup. Každý o ňom sníva…A tí, ktorí si teraz povedali, že oni nie, tak klamú. Veď, kto by nechcel byt stále lepší a lepší. Nejde o peniaze, ani o ambicióznosť. Ide skôr o vnútorné uspokojenie, že to, čo robím, robím tak dobre, že ma moji nadriadení posúvajú na vyššie a vyššie pozície. Dôležité je len nestratiť rozum a cit. Odolať myšlienkam o svojej vlastnej dokonalosti a nezabudnúť, odkiaľ kto prišiel a čo má za sebou. Ach, zase som sa nejako zamotala….Moc filozofujem, a to nechcem.

Vždy sa pousmejem, keď si spomeniem, čo povedal otec o mne, keď ma videl v špagetérii. „Načo toľko študovala, keď teraz obsluhuje druhých a umýva dlážku“. A tak tento príspevok venujem práve jemu. Aby vedel( aj keď si  myslím, že to už vie a len hrá „formu), že to nie je o spoločenskom postavení, ale o radosti a pocite spokojnosti.

Milý ocino. Nemám vedúce postavenie, nie som ani riaditeľka, a už ani konateľka firmy. Vzdala som sa toho, pretože mi to šťastie neprinieslo. Chcela som byť sama sebou, byť sebe pánom a realizovať svoje nápady, bez toho, aby som potrebovala súhlas nadriadeného. Nemusieť byť milá, usmievavá a poslušná, keď sa to vyžaduje. Nebyť bez vlastného názoru a pritakávať iným. Viem, že si bol na mňa pyšný a hrdý. Úprimne ti ale teraz hovorím, že môžeš byť aj naďalej. Dokonca ešte aj viac. Dokázala som niečo, na čo sa iní boja len pomyslieť. Podarilo sa mi (za veľkej pomoci a podpore pre mňa dôležitého človeka) otvoriť špagetériu, do ktorej ľudia chodievajú radi.  A vieš čo? Vždy ma prekvapí, keď niekto povie: „Vládne tu taká príjemná atmosfére.“ Alebo: „Máte to tu také pekné.“  Tie slová ma nesmierne tešia. Ak u nás vládne príjemná, doslova až rodinná atmosféra, tak to znamená, že sme tu všetci spokojní. Nikomu nič nechýba. Usmievam sa počas celého dňa a teším sa na ďalší. Áno, som „len“  čašníčka, ale čašníčka šťastná a spokojná. A …predstav si😊 aj v tomto mojom novom profesijnom postavení  sa mi črtá kariérny postup. Pomaličky sa presúvam na miesto zásobovača a pomocného kuchára. Ja, ktorá som tak nerada nakupovala potraviny, dnes pravidelne behám do metra so zoznamom potravín a pomedzi regály vyškrtávam jednotlivé položky. Orientujem sa tam už ako doma….Viem, kde sú oleje, koreniny, sanitačné prostriedky…Len ešte tápam v oddelení mäsa. Tu potrebujem odbornú pomoc i dohľad. Ale neboj, dám i to😊Navyše tam majú úžasné vozíky. Keď sme dvaja, tak sa v nich vozíme. Pani predavačky na nás najskôr zhrozene pozerali, ale teraz…sa i usmejú. A potom to naložím do minikufra alfy, odveziem do špagetérie a ako úplný profesionál vyložím na náš interný vozík a idem celou pasážou. Samozrejme s úsmevom na tvári.

Asi som šikovná, pretože mi dali na starosť poobednú obsluhu nášho supervariča. By si neveril, aké je to celé kumšstvo.  A aké je to ťažké. Aby si mal akurát zohriatú vodu, správne osolenú, aby nevykypela z tých štyroch nádob, aby jej nebolo máličko. Neustále pripúšťať, odpúšťaš…no hotová alchýmia. Občas pri tom panikárim. Raz som nechtiac úplne vypustila vodu a hostia museli dosť dlho čakať na svoje cestoviny. Ale usmievali sa…No a minule som jednému pánovi rozvarila fusilly. S úsmevom mi to však odpustil. A druhému som varila špagety zas krátko….Ale povedal,  že boli super, a že mu zatiaľ chutili najviac. No povedz….som dobrá, nie?

Vyzerá to  tak, že je so mnou spokojný. aj Pištík. Mám ho ale vždy pre istotu na telefóne a v prípade núdze volám. Občas!! Ak chceš príď a uvidíš ma priamo v akcii. Od 14.00 stojím sa supervaričom a preberám funkciu hlavného kuchára. A keby som nebola v tom taká dobrá, tak by ma tam nedávali, no nie? A vieš, aké má predsa postavenie kuchár v gastronómii…To nie ako riaditeľ, či úradník….:-)

Tati….nie som riaditeľka, úradníčka, ani konateľka. Som ale sama sebou. Nevieš, aké je úžasné tešiť sa do práce. Na kolegyne, na to, čo vyvedieme a tiež na ľudí, čo ku nám chodievajú. Zbožňujem tie rozhovory s nimi. A vieš čo? Keď tu príde mama, Katarína a aj moje deti, tak je tu nesmierne veselo. Ako u nás v obývačke. A vieš čo som zistila? Že v  živote netreba mať funkciu, ani veľa peňazí. Postačí mať okolo seba ľudí, ktorí vo vás veria a berú vás takých, akí ste.

 

 

Ako sme robili gnocchi…

Radšej hneď na úvod….Nevyzerali sme ako Psíček a mačička v knihe Jozefa Čapka😊 A i keď ide o moju veľmi obľúbenú detskú knihu,  našťastie som  medzi nami žiadnu podobnosť nenašla. My sme  totiž vedeli do čoho ideme a ako máme postupovať. Samozrejme, a ako inak, pod dozorom a drobnohľadom nášho kuchára Pištíka. Vyskytli sa nejaké malé nedostatky, trenia v názoroch, ale konečný efekt bol dobrý. Nebolo to ale jednoduché. A tak ako vždy, konečnému výsledku predchádzala nejaká „epizódka“. V hlavnej úlohe Janík a samozrejme, že aj …Ja.

Zistili sme, že sme úplne rovnaké povahy (čo nie je zlé, len občas sa akosi nemôže dohodnúť). Na tom, kto má vlastne pravdu. Pretože, každý z nás si myslí, že on je ten najmúdrejší – to len mimo záznam. Ale poďme k gnocchám. Jedného dňa, len-tak, ako blesk z jasného neba, si Janík zmyslel, že vyskúšame zemiakové gnocchi. Bolo nám totiž povedané, že január býva poslabší mesiac a „stravníkov“ menej. Takže času na skúšanie a kombinovanie bude dostatok. Nooo…nebola to ale celkom tak pravda. Bývajú dni silné i poslabšie(inak, doteraz neviem prísť na to, od čoho to závisí). Len viem, že keď sa o 10.00 hod. pozriem von oknom na námestie a vidím málo ľudí, tak sa to odrazí i cez obed. Ale ak viete, prečo v niektoré dni chodievate viac a v iné menej, dajte mi prosím vedieť😊. Skutočne ma to zaujíma. Bože, zas som odbočila…ale súvis to má, pretože práve v takýto „silný deň“ sa Janík rozhodol, že nastal ten správny čas na experimentovanie.

Zemiaky sa v šupke uvarili, vychladli, naškrabali. Hľadali sme ten najlepší recept, pretože ten, ktorý máme z Toskánska sme si do Špagetérie nedoniesli. A v hlave sme mali stále myšlienku, že keď sme ich vtedy pripravovali, tak sme do zemiakového cesta niečo pomaly primiešavali. Po vzhliadnutí surovín, ktoré mali byť súčasťou, sme sa zhodli, že to musel byť jednoznačne vyšľahaný sneh z bielkov. V receptoch, ale ani zmienka…A keďže začali prichádzať v skupinkách ľudia, vzdialila som sa a prípravu prenechala Janíkovi. A teraz si predstavte situáciu. Ako inak, behom niekoľkých minút bola úplne plná plnučičká špagetéria. Ja som pobehovala medzi ľuďmi, Pištík vhadzavol a vyberal uvarené cestoviny, kolegyňa umývala taniere a príbory o dušu a Janík…rozložený na celom a našom jedinom priestore (tam, kde ukladáme  cestoviny pripravené na výdaj). Pekne v pokoji si miešal, vaľkal. Múka naľavo, napravo, škrupinky z vajíčok „lehce“ pohodené…(Bože, túto jeho vlastnosť asi najviac obdivujem. Ten pokoj…že, všetko má čas…) Lenže ja, „stresmen“, musím mať všetko tak ako potrebujem. Ten istý zabehnutý systém, ktorý mi nik nemôže narušiť. A to, že on tam stál, a my sme nestíhali, ma znervózňovalo. A tak som ho postupne, pomaly a myslela som si, že aj nenápadne, presúvala smerom do časti umývania. A asi som to prehnala, pretože keď zmizla jeho pracovná doska úplne z našej prípravnej plochy, nastal výbuch. Nie ale taký ten zlostný, výbušný a hlučný.  Bol to iba pohľad sprevádzaný jednou vetou v zmysle „Robte si ich sami. Ja tu nemám priestor“. Argumenty, že teraz skutočne nie je čas a ani priestor, nenašli odozvu…A tak miska s lepkavou hmotou(pretože namiesto hladkej múky tam dal taliansku semolinovú), ostala bokom. Preglgla som, na minútu zatvorila oči, zhlboka sa nadýchla(to ma naučila moja dcéra Betka😊) a pokračovala v obsluhe. Po prvom obedovom návale som poprosila našu kolegyňu aby ich dorobila. Skúšala a robila čo mohla, ale gnocchi po uvarení, neboli také ako by mali byť. Téma gnocchov pretrvávala až do večerných hodín. S dovetkom….“Keby nebolo mňa, ani by sa s nimi nezačalo.“  A ja som si v duchu povedala, „Áno, to je pravda…ale…“ Nedalo mi to však, a tak som sa rozhodla, že ….„Dokážem, to SAMA!“ Nie, nie…s Pištíkom, samozrejme😊. A tak, keď Janík na druhý deň pracoval mimo Špagetérie, sme s Pištíkom (ktorý našiel náš taliansky recept u seba doma) urobili gnocchi a čakali…Kým príde Janík. Tešili sme sa na ten výraz…, čo povie. Pretože naše gnocchi boli také ako by mali byť. Nepresných tvaroch, guľatučké a keď ste do nich zahryzli, tak jemnučké. Proste…úžasné. A čo on? S úsmevom na tvári a tým svojim typickým tónom povedal: „Máme mak?“ A tak sme si všetci, po zatvorení reštaurácie, sadli za stôl a spoločne jedli naše prvé zamiakové gnochi….A že vyzerali skutočne dobre, svedčila aj návšteva dvoch dám, ktoré ich videli cez okno a prišli sa opýtať, kedy budú zaradené do menu. A čo z toho vyplýva? Tak ako v rozprávke O psíkovi a mačičke…nakoniec všetko dobre dopadlo. Tak to bolo ako malo byť a my dvaja sme sa zas niečo naučili. Ale najviac som sa zasmiala na Pištíkovej vete na druhý deň. Keď som historku rozprávala svojej dcére, on len tak akoby ledabolo zahlásil: „Skoro bola z toho tichá domácnosť“.

A na záver? Len tak medzi riadkami: Príprava a výroba gnocchov je skutočne zdĺhavá. Kým sa vám tie zemiaky uvaria, kým urobíte cesto, kým vyrobíte pekne guľaté tvary a do nich vidličkou medzierku….trvá. A navyše, z 2 kg zemiakov a múky…..nie je zas až toľko porcií. A tak zvažujem, že zvolíme alternatívu gnocchov cestovinových (predávajú totiž na ne formy), ale ešte stále bojujem s Janíkom. Tak držte palce, nech sa mi to podarí😊 Potom budú na vašich stoloch už denne.

Deň za dňom uteká a …

Čas letí neuveriteľnou rýchlosťou. Zistíte to po prvý raz vtedy, keď sa pozriete na svoje deti a vidíte, že vás už tak veľmi nepotrebujú. Vy však máte neustále pocit, že sú to malé deti a chcete byť pri nich „nonstop“. Nie vždy sa to dá. Ak máte prácu, ktorá vás napĺňa, a ktorú robíte radi, musíte nájsť nejaký kompromis. Poznám človeka, ktorý toto slovo neuznáva. Ja však hovorím, že bez kompromisov sa v živote  žiť ale nedá. Či už v rodinnom alebo pracovnom.

Vždy som sa práci venovala naplno. Avšak, keďže som žila a aj pracovala v jednom meste, tak to bolo o niečo jednoduchšie. Neberte to tak, že sa sťažujem. To vôbec nie…to, čo teraz zažívam som chcela. Veľmi. Vytvoriť niečo, na čo budem môcť byť pyšná, hrdá…Poviete si, že som malicherná. Ja si to ale o sebe nemyslím. Bola som vychovávaná tak, aby som sa vedela postarať sama o seba. Aby som nebola odkázaná na dobrotu, ochotu, či ľútosť druhého človeka. A celkom sa mi to darí. Prácu som si vedela nájsť vždy, a dokázala som pracovať aj počas štúdia, či materskej. Na doraz a samozrejme vďaka podpore mojich rodičov. A je tomu tak i teraz.

V práci som teraz od skorého rána do neskorého večera. A tým, že pracujem mimo bydliska, tak bojujem s nedostatkom času. Nemám čas na tak bežné veci, ako príprava raňajok a desiaty pre syna, skúšanie či je naučený, kontrolu, čo robí počas dňa, či každodenné upratovanie alebo športovanie.

Viem ale, že to takto musí byť. Nedá sa totiž otvoriť reštauráciu a nebyť jej súčasťou na 100%.  A chcem, aby to vedeli aj moji blízki. Ja na vás nezabúdam a ani neprestávam myslieť😊 Mnohokrát počas dňa mám na mysli….zavolám, ozvem sa…avšak, príde nával ľudí, alebo inej práce a všetko „mi vyšumí“ z hlavy.  Jedno ale viem… Baví ma to a teší. Ale tiež viem, že najviac na to „doplácajú“ moje deti. A hoci sú už veľké, každý deň mám výčitky, že nie som s nimi tak, akoby som mala. A vtedy sa sama seba pýtam… Koľko času musíte byť s deťmi, aby cítili, že sú pre vás najdôležitejšie v živote? Raz mi mama povedala, že nie je dôležité ako dlho trávime čas s rodinou, ale to, akým spôsobom ho spolu prežijeme. A ja si to pripomínam vždy, keď večer zamykám kľúčom špagetériu a rozmýšľam, či ešte stihnem byť s deťmi, alebo nie.

Snažím sa, aby sme boli spolu aspoň cez víkend. Vtedy neležíme doma a ani neupratujeme…Sme vonku, na čerstvom vzduchu, športujeme, cestujeme… Jednoducho, bavíme sa. A mám dojem, že i oni sú spokojné. A tak ma  ich otázka, „Čo budeme robiť tento víkend?“, vždy nesmierne poteší. Je totiž potvrdením maminej vety, že „Nie je dôležité, ako dlho trávite čas s deťmi, ale akým spôsobom ho spoločne prežijete.“ A čo nás čaká tento víkend? …Turistika za každého počasia, no a možno sa pridá aj moja mama. Čo viac si priať😊