Toto nie je o cestovinách, ale ak vám tie naše chutia, mali by ste o nás vedieť trošku viac

Prepáč India…už viac neprídem!

India bola pre mňa vždy veľkou rozprávkou. Neviem z akého dôvodu, ale v mojich predstavách to bola krajina farieb,  plná života a nádherných pamiatok. Vedela som, že je len otázkou času, kedy do nej zavítam a užijem si ten  „RELAX“ v podobe ospevovaných  ayurvédskych pobytov, sľubujúcich oddýchnuté a zregenerované telo, sviežu myseľ a pokoj v duši…K tomu výborné jedlo, príjemné počasie a…čo viac si priať v tomto daždivom a depresívnom novembrovom počasí.

A tak som si začala googliť aké sú možnosti splnenia si tohto priania. Rozhodovala cena, dĺžka pobytu a aj zameranie. Chcela som spoznať najmä históriu, užiť si trochu mora, vidieť niečo exotické. Ayurvédu som si nechala na neskôr😊.  Cez cestovnú kanceláriu skutočne nebol problém takýto pobyt nájsť. Cena za zhruba 8 dní sa pohybovala okolo 1 300 eur, a boli v tom zahrnuté letenky, ubytovanie, presuny a raňajky. Vstupy a prehliadky boli nad rámec. Bleskovou rýchlosťou som zaslala mail Janíkovi s otázkou: „Ideme?“ a sedela ako na ihlách.  „Ideme“ , zasvietilo na obrazovke počítača. Toľká to radosť, očakávania a predstáv, čo všetko uvidíme a zažijeme. Priznám sa, že mi bolo divné, že Janík nemal žiadne výhrady voči cestovaniu s cestovkou, ale v tej chvíli som to nijako zvlášť neriešila. Vytriezvenie prišlo až večer,  keď do špagetérie vstúpil s dvoma taškami. Úsmev od ucha k uchu. „Vyber si, z ktorej ruky chceš darček.“ A ja som zvolila ľavú. Vždy si ju vyberám a podozrievam Janíka, že to veľmi dobre vie. Bola v nej cestovateľská príručka  o Indii. „Kedy?“ Vystrelila zo mňa otázka. „O 5 dní,“ odpovedal Janík s úsmevom. Usmiala  som sa tiež ako on. Od ucha k uchu. Stále som bola  v tom, že ideme na ten zájazd, ktorý som mu poslala. „Ďakujem, ani nevieš akú si mi urobil radosť,“ dodala som akoby na záver.  A vtedy zaznela divná veta: „Už som objednal aj hotel, no a teraz musíme zohnať ešte nejaké letenky.“ „Aké ubytovanie, veď v tom je i ubytovanie!,“ ozvala som sa mierne vyľakane. A Janík začal rozprávať. O tom ako volal do danej cestovnej kancelárie, ale že zistil, že ten pobyt je kratší, drahší, a že mu bola daná pani nesympatická, keďže zverejnila to, čo nie je vlastne platné. A kto pozná Janíka, vie, že takto sa s ním neradno zahrávať. Takúto zmenenú ponuku okamžite zavrhol, so slovami: „Toto sa predsa nerobí. To, čo je za cestovnú kanceláriu, ktorá takto jedná. Veď to je klamanie zákazníka!“ Začala som zhlboka dýchať, opakujúc si: „Ty hlúpa, môžeš byť rada, že vôbec do Indie ideš. Veď si vždy chcela putovať s batohom po krajine ako naozajstný svetaznalec. Spoznávať skutočný život krajiny, nie chodiť ako čínsky turista s fotákom na krku v klimatizovanom autobuse.“ Moje nadšenie sa po tomto „psychologickom cviku“ vrátilo, a tak sme si sadli a googlili vhodné lety, ktoré by nám pasovali k príletu do Indie. Našli sme. Z Viedne do Amstredamu a odtiaľ do Bombaia. Tých letov do Indie zas nebýva tak veľa, takže som to brala ako ZNAMENIE. Vôbec nám nevadilo, že budeme letieť o pár hodín dlhšie. Dôležité bolo, že v Indii budeme v deň zabukovaného ubytovania. V ten večer som si vo vani otvorila môjho prvého turistické sprievodcu a začala čítať. A zrazu malá zmienka o vízach. „Janík? A víza potrebujeme?“ zakričala som z kúpeľne. „Asi nie. Len pas platný minimálne 6 mesiacov pred príchodom,“ ozvalo sa z obývačky.  Ajha!!! Vedela som, že niekedy na budúci rok mi pas končí, a tak som vyskočila bleskovo z vane so slovami: „Janík, ja neviem, či mám platný pas.“ Začali sme rátať…Predstavte si, bolo to tesné…dva dni. Inak by som vycestovať nemohla. No uznajte, ďalšie ZNAMENIE. „To by sme mali a teraz tie víza,“ pokračovala som v tom stresovom švungu. Hodili sme do googla „potreba víz do Indie“ , a aké bolo naše prekvapenie. Samozrejme , že treba!!! V miernej panike sme googlili možnosti získania víz, a opäť sme mali šťastie. Dali sa vybaviť online za 4 dni(nepočítali sa víkendy), čo nám akurát malo vyjsť deň pred odletom. Žeby ZNAMENIE? A keďže ja nie som v takýchto veciach moc zdatná, podujal sa na to Janík. Nebola to moc dobrá voľba. Po 15 minútach vypisovania skutočne nezmyselných otázok zachádzajúcich až k rodičom, a následnom zlyhaní programu to so slovami: „Takéto veci ma vytáčajú“, vzdal a odišiel si ľahnúť. Tak som sa premohla a vyťukala čarovné slovíčka do googlu JA. A keďže som prirýchla, tak som ťukla na prvú stránku poskytujúcu online víza a začala aj vypisovať. V duchu som si hovorila, že však tých otázok nie až tak veľa, ako vravel Janík. Neprišlo mi divné, že ja nemusím zadávať údaje o rodičoch….Až pri položke platba, som sa na chvíľu zháčila: „Janík, vyžaduje to platenie, mám zaplatiť?“ V polospánku odpovedal „Áno.“ Tak som klikla, zadala údaje a čakala čo ďalej. Prišlo mi na mail oznámenie, že víza mi pošlú. Nič viac. Vtedy som akosi začala pochybovať. Kukla som do telefónu na pohyb platieb a …108,00eur mi odišlo na nejaký maďarský účet. „Preboha!!!!“ Janík, asi som sa nechala nachytať.“ To ho prebralo a vrátilo do reality. „Ukáž! Cez akú stránku si išla? Veď to nie je oficiálna stránka ministerstva. Noooó, v najhoršom prípade, si nekúpiš bundičku,“ dodal so smiechom.  A tak, pre istotu, aby som nedajbože neostala doma, mi Janík na tej správnej stránke povypĺňal všetky „okienka“ a ja som zaplatila  znova. Tentoraz 25,00 eur. Aká to mohla byť pekná zimná bunda. Ale, India je India a čo tam po nejakých peniazoch. Zážitky sú predsa silnejšie ako „farebné papieriky“. Po malých peripetiách s fotkami a odlišnými vízami všetko nakoniec skončilo  OK. Tesne pred odletom, a to skutočne tesne, nakoľko išlo o niekoľko hodín, sme mali nakoniec všetko. Ubytovanie, letenky, víza. Hoci v inom postupe ako by sa malo, ale kto by to riešil…

Pri každom takomto výlete píšem o balení. Pretože, to je u nás vždy „komédia“. Janík sa rozhodol, že pôjde na minimum. Zopár slíp, dve trička, jedny šortky. Na seba si obliekol staré platené nohavice(že aby vyzeral ako Indovia), tomu obdobnú košeľu, ponožky a niekoľkoročné šľapky. „To ideš takto?“, opýtala som sa opatrne. „No. Prečo? Však keď budem niečo potrebovať, tak si kúpim. A takto tam lepšie zapadnem. Budem ako miestny.“ Bojovala som s tým, aby som mu nepovedala, čo si skutočne o jeho image myslím, ale nechala som to tak. Trvala som jedine na tom, že mu tie platené nohavice s košeľou aspoň ožehlím, aby sme v lietadle nevyzerali ako bezdomovci. On sa so svojimi vecami zmestil do minibatôžka. Asi očakával, že ja sa zbalím obdobne, keďže zaprotestoval na rozmer môjho batohu a zháňaní dečky a spacáka. „To ti bude načo. Veď tam bude 30 stupňov!“ Akoby nevedel, že mám fóbiu z cudzích postelí a cudzej posteľnej bielizne. Nevšímala som si ho…Pekne som si pobalila 4 šiat(dlhších a bez výstrihu, aby som miestnych ľudí nepohoršovala), sandálky, saténové pyžamko, spodné prádlo a aj komplet kozmetiku. Neveriaco na mňa po celý čas pozeral. „Neboj sa, ponesiem si ho sama!“ , ozvala som sa skôr ako stačil niečo povedať. Ten môj ruksak bol  oproti tomu jeho niekoľkonásobne väčší, a s tým spacákom aj ťažší. Tak som ho odtiaľ vyhodila a zabalila namiesto neho čistú posteľnú obliečku. Ja som cestovala za Európanku. Farebné tričko, značkové nohavice a tenisky, športová bundička a šatka do vlasov. Nech trochu v tej Indii vyzerám.

Po polnoci sme nasadli do auta a frčali do Viedne na letisko. Odtiaľ do Amsterdamu a okolo druhej po polnoci sme pristáli v Indii s Janíkovými slovami: „Musíme sa tu nejako do 6-tej pomotať a potom pôjdeme do mesta.“ Nadvihla som obočie a spýtala sa: „Nejdeme sa najskôr ubytovať, osprchovať a trošku si pospať?“ Predsa len leteli sme strašne dlho a časový posun bolo cítiť hneď. „Nie. Hotel máme objednaný až na túto noc, takže nás skôr ako o 2.00  neubytujú.“  Čo vám poviem, nadšená som nebola a predstava, že sa s tým mojim ruksakom budem „terigať“ pol dňa v tropických horúčavách ma moc nelákala. Našťastie sme pri colnej kontrole stratili dve hodiny, keďže ju majú tak dôslednú. Len pri braní otlačkov nám to trvalo cez 30 minút. Nie a nie ich zobrať. Tlačila som na tú dosku niekoľkokrát, ale nič. Nielen colník, ale i Janík a ľudia za nami boli zo mňa už nervózni. Ale ja skutočne neviem, v čom bol problém. Potom mi dali nejaký krém(strašne mazľavý) a podarilo sa. Presunuli sme sa do haly, v ktorej sme mali stráviť niekoľko hodín. Na iných letiskách by to asi problém nebol, pretože tam bývajú hromady obchodíkov a reštaurácií, v ktorých môžete prečkať čas. Tu boli len dve nejaké bistrá s tvrdými nepohodlnými stoličkami, automatovou kávou a nie moc lákavými sendvičmi. Posedeli sme, trikrát obehli halu dookola, ja som sa prezliekla do šiat a vyšli von. Bolo niečo pred šiestou. Dusno, ešte tma a hromada ľudí. Chvíľu sme sa tam pomotali a rozhodli sa(teda Janík), že by nebolo zlé ísť do centra  miestnym autobusom. Sledovali sme cedule s obrázkom autobusu a dostali na tzv. „nástupište“. Pamätám si, že keď  sme vyšli z haly, v duchu som si pomyslela. „Čo všade píšu, že po príchode do Indie vás zavalí strašný smrad. Však nič necítiť.“ Na túto vetu som si opätovne spomenula na nástupišti, keď nás „ovalil“  silný závan moču a neskutočný pach kanalizácie. Skutočne ma natiahlo, a to nie som nejaká krehotinka. Všade okolo nás boli samí muži. Ja v tých mojich kvietkovaných šatách som musela medzi nimi vyzerať ako z „Marsu“. A asi aj áno, pretože nebolo jedného, ktorému by sa hlava neobtočila okolo krku. Teraz sa nesmejem, ani si nefandím. Nie som taká krásavica, z ktorej by muži odpadávali, ale…bolo to presne tak ako som to opísala. Verte, nebolo mi to vôbec príjemné. V cudzom prostredí, v tme obkolesená tmavými mužmi s divokými pohľadmi. Po nejakej dobe prišiel autobus. Krásny…niekoľko storočný, rozheganý ale fakt pekný. Taký obdobný ako v Nepále. Väčšina tých mužov sa k nemu rozbehla a začala sa doň pchať. Išli sme i my. Na otázku „Centrum?“ nám vodič záporne pokýval hlavou a odfrčal preč. Našťastie. Chlapík, ktorý stál obďaleč nás sa nám prihovoril a usmernil nás, že autobusy tu chodia iba raz za čas, a že je lepšie ísť taxíkom. Ale keďže ho Janík považoval za dohadzovača kšeftov, odmietol túto možnosť a namiesto zháňania odvozu, sme sa posadili na lavičku k ležiacemu a spiacemu Indovi. „Dokedy budeme čakať?“, spýtala som sa už trošku nervózne. „Hodinku a uvidíme, či pôjde.“ A tak sme tam sedeli, pozerali na prichádzajúce a odchádzajúce taxíky a vyzerali náš autobus. Samozrejme, že neprišiel. Janík mal svedomie čisté a mohli sme si chytiť taxík. Pri tom množstve, čo sa ich tam premávalo, to nebol problém. Problém bolo to, a to sme my nevedeli, že niektorí sú akože registrovaní a niektorí nie. A my sme si stopli taký, ktorý síce pri nás pristavil vo vidine dobrého zárobku, ale nemohol tam zastaviť, takže sme popri ňom kráčali zhruba 300 metrov, kým sme si doň konečne sadli. Nadiktovali sme adresu hotela, že skúsime, či nás neubytujú skôr, prípadne, že si tam necháme naše ruksaky(teda ten môj) a pôjdeme do mesta. Komunikácia to bola zábavná. Vodič si niečo stále dookola rozprával, a Janík tiež. Zaviezol nás niekam, čo on považoval za centrum a pri našom dotaze, že tu musí byť náš hotel len pokyvkával hlavou. Janík mu ukázal adresu hotela, avšak, súdiac podľa jeho reakcií, sám nevedel, kde to je. Niekoľkokrát vystúpil z auta a pýtal sa druhých vodičov na cestu. Po takej hodinke sa nám nakoniec podarilo dostať sa do cieľa. Vodič zhodnotil, že to bolo viac ako predpokladal, a že je jeho čas drahý a vyrukoval na nás s dosť vysokou sumou. Nám neostávalo nič, len zaplatiť, pretože základné pravidlo v Indii je, že sa máte na cene dohodnúť, ešte predtým, ako nastúpite. Viem, že to Janíka štvalo, pretože si popod nos zahundral: „Z hotela nám núkali odvoz a ja som odmietol, pretože som si myslel, že to bude premrštená cena. Tento zobral dvakrát toľko.“ No, niekedy a na niektorých veciach sa neoplatí šetriť ale to by ste museli Janíka poznať. Nie je lakomý, práve naopak. Niekedy až moc štedrý. Avšak v určitých veciach a vo väčšine prípadoch maličkostiach, kedy má pocit, že ho ľudia zneužívajú a využívajú, je v otázkach financií nekompromisný. Zaplatili sme ale bez rečí. Hotel bol v takej starej budove. Nie moc dobre vyzerajúcej, avšak po výstupe po schodoch bola za sklenenými dverami pekná, čistá recepcia s príjemným Indom. Bol tak dobrý, že nás ubytoval ráno o deviatej hodine, takže sme nemuseli čakať. Bola to úľava. Izba bola maličká, bez okien ale s klimatizáciou. Osprchovali sme sa s tým, že si nachvíľku oddýchneme. V tej tme sme spali niekoľko hodín ako zarezaní. Je to zaujímavé, pretože keď nemáte denné svetlo, vôbec necítite, či je deň alebo noc. A samozrejme, že to bolo i tým časovým posunom. Po prebratí sme sa vychystali obzrieť to najkrajšie v Bombai- Bránu Indie. Keď sme vyšli na ulicu, prekvapil ma ten hluk. Priznám sa, že ma desil po celý čas strávený v Indii. To trúbenie doslova „za zadkom“ bolo hrozné. Zakaždým ma strhlo a zakaždým som stihla Janíkovi ruku tak silno, že zvolal „Au.“ Skúste si predstaviť ten pohľad. Štvorprúdová cesta plná, až preplnená trúbiacimi autami a na chodníkoch, sediaci Indovia. Keď sme tade kráčali po prvýkrát, prechádzal mi mráz po chrbte. Všade okolo bola strašná špina, odpadky a prach. Museli ste dávať pozor kam šliapnete. Na jeden pohľad nezabudnem. Na niekoľko metrovom úseku, takmer pri ceste, bola akoby rozmiestnená firma na spracovanie dreva. Množstvo ufúľaných Indov búchalo pre nás už pomaly zastaranými nástrojmi do dreva a uprostred nich sedel na stoličke majiteľ, oblečený v košeli. Dokonca sa mi marí, že bola ružová. Tak udivene ako my sme pozerali na nich, tak pozerali oni na nás. Na malú chvíľu akoby zastal čas. A aj práca. Janík sa pri nich zastavil a fotil, ja nie. Tie ich pohľady totiž smerovali na mňa. Možno som bola podozrievavá, ale keď som si študovala Indiu, dočítala som sa, že belošky sú tu považované za „ľahkú korisť“ nemorálnych mravov. A vedzte, že ja som si pod paľbou ich pohľadov skutočne tak pripadala. Poprosila som Janíka, nech ma drží stále za ruku a podotkla, že sa divne pozerajú. Húfom ľudí sme sa dostali na stanovené miesto. Prešli sme akože kontrolou, oddelene muži a ženy, a zapadli do ešte väčšej masy ľudí ako na ceste. A v tom to prišlo…fotenie ako s atrakciou. Najskôr to boli deti, čo mi absolútne neprekážalo, ktoré sa chceli so mnou odfotiť. Divné, že s Janíkom nie. Potom ženy a následne celé rodiny. Avšak keď začali prichádzať samotní muži, odmietla som. Dočítala som sa totiž, že fotky s Európankami si dávajú na sociálne siete ako svoje „krátkodobé love story“, a potom som naozaj netúžila. Zdvorilo som odmietla a aké bolo moje prekvapenie, keď sa nechápavo dotazovali, že PREČO. Akoby sa cítili urazení. Vtedy musel to NIE zopakovať Janík, aby pochopili. S týmto fotografovaním som mala problémy každý deň po celý čas. Pomaly v každom meste som bola za atrakciu, avšak…druhý pohľad…keď som ja videla staré Indky, ženy s párkou alebo skupinu muslimských mužov, tiež som si ich chcela odfotiť. Tak čo im vôbec niečo vytýkať.

Brána do Indie je skutočne nádherná stavba, ktorá vás vráti do minulosti. Postavili ju v roku 1924 ako pamiatku na návštevu anglického kráľa Juraja VI., ktorý bol zároveň aj posledným indickým panovníkom z tejto krajiny. Od roku 1947 získala India samostatnosť a vtedy sa opäť do centra pozornosti dostala aj táto brána. Symbolicky cez ňu odišli poslední britskí vojaci, ktorí opúšťali krajinu a správa štátu odvtedy zostala plne v rukách domácich obyvateľov. Je vysoká, mohutná a pohľad z nej na more je skutočne fascinujúci. Popred ňu pobehuje množstvo fotografov, ktorý vás s ňou v pozadí veľmi radi vyfotia. Hneď vedľa sa nachádza azda najdrahší hotel Taj Malah Palace s unikátnou architektúrou, kombinujúc typické prvky s islamským umením.  Naša cesta viedla ďalej na dosť navštevované korzo popri mori, tzv. Marine Drive. Niekoľko kilometrov dlhá betónová plocha, popri ktorej boli naukladané obrovské kamene, po ktorých sa dalo zísť ku moru. Sedelo tam množstvo ľudí, prevažne mladých, ale i rodiny a sem tam sa našiel i nejaký samotár. O niečo ďalej sa deti i kúpali. More bolo špinavé, vôkol nepríjemný zápach a na piesku porozhadzované smeti. Im to ale vôbec neprekážalo. Bavili sa. Smiali, skákali oblečení do vody, fotografovali sa. Každý jeden mal mobil v ruke a buď doňho šťukal, ale si robil selfi. Žiadne reštaurácie, žiadne bary. Pomotali sme sa ulicami Bombai až do večera, zašli na miestnu večeru v malej takzvanej rýchlej reštaurácii a pobrali sa spať. Čo sa týka indickej kuchyne, nedám na ňu dopustiť. S výnimkou raňajok. Omeleta je vždy na výber, a je to to najlepšie čo si môžete na lačný žalúdok dať. Alebo tousty s maslom a džemom. Tým tiež nič nepokazíte. Ja som však  chcela vyskúšať ich klasiku, a to mi moc nešlo. Malé a biele, akoby bez chuti vyrobené pirohy, ktoré ste si mali namáčať do bielej, riedkej omáčky, ktorá mala zvláštnu chuť. Takú nijakú. To boli však hotelové raňajky. Určite je  lepšie dať si na ulici taštičky a rolky z lístkového cesta plnené rôznymi omáčkami. Tie sú fakt lahodné. Inak, rozdiel medzi kávou s mliekom a čajom masala nezistíte. Obe chutia rovnako. V oboch je mlieko, len v masale sa utvorí na vrchu kožka. A to ja nemusím Bŕŕŕŕ. Trauma zo škôlky. Janík si ho ale dennodenne vychutnával. Základom indickej kuchyne je prevažne ryža a množstvo omáčok k nej. Každá jedna je fantastická, či už vegetariánska, s mäsom alebo rybami. Jedálne lístky sú tak obšírne, že máte problém si vybrať…navyše keď ani dobre neviete, čo vlastne ponúkajú. My sme skúšali, čo sa dalo a ani raz sa mi nestalo, že by mi nechutilo. V Bombai sme ostali i ďalší deň. Turistický sprievodca ponúkal niekoľko historicky zaujímavých pamiatok, a bola by škoda ich nevidieť. Prevažne išlo o budovy, ktoré v minulosti ale i dnes pôsobia veľkolepo. Škoda len, že ich nechali stratili  „šmrnc“. Pripadalo mi to, ako keby táto krajina nevedela využiť to, čo jej história dala. Ostali len krásne múry, poobopínané stromami a zaplavené odpadkami. V minulosti to skutočne muselo byť nádherné a je nesmierna škoda, že z takého množstva krásnych historických budov, sú len niektoré v použiteľnom stave. Množstvo, a skutočne množstvo stavieb je spustnutých a  zdevastovaných.  V ten deň sme prešli okolo 20 kilometrov a videli sme čo sa dalo. Za zmienku určite stojí železničná stanica Chhatrapati Shivaj s prvkami viktoriánskej architektúry, ktorá bola v čase svojho skonštruovania najdrahšou stavbou v meste. V súčasnosti patrí medzi dôležité dopravné uzly, odkiaľ odchádzajú vlaky do všetkých dôležitých miest v krajine. Navštívili sme  tiež historické múzeum Chhatrapati Shivaji Maharaj Vastu Sangrahalaya a Zaveri Bazar ponúkajúci množstvo indických šperkov. Zážitkom bol i výlet loďou na ostrov Elefanta, kde se nachádza komplex jaskynných chrámov vytesaných do čadičovej skaly.

Ďalší deň sme sa rozhodli ísť do Puny, ďalšieho turistickým sprievodcom ospevovaného mesta. Zvolili sme taxík a cesta nám trvala niečo cez 3 hodiny. I vďaka tomu, že sme nášho taxikára požiadali, aby nás ešte pred samotnou návštevou mesta zaviezol na autobusové nástupište, odkiaľ nám mal ísť ďalší spoj. Zaviezol nás tam s malou pomocou iných taxikárov, avšak bohužiaľ, či našťastie, sme sa nedokázali s miestnymi ľuďmi dohovoriť a teda ani zistiť, či niečo „tým našim smerom“ ide. Zmierili sme sa teda s tým, že sa vrátime po návšteve Puny do Bombai a zvolíme iný postup. Nasadli sme teda späť do taxíka so slovami“ „Centrum“, a…Náš taxikár  však poznal len jednu cestu….tú od Bombaii a tak sme sa vracali smerom späť. Janík, sledujúc mapy v telefóne, mu niekoľkokrát hovoril: „Centrum?“ a on mu niekoľkokrát odpovedal „Centrum“. Bol z neho „naprášky“, doslova. Kým sme došli akože do centra, prebehla hodina…takže na obhliadku nám ostali tak dve-tri hodinky, čo v konečnom dôsledku stačilo. Čakala som mesto preplnené pamiatkami a históriou, a dostalo som jednu murovanú stavbu(historickú a peknú), niekoľko chrámov a niečo na spôsob bazára. Priznám sa, že som bola sklamaná. Možno je to ale preto, že keď cestujete takto „na divoko“ tak vlastne ani neviete čo a kde máte pozerať. A možno sú tí turistickí sprievodcovia prehnane písaní. Vracali sme teda späť do Bombai s tým, že ráno si pôjdeme kúpiť lístky na vlak a presunieme sa do Goa. Jednak z dôvodu, že Janík videl aká som vystrašená z ľudí a tiež i preto, že skutočne už nebolo čo pozerať. Avšak kúpiť si lístok a cestovať kedy si zmyslíte, sa v Indii nedá. Práve pre to množstvo ľudí. Ráno už bolo na celý deň vypredané, a tak nám neostávalo nič iné, len si kúpiť lístok na druhý deň. Pani sa nás pýtala, či chceme cestovať prvou triedou a naša odpoveď bola jednoznačná. Kvôli mne. Malo ísť o kupé pre 6 ľudí s klimatizáciou. Nemala som žiadne obavy. Nejako som bola v tom, že keď v Uzbekistane majú lepšie vlaky ako my, tak to to nebude také zlé. V to ráno, keď sme o 6 hodine ráno, za tmy“  kráčali na vlakovú stanicu sa stala udalosť, ktorá ma nesmierne vystrašila. Takto ráno sa život na ulici prebúdzal, a z tých rôznych „domčekov“ popri ceste vychádzali miestni ľudia za prácou. Zväčša to boli tí, čo ponúkali na stanici čaj alebo kávu, a keď ste videli v akých podmienkach ich pripravujú, tak ste radšej odmietli. A zrazu oproti nám išiel divný muž. Z mojej pravej strany. Nerobil normálne kroky ale akoby do boku smerom ku mne skákal. Niečo mal v rukách a niečo si hovoril. Bol strašne divný a ako sa blížil ku mne, dostávala som strašný ale skutočne strašný strach. Vykríkla som a Janík mi povedal: „Nevšímaj si ho!“. Tak silno ako vtedy som sa ho asi ešte nikdy nedržala. Normálne som nemohla dýchať od toľkého strachu. Vám to možno tak neprijde, ale tá tma, tí kašlajúci muži na uliciach, tie chatrče a do toho tento muž….skutočne som sa triasla strachom. Vtedy som si povedal, či mi je vôbec takéto cestovanie treba. Či som nemohla ísť radšej s cestovkou a vidieť iba to pekné a príjemné. Poznať Indiu z tej lepšej stránky a hovoriť o nej ako o úžasnej a nádhernej krajine, ktorá vás dobíja energiou. Bohužiaľ.

Zažiť staničný ruch v Indii je skutočne zážitok. Pomerne veľký priestor do posledného miestečka zaplnený ľuďmi. Aj na zemi. Do toho „obslužný personál“ v podobe Indov v šľapkách tlačiacich obrovské káry naložené nejakým tovarom. Keď ste im zavadzali iba „frkli“ a vy ste museli odskočiť nabok. Do toho staniční predavači ponúkajúci domáci čaj alebo kávu. Ak ste nabrali odvahu(my nie), zastavili pri vás a naliali vám do plastového pohárika z kanvice teplú tekutinu. No a celkovú atmosféru dotváral silný močový závan, z ktoré ho vás štípal nos. Vlaky sú tu zastaralé, zhrdzavené akoby z minulého storočia. Ľudia do nich doslova bežali a predbiehali sa aby sa mohli vo vnútri usadiť. Ten pohľad stál za to. Doteraz neviem ako sa nám podarilo v celom tom chaose a pri tom množstve vlakov a nástupíšť nájsť to naše. Vlak mal odísť o 7.10 ale do 9.00 nebolo po ňom ani slychu a ani chýru. Nervózne sme postávali a pýtali sa ľudí, či naozaj pôjde. Nakoniec dorazil a okolo 10.00 sa nám podarilo vyraziť zo stanice. Čo bolo zaujímavé, boli tzv. súpisky cestujúcich, ktorí vlakom mali cestovať. Niekoľkostranové A4 rozdelené podľa jednotlivých vozňov. Samotné súpravy sa od seba líšili podľa toho, o akú triedu išlo. Tie druhej triedy, vyzerali doslova ako vozne pre dobytok. Malé zamrežované okienka a v ich natlačená kopa ľudí. Neviem ako tam mohli v tom teple dýchať. My sme mali prvú triedu s klimatizáciou, ktorá tak „mrazila“ že sme takmer celú cestu sedeli v bundách.  Kupečká neboli od seba oddelené, boli to kóje so 6 lehátkami, na ktorých sa mohlo sedieť alebo spať. Každý z nás dostal vankúš, plachtu a deku. Naši spolucestujúci: muslimská rodinka s dievčaťom a jeden postarší manželský pár s tým nemali absolútne problém. Ľahli si a spali, pokiaľ neprišli vlakoví predavači ponúkajúci pitie a jedlo. Janík sa plánoval uložil tiež, ja s mojou fóbiou však nie. A keďže jeho posteľ bola nad mojou a keby ležal on, musela by som i ja, nebolo mu dovolené. Spal teda posediačky. Strava bola  dobrá a dostali ste tu všetko ako v reštaurácii. Len zabalené v plaste. Ale teplé a chutné. Tých 11 hodín cestovania bolo skutočne dlhých. Iba sme sedeli a občas zašli na toaletu. Občas preto, ako vyzerala. A to tu nebudem popisovať. Od toľkého sedenia mi tŕpli nohy a nervozita narastala. Mysleli sme si, že cestou vlakom uvidíme aspoň kus krajiny, ale skutočne nebolo čo pozerať. Krajina je takmer všade rovnaká. Výnimkou boli rolíčka s ryžou a malé usadlosti ľudí. Samozrejme i tu som bola skupinou mladých mužov obťažovaná kvôli fotografovaniu, a čím častejšie sa to dialo, tým viac som bola z toho nervóznejšia. Neviem si predstaviť cestovať touto krajinou sama. Okolo desiatej večer sme dorazili do cieľovej stanice, prenajali si taxík a nasmerovali si tu k moru. Na tú jazdu taxíkom nezabudnem. Ohromne sa mi páčila. Dynamická, rýchla ale bezpečná.  Taxikárove šoférske kvality uznal i Janík. Ubytovanie sme mali priamo pri mori a bola to jednoduchá izba s kúpeľňou a klimatizáciou za 14 eur. Čistá ale ja som si i napriek tomu vyložila svoju dečku a obliečku. Tešila som sa na more. V tomto roku sme leto strávili v snehu na Pamíre a i keď nie som „plážový typ“,  piesok a slnko mi chýbali. Po prebudení sme si išli obzrieť kde to vlastne sme. Bol to záliv s piesočnatou plážou, s niekoľkými maličkými reštauráciami, suvenírmi a hotelom.. Ako sme sa neskôr dozvedeli, toto tu bola ruská destinácia a podľa toho, čo o nich hovorili miestni, moc v láske ich nemali. Nedivila som sa im. Boli hluční, arogantní a mne bolo skutočne tých čašníkov a predavačov ľúto. Spomenula som si na špagetériu. Keby sa ku nám správali naši zákazníci ako ku sluhom, určite by som i dala patrične najavo, nech idú niekam inam. Tu si to ale dovoliť nemohli a boli radi, že niečo zarobia. Vždy sme nechali sprepitné, čo máloktorí Rus urobil. Bolo to pre nich niečo „veľké“ a už keď nás v diaľke videli, kývali aby sme šli ku nim. Snažili sme sa stravovať tak, aby sme boli u každého, a takisto kúpiť nejakú drobnosť  u každého obchodníka. Jeden sa mi mimoriadne páčil. Bol to fantastický obchodník a niektorí naši obchodníci by sa mali od neho čo učiť. Keď videl, že „tlačí na pílu“ , usmial sa a povedal: „Prepáčte madam. Ja viem, že som otravný, ale toto je moja práca, ktorá ma živí.“ A tým ma ozbrojil. Taktika skvelá. Ale boli i takí, ktorých sme na pohľad nemuseli. Jeden postarší, prefarbený muž, ktorý nás prišiel každé ráno pozdraviť do  našej raňajkovej reštaurácie. No a keď sme z nej vychádzali, vždy nás volal ku seba. Raz sme šli, a mysleli sme, že stačilo. On bol však každý deň neúprosný a miestami až otravný. Tie 4 dni sme boli súčasťou ich životov, a bolo to príjemné. Každé ráno nám kývali, pozdravili, usmiali sa  na nás, prehodili slovko-dve a večer nás odprevádzali so slovami tak zajtra. Biznis je biznis a ako sami povedali, Rusi si nič nekúpia. Iba pijú a jedia. Jedna majiteľa obchodíka so šatami mi však ostane v pamäti navždy. Bola to rozpadávajúca sa chatrč na pláži. Veľmi pekná Indka v sári, ktorá sa pri predaji rozhovorila. Hovorila plynule anglicky, hoci do školy nechodila. Naučila sa tu v obchode, vďaka turistom. Keď hovorím obchod, musíte si predstaviť maličkú miestnosť s poloprázdnymi policami po bokoch. No a vzorky toho čo predávala, mala povešané na vešiakoch kde sa dalo. Vyskúšala som si jedny šaty a keďže som sa v nich strašne spotila, až tak že zo mňa tiekol pot cícerkom(v tej miestnosti bez okien bolo neuveriteľne horúco) bolo mi trápne, aby som jej ich vrátila. Našťastie mi sadli a aj pristali. Vytiahla však bledomodré sári, ktoré ma vždy fascinovalo a nesmierne sa mi na Indkách páčilo. Neodolala som. Keď ma doň obliekala, vzdychala som, že to nebudem vedieť. Je to totiž iba strašne dlhý kus látky(tá moja bola jemná, ľahká a nesmierne príjemná na dotyk), ktorý sa najskôr zaviazal okolo pása, látka sa omotala dookola, a potom sa pomerne veľký kus  naskladal to rovnakých záhybov a zastrčil za pás. Látka, ktorá pokračovala za záhybmi sa potom obtočila okolo pŕs a prehodila cez rameno, kde sa upevnila zicherkou. No a pod celú túto parádu sa dáva top, takej farby ako je sári. Je to dosť nebezpečný odev, pretože, ak by ste si pristúpili tú časť, ktorú ste mali založená za pásom, ostali by ste iba v spodnom prádle, Preto je lepšie, keď si to poistíte ďalšou zicherkou. Keď som sa v ňom videla, vedela som, že cesty späť niet. A tiež som sa v ňom zase spotila, takže nehrozilo, že si ho nezoberiem so sebou. Na ich ceny, bolo sári drahé. Len pre porovnanie, tie prvé šaty stali 5 eur, tieto 40€. V obchodíku sme boli dosť dlho na to, aby sme sa dozvedeli, ako sa tu vlastne žije. Ženy to v Indii nemajú vôbec ľahké a narodiť sa dievčaťom je ťažké nielen pre ne samotné ale aj ich rodiny. Mala som z nej strašne dobrý pocit. Bola nesmierne milá, prívetivá, usmievavá. Sálala z nej energia a keď som sa s ňou vždy stretla, obe sme si zakývali a usmiali sa na seba. Som rada, že som ju stretla. Neviem prečo, mala som pocit, že to je veľmi silná žena, ktorá sa nevzdáva. Taká, akou chcem byť aj ja.

Pláž bola čistá, nad hlavami sme mali kokosové orechy a neuveriteľný pohľad na svet okolo nás.  More bolo nadmieru teplé, doposiaľ som také nezažila. Zo začiatku som mala obavy, či sa vôbec môžem vyzliecť do dvojdielnych plaviek. A hoci miestni obchodníci i náš domáci tvrdil že áno, nikdy som nešla prechádzať v bikinách po celej pláži. Len od osušky do mora a späť. Situácia sa zlepšila prívalom Rusov na pláž. Vtedy som bola súčasťou väčšiny bielych tiel, takže som sa cítila príjemnejšie, ale pri svojom zvyku: more-osuška, osuška-more som zotrvala. Tie dni na pláži sme si skutočne užili. Od rána do poobedia na pláži a poobede výlet do okolitých mestečiek. Miestnym autobusovým spojom. Tu už ale ľudia takí doterní neboli. A ja som sa tak nebála. Všetky tie mestečká sú rovnaké. Kopu obchodov so všetkým možným, kopu kráv na ulici, kopu áut, kopu ľudí. Sem tam nejaký kostolík alebo nejaká pekná schátralá historická budova. Jeden deň sme mali ako s cestovkou, vďaka ochotnému a obchodu chtivému taxikárovi. Absolvovala sme výlet po tých najkrajších pamiatkach na okolí, navštívili farmu korenia, kde sme zistili, že sme totálni analfabeti, čo sa týka druhov korenín, ochutnali miestnu pálenku, z ktorej sa mi zježili chĺpky po celom tele a povozili sa na slonoch(ako v cirkuse). Majú takú zvláštnu pokožku, a i napriek tomu, že to bola skutočne atrakcia pre turistov, mne sa to páčilo. Janíkovi nie, ale cením si to, že to absolvoval i napriek svojej nevôli. Skutočne sme si oddýchli a ja som mala na Indiu zas iný pohľad. Takáto sa mi páčila. Čas pobytu skončil. Namiesto 11 hodinovej cesty vlakom sme sadli na miestny letecký spoj do Bombai, odtiaľ do Amsterdamu a potom do Viedne. Celkovo nám to trvalo 24 hodín a let to bol úmorný. Po prvýkrát som sa tešila domov. Na ten pokoj, čistotu, stereotyp. Prišla som na to, že nie som klasický cestovateľ, ktorý sa s batohom vyberie naprieč celou krajinou. Som pohodlná a bojazlivá. A ak ešte niekedy pôjdem do Indie, tak určite s cestovkou. A možno si dám aj ten ayurédsky pobyt aby som mohla rozprávať, aká je India čarovná a krásna. Len či niekto so mnou takto pôjde…Janík?

 

U nás si vyberiete…

   

Možno si poviete, že cestoviny sa jesť každý deň nedajú. Ja si myslím opak! 

Nemusíte byť milovníkom špagiet a ani všakovakých tvarov cestovín.  Záleží len na vás a vašej chuti, aký druh omáčky a „prílohy“ si k nim zvolíte. Máte chuť na zeleninu? Nie je problém. V našej ponuke máte možnosť voľby cestovinových šalátov s čerstvou zeleninou, syrom ale i proscuitom. Ale ste dostali chuť na mäso? Pripravíme vám kuracie, morčacie, kačacie, či bravčovú panenku. Všetky mäsa upečené akoby na grile – chutné, šťavnaté…A čo tak ryby? Čerstvý grilovaný losos, či lososovo smotanová omáčka. Jednoducho na každý deň niečo. Stačí sa len pozriež do jedálneho lístka Špagetérie Sija a vaše obedy, či večere máte vyriešené:-)

A čo by sme vám odporučili My?

pondelok: Špagety Pomarola, s jednoduchou paradajjkovou omáčkou a bazalkou, posypané parmazánovým syrom gran Moravia

utorok: Penne so syrovou omáčkou a kuracím mäsom

streda:  Canestrini s cuketou a riccotou

štvrtok: Grilované kačacie prsia s brusnicovou omáčkou a tagliatellami

piatok: Čerstvý grilovaný losos na špagetách s pestom

No ak by ste náhodou nemali momentálne v niektorý deň „náladu na cestoviny“, môžete si vybrať Lasagne. Bolónske alebo špenátové. Ale chcete svoj žalúdok odľahčiť? Zvoĺte si čerstvý šalát…Listový s riccotou,  vlašskými orechami a bielym balzamicom, Miešaný s kozím syrom a orechami, Cézar šalát so slaninkou, alebo listový šalát s čerstvým lososom.

A ak skutočne už cestoviny nedáte, máme pre vás pripravenú malú obmenu: Talianske krémové rizoto, ktoré každý deň pripravujeme s rôznymi obmenami. Zeleninové, hubové, kuracie, i s morskými plodmi…

takže….Celý týždeň v Špagetérii Sija. Kto z vás to dá?

Krajina, ktorá vás prekvapí?   Uzbekistan…

Cesta do Uzbekistanu nebola vôbec plánovaná. Ako inak, nie? Prišla nečakane, po jednom stretnutí s vojakom pri výstupe na Pik Lenina v Kyrgyzsku. Stretli sme sa v campe 1(4 300 m.n.m.), pri zostupe z dosiahnutého vrcholu sedemtisícovky.  Prisadol si ku nám na večeru(nikde inde už nebolo miesto) a my sme sa mu prihovorili. Ruštinou. A tak to celé začalo…Prišli sme na to, že tam „HORE“  sme boli všetci traja. Dokonca sme sa spolu i fotili. Oon s kamarátmi a vlajkou svojej vlasti a my tiež. Priznám sa úprimne, že si ho z vrcholu nepamätám, ale pamätám si ho z campu 2(5 400m.n.m.). Upútal  ma  totiž jeho klobúk. Vojenský. Nesmierne sa mi páčil a zvažovala som, či by ho vymenil za Janíkovu šiltovku. Pravdepodobne by na náš výmenný obchod nepristúpil, pretože keď si ho pri odchode od nášho stola zabudol, tak sa poň behom niekoľkých minút vrátil so slovami „Našťastie je tu!“  Hmm, vojaci tu asi bez klobúka chodiť nemôžu. To len na úvod, aby ste si dokázali predstaviť človeka, vďaka ktorému sme spoznali Uzbekistan. Krajinu, ktorá vás prekvapí…

Keďže sme namiesto 17 dní zvládli výstup na Pik Lenina za deväť, rozhodovali sme, kam sa pôjdeme pozrieť. Boli nejaké alternatívy avšak, keď vojak prehovoril o svojom domove, vedeli sme, že pôjdeme práve tam. O Uzbekistane, okrem toho, že niekedy patril do Sovietskeho zväzu, som nevedela absolútne nič. On však o ňom hovoril ako o čarokrásnej krajine s kultúrnymi pamiatkami a nádhernou prírodou. A keďže som zvedavá,  chcela som sa na vlastné oči presvedčiť, či to nie sú iba slová.

Bývalá sovietska krajina leží v strednej Ázii a hraničí s Kyrgyzskom a Kazachstanom. Podstatnú časť zaberá púšť avšak, nájdete tu i pohoria s výškou 2000-4000m.n.m. Čo bolo potešujúce, aspoň pre mňa, bolo podnebie. Horúce a suché.  V čase keď sme tam boli my(august), sa teplota pohybovala medzi 30-34 stupňov celzia.  O slnko a  subtropické ovocie, ktoré doslova milujem,  núdza veru nebola. Prekvapujúca bola iná skutočnosť. Uzbekistan je krajina s veľkými zásobami  zemného plynu, ropy, uhlia, farebných a drahých kov. Mysleli by ste si, že sa to automaticky odrazí i na životnej úrovni obyvateľstva a celkovej kondícii štátu. Nie je tomu ale zatiaľ tak.  Ľudia tú žijú „skromne“. Na uliciach nevidíte nablýskané „meďáky, „audiny“, ani žiadne iné coolové autá. Takmer všetci jazdia na Chevrolet-e, a to z jednoduchého dôvodu. Ten sa tu vyrába, a ako nám prezradil náš taxikár, je to to najlepšie auto v celej krajine😊. Ďalšou zvláštnosťou je, že preferujú bielu. Skutočne….teda aspoň na autách. Za celý náš pobyt sme videli maximálne 4 autá, ktoré biele neboli. Prečo…to nám taxikár už povedať nevedel. Všetky  boli vyblýskané a vyumývané. Nad tým neveriaco krútil hlavou Janík, odporca umývania áut. On to totiž považuje za stratu času…Však keď je auto špinavé, aspoň vidno, že sa používa…Nevideli sme ani honosné vily, ani luxusné sídla. Predpokladám, že niekde určite sú, avšak nie sú tak  „bežne“ na očiach. Z rozprávania taxikára som mala pocit, že všetci žijú ako „jedna rodina“. Pripomenulo mi to časy komunizmu u nás, keď „pracujúci“ spolu nielen pracovali, ale sa aj zabávali a boli častokrát i priatelia. O svojom prezidentovi hovoril ako o nesmierne dobrom a neskorumpovanom človeku, ktorý vie, čo robí. Neviem však, čo je pravda a čo nie…Možno bol len zástancom režimu a súčasnej politiky Uzbekistanu a nevidel na ňom nič zlé. To čo som ale videla a zažila, však jeho slová potvrdzovalo.

Ďalšou zvláštnosťou tejto krajiny sú samotní cudzinci. Je ich tu minimum, a možno aj práve preto sú považovaní za niečo extra. Po prvýkrát sme to pocítili na hranici. Z Kyrgyzska sa prechádza do Uzbekistanu výlučne peši. Všetci zaparkujú autá pred hranicou a pekne krásne kráčajú s batožinou v jednom súvislom rade. Presne neviem kvôli akému dôvodu. Tak sme si i my vystúpili z taxíka a s batohmi sa zaradili. V tom sa pred nami vytvoril koridor a ľudia nám gestikulovali aby sme pokračovali ďalej. Neveriaco som pozrela na Janíka a on na mňa. Spočiatku sme nerozumeli, pokiaľ na nás nezakýval policajt, rukami ukazujúc aby sme prišli až ku nemu. Predbehli sme desiatky čakajúcich ľudí, a takto to pokračovalo ďalšími hraničnými kontrolami. Bolo to nepríjemné. Pred nami boli ženy s malými, plačúcimi deťmi i starší ľudia…a my sme si vykračovali ako páni. Boli sme vybavení v priebehu niekoľkých minút Colníci sa nás pýtali odkiaľ sme, ako sa u nás žije a kde všade sme boli. Nie div, keď videli Janíkov zapečiatkovaný doklad. Ako sme sa neskôr dozvedeli, jednoducho tu platí pravidlo prednosti cudzincov.. A nielen na hranici. A vedia to úplne všetci.

Celú trasu po Uzbekistane sme mali zabezpečenú cestovnou agentúrou, ktorú nám odporučili v základom tábore v Kyrgyzsku. My sme si stanovili, ktoré mestá chceme vidieť a oni nám zorganizovali ubytovanie a prepravu. Behom jedného predpoludnia. Za hranicou sme teda nasadli do bieleho nám určeného vyumývaného chevroletu a vydali sa  niekoľkohodinovú cestu. S údivom som pozerala z okna. Cesty bez jediného výmolu, diery. Ulice čisté, polia s kukuricou, bavlnou a neviem s čím všetkým. Taxikár nám rozprával a ukazoval, čo sa dalo. Bolo to milé, ako chce svoju krajinu ukázať len v tom najlepšom svetle. Priznám sa, že o Uzbekistane som si myslela, že to je krajina veľkej biedy. Nechcem povedať rozvojová., skôr na ten spôsob života ako v  Nepále….A bola som nesmierne milo prekvapená. Dokonca si myslím, že o niekoľko rokov nás predbehnú. Tu ste nevideli človeka, ktorý by len stál a pozeral. Všetci boli v pohybe. Upratovali, zametali, čistili… Zrazu taxikárovi zazvonil telefón. Kontrolný  …od pani, ktorá nám organizovala výlet. Či nás našiel, ako sme spokojní a či všetko ide presne podľa časového plánu. Ten záujem bol príjemný. Neviem, či by si niekto u nás dal takú námahu.

Okolo obede sme dorazili do mesta Fergana. Hotel už na prvý pohľad vyzeral „na úrovni“ . A to sme povedali, že nám postačí trojhviezdičkový. Všade čisto, hladké posteľné prestieranie a bazén. V tej horúčave a po niekoľkých dňoch v snehu to bolo pre mňa ako splnený sen. Len si ľahnúť na ležadlo a plávať v príjemne osviežujúcej vode. Nemali sme však plavky. Mužské sa dali priamo zakúpiť v hoteli, avšak dámske nie. Podľa „bazénovej obsluhy“ bola dôvodom ich vysoká cena. „Neoplatí sa!“, zdôraznil. Moc mi toto vysvetlenie do hlavy nešlo…a tak som si vytiahla športovú spodnú bielizeň (čiernu) a tvárila sa, že plavky mám. Objednali sme si čapované pivo a kávu. Služby ešte tak trošku pokulhávajú, ale ich prívetivosť a úsmev to všetko dorovnáva. Po vodnom osviežení sme sa vydali do mesta. Kráčali sme popri panelových blokoch, ktoré mi pripomínali, naše paneláky. Nebolo človeka, ktorý by sa na nás nepozrel. Tak zvláštne. Poniektorí sa dokonca „ uchechtli“. Nevedela som, či je to tým ako vyzeráme, alebo tým, že sa držíme za ruky. Keď sa skupinka mladých dievčat začala pri pohľade na nás hlasno chichúňať, vyhlásila som, že sa budeme musieť asi prezliecť. Predsa len, oproti miestnym ženám, zahalených do dlhých šiat a šatiek, som ja v červených športových nohaviciach a čelenkou vo vlasoch musela vyzerať ako podivín. Nehovoriac o farbe mojich vlasov. Zamierili sme to teda priamo na bazár. Keď sa povie „bazár“ napadne vás kopa ľudí, prekrikujúce sa hlasy, chaos a hluk. V tomto prípade to tak celkom nebolo. Privítala nás obrovská brána a za ňou pekne usporiadané sektory s jednotlivými produktami. Zelenina, ovocie, sladkosti orechy, chleba, mäso, syry…a všetko možné, na čo si len spomeniete. Ľudia buď mali svoje stánky alebo len sedeli na zemi. Nik po vás nevykrikoval nech ochutnáte, nik vás neťahal za rukáv. Po sektore potravín, boli časti domácich potrieb, odevov, kozmetiky a jedálne s dennou ponukou. Zväčša to boli polievky, šašlíky, chlieb. Zásadne sa k obedu podával čaj. Čierny alebo zelený. Bolo príjemné sadnúť si a pozorovať ten život okolo seba. Ako sa ľudia správajú, čo nakupujú. Zastavili sme sa v niekoľkých stánkoch s oblečením a obuvou. Výber šiat a topánok bol neskutočný.  Keď zavítate do „obchodíka“ , tak v tom momente je u vás predávajúci. Ochotný poradiť a predať čo sa len dá. Ponúkne vám čaj a chce sa rozprávať. V porovnaní s našimi cenami to boli „smiešne peniaze“, i keď sa tak nemá hovoriť. Samozrejme, toľko aj odev vydrží. Zahalila som sa teda  do šiat  i ja, čo bolo v tej horúčave skutočne príjemnejšie ako dlhé nohavice. Jemná saténová látka ma príjemne chladila a ja som sa po niekoľkých dňoch opäť cítila ako žena. K šatám som si doladila šatku a ukryla pod ňu moje červené vlasy. Myslela som si, že takto z davu už vynikať nebudem. Ale nestalo sa…divné pohľady na nás padali naďalej. Ten „výraz cudzinca“ jednoducho neschováte  pod masku, i keď myslím, že nie sme tak odlišní. Niečo v nás ale INÉ musí byť.  Keď sme sa na to pýtali taxikára, iba sa usmial a povedal „ Ste cudzinci“. Vo Fergane sme strávili noc a na druhý deň  poobede sme vyrazili ďalej. Tentokrát vlakom….niekoľko hodín. Bolo nám povedané, že lístky do vlaku prvej triedy boli vypredané, takže nám ostával vlak nižšej kategórie. Nevedeli sme čo čakať. Aké bolo však naše prekvapenie po výstupe z taxíka. Stanica – budova, obrovská a nádherná. Žiadne padajúce omietky, alebo iné devastačné nedostatky. V porovnaní s vlakovou stanicou v Čadci, Žiline, ba i dokonca v Bratislave, bol tento objekt ako novopostavený. Čistý, žiadne podivné indivíduá ani opilci. Stáli sme v úžase a pozerali. Dokonca i okolie budovy bolo ako vystrihnuté z fotografie. Zelené kríky, rastlinky, pekne urobené chodníčky. A toto je rozvojová krajina? Prečo to tak vyzerá, sme zistili hneď ako sme vstúpili dovnútra. Pri dverách stálo niekoľko policajtov, ktorí nám skontrolovali pas i cestovné lístky. Nik iný, okrem samotných cestujúcich tu vstúpiť nemohol. Zvláštne nie? Po prvej kontrole nasledovala ďalšia. Kontrola batožiny cez scaner a opäť kontrola dokladov. Potom ste si už mohli sadnúť do vestibulu a čakať na vlak. Keď váš spoj dorazil do stanice, pri výstupe z budovy stanice ste opäť prešli kontrolou. Tentokrát iba cestovného lístka. Vďaka tomuto prístupu sme našťastie nenastúpili na zlý vlak, pretože nebyť toho človeka, vezieme sa „klasicky“ už iným smerom. No a keď ste prešli aj touto „povinnou zástavkou“ pri samotnom vlaku stálo niekoľko sprievodcov, ktorí vám pozreli lístok, povedali číslo sedadiel a lístok si nechali u seba. Dostali ste ho až pri samotnom výstupe z vlaku. Išlo o vlak nižšej kategórie, avšak….všade bolo čisto, sedadlá boli široké a pohodlné, a keď som videla toalety, takmer mi „padla sánka“. V tomto prípade môžem povedať, že my sme ďaleko…ďaleko za nimi. Nevedela som si predstaviť ako potom vyzerajú vlaky vyššej triedy. Mali sme však aj tú možnosť a musím vám povedať, že to bola „pecka“. Išlo o rýchlovlaky typu štart -cieľ, s maximálnou rýchlosťou 230 km/h. To, že tam bolo čisto a útulne bolo samozrejmosťou. Dostali ste kávu a nápoj a ak ste si priplatili tak aj niečo na zjedenie. Mohli ste pozerať film alebo počúvať hudbu. No niečo naozaj úžasné. A teraz si vybavte v mysli naše železničné dráhy. Je to vôbec možné? Naša cesta vlakom viedla cez skalnaté údolia, kde tu pár stromov, kde tu nejaké obydlie. Bolo až neuveriteľné, že tu vôbec nejakí ľudia bývajú. Po príchode do cieľa nás opäť čakal odvoz do hotela. Rovnako čistého a príjemného ako ten predtým. Možno len pre predstavu cien a služieb: ubytovanie spojené s raňajkami stálo 20,00 eur.  Raňajky boli formou švédskych stolov a mohli ste si vybrať buď sladké alebo slané. Šunka, mäso, vajíčka, biely jogurt, džemy, ryžová kaša, syry, palacinky, zelenina, sladké a slané koláče, ovocie. Instantná káva, čaj, džús. Mne chýbali vločky…ale, ako mi neustále prízvukuje Janík: „Zjesť treba čo ponúkajú. A vtedy keď je čo!“

Docestovali sme do Samarkandu, ktorý je spolu s ďalším mestom Buchara symbolom Hodvábnej cesty. Samarkand sa považuje za výstavnú skriňu Uzbekistanu, pretože obsahuje najmonumentálnejšie pamiatky v krajine. Orientálnu atmosféru cítiť na každom kroku a verte, že pohľad na, pre nás tak trochu neprípustnú kultúru, je magický. Kupoly, modré sfarbenie, kamene….nedokážem opísať všetky pamiatky detailne, skutočne sú nádherné, a ak vás láka história Islamu, tak práve toto mesto je na jeho spoznanie ideálne. My sme mali naň bohužiaľ málo času, a tak sme doslova „behali“ z miesta na miesto, aby sme toho čo najviac videli. Ku večeru nám ostávala už len najväčšia pamiatka, zapísaná v UNESC-u – Registan. A keďže nás  „google“ informoval, že je otvorená do večera, nebolo sa kam ponáhľať. Ale vedzte, že aj  ten sa niekedy mýli…Priamo a doslova „pred nosom“ nám pekne krásne zatvorili bránu a povedali: „Zajtra“. Prekvapene sme stáli na mieste a neveriaco pozerali, čo sa deje… To akože naozaj? My neuvidíme najväčšiu pamiatku zapísanú v UNESCO, kvôli ktorej tu vlastne všetci chodia? „Takú ešte nehrali!, zvolal Janík. No ale hrali…Celé námestie bolo totiž ohradené a na každom kroku, pri každej zátarase stáli vojaci.  Hľadali sme škáročku, cez ktorú by sme sa mohli prepchať, no nedalo sa. Vždy sa tam zjavil vojak. No…oni nemali toľko pochopenia pre Janíkovo odhodlanie, a po neviem koľkom neúspešnom pokuse o vniknutie do objektu, nás zobrali a ukázali maličký plagátik prilepený na ešte menšom múriku. Vtedy sme pochopili …Samarkand sa chystal na veľký medzinárodný hudobný festival. A hoci sa mal konať až o niekoľko týždňov,  jeho prípravy prebiehali v predstihu.  Naša smola…A tak sme sa aspoň postavili pred tie železné zábrany a urobili si zopár fotiek.

Naša cesta na druhý deň smerovala do Buchary. Rýchlovlakom. Toto mesto má niekoľko prezývok, hovorí sa o nej ako  o „perle islamu“ alebo „šperku vesmíru“, no skloňuje sa aj ako „srdce Hodvábnej cesty“. A presne to vystihuje jej atmosféru. Keď nás zo stanice viezol taxík do hotela, mala som dojem, že som v stredoveku. Skutočne…viezli sme sa starobylými uličkami pomedzi kamenné domy a priznám sa, že som mala strach kde sme sa ocitli. Bol ale zbytočný. Po ubytovaní sme sa okamžite vydali potulkami mestom. Prvý pohľad, ako sme vyšli z uzučkých kamenných uličiek ma nesmierne prekvapil. Pred nami sa zrazu otvorilo námestie s rybníčkom(bola to inak zásobáreň vody), okolo ktorého boli porozmiestňované miestne reštaurácie. Do jednej takej sme si sadli a započúvali do hudby, ktorá tu znela. Na ten pocit, ktorý som v tej chvíli mala, asi nikdy nezabudnem. Pokoj…pokoj v duši. Po mnohých rokoch. Objednali sme si typické uzbecké jedlo, paradajkový šalát s cibuľou, miestnu polievku, šašlík a samozrejme ich neskutočne dobrý chlieb. Mohla by som ho jesť na tony. Ovál zvrchu mierne chrumkavý a vo vnútri mäkkučký a ešte teplý, vybraný akoby priamo z pece. Sedeli sme v tureckom sede a pozerali okolo seba. Ako sa tvária a správajú miestni ľudia, tipovali sme kto je kto a čo tu robia. Príjemná zábava…Predpokladám, že Buchara je obľúbeným mestom i domácich ľudí a usudzujem tak po tom, ako sme videli niekoľko svadieb, množstvo rodín s deťmi i zaľúbencov. To námestie žilo, skutočne.  Symbol starej Buchary, je 47 metrov vysoký minaret Kalon, ktorý je zároveň aj najstaršou stavbou celého mesta. Prezýva sa aj ako „Vež smrti“, pretože v minulosti tiež slúžila ako miesto popravy pre zločincov, ktorí boli zhadzovaní z vysokej veže dolu. Mňa osobne najviac zaujala pevnosť Ark, ktorú sme si prešli so sprievodcom, a čo to sa podozvedali o  vtedajšom živote. Príbeh posledného bucharskeho emira a jeho ženy bola ako rozprávka tisíc a jednej noci.  Starý, tučný, despotický vládca a mladá, veľmi mladá, 14 ročná manželka. Mali smutný príbeh. A keď som videli aj ich fotky, na malú chvíľu som sa ocitla v tej dobe. Nenadarmo mi moja mama hovorí, že žijem v oblakoch…  Ale ani tento krutovládca neustál príchod boľševikov a ušiel do Afganistanu. Čo mňa osobne zarazilo, bola jeho podobnosť gest s ďalším novodobým despotom z obdobia fašizmu. Prst hore, ak ostávaš žiť, prst dole, ak ťa čaká smrť. Na krutosť emira, podľa rozprávania sprievodcu, doplatili aj anglickí poslovia(v našej dobe diplomati). Ti si dovolili do pevnosti vstúpiť na koni, čo bola len výsada samotného vládcu. Za tento „prešľap“  si Angličania odsedeli 4 roky a i napriek tomu, že prestúpili nakoniec na  islam, ich život skončil násilnou smrťou – zavraždením. A viete aká bola na margo tejto historickej udalosti a prestúpenia na Islam, poznámka nášho sprievodcu? „Ale keďže bol emir múdry človek, dal ich zavraždiť!“ A mňa na chvíľu oblial studený pocit.

Väčšina historických budov nie sú  chrámy, ako by sa dalo očakávať. Ide  o školy s výučbou Islamu, v ktorých sa jednotlivci vzdelávali a žili niekoľko rokov. Po obsadení Uzbekistanu Sovietmi, konkrétne za doby Lenina, boli školy zatvorené a Islam zakázaný. Zmena nastala až počas vládnutia Stalina. Ten aby presadil svoju moc, školy Islamu obnovil a ponechal ľuďom ich vieru. Ale toto je len malá časť z toho, čo sme sa dozvedeli.

Je však zbytočné viac písať, je potrebné to vidieť a zažiť. Tak vám prajem peknú cestu…do Uzbekistanu!

Nejeme len špagety a cestoviny…

Keď poviete ŠPAGETÉRIA, automaticky vás napadne, že sme typ reštaurácie len s jednostrannou ponukou. Samozrejme …s množstvom krátkych i dlhých špagiet a cestovín. Domácich, akože inak.  Keďže sme ale šikovní a tvoriví(teda naše čašníčky Iva, Peťa) a kuchár Pištík, skúšame a kombinujeme. A tento recept je toho výsledkom.  Šťavnaté a zvrchu chrumkavé kačacie prsia a k nim tagliatelle s brusnicovou omáčkou. Priznám sa, nie som zástancom sladkých omáčok  a mäsa, avšak táto chuť ma prekvapila. NIe je taká sladkastá  a v spojitosti s cestovinami dodáva kačaciemu mäso príjemne lahodnú chuť. Táto kombinácia stojí jednoznačne za vyskúšanie…

Aj toto je Špagetéria …Cesta na Pik Lenina za 9 dní…

Po zdolaní 6 tisícovky Huiany Potosi nám bolo jasné, že 7 tisícovka na seba nenechá dlho čakať. Koncom januára tohto roka sme sa vrátili z Bolívie, a ani nie o 2 mesiace mi prišli do mailu letenky. Viedeň – Moska, Moskva -Kyrgyzstán Tak nejako som s tým počítala, pretože sme sa o mojej prvej sedemtisícovke  s Janíkom bavili niekoľkokrát. Avšak,  nečakala som, že k tomu dôjde  tak „rýchlo“.

Zvažoval sa Pik Lenin a a Muztagh ata. Vyhral Pik Lenina…Z jednoduchého dôvodu. Na Muztagh atu musíte ísť so sprievodcom ako organizovaná skupina. A keďže sa tam v tom čase  nik nechystal…tak nebolo vlastne o čom premýšľať. Začala som  študovať, čo nás čaká…Vrchol s výškou 7 134 metrov nad morom je najvyšší vrchol Zaalajského hrebeňa a druhý najvyšší vrchol v bývalej sovietskej časti Pamír. Leží na hranici medzi Tádžikistánom a Kyrgyzstánom a v oboch krajinám je druhým najvyšším. Bol objavený v roku 1871 a v tom čase dostal pomenovanie Pik Kaufman po prvom generálnom guvernérovi ruského Turkestánu. V roku 1928, ho po úspešnom prvovýstupe“ pomenovali po Vladimírovi Iljičovi Leninovi, V Tadžikistáne sa mu však od  roku 2006 hovorí Vrchol Avicenny. Na samotný vrchol sa dá vystúpiť z viacerých strán. Avšak najobľúbenejšia a najpoužívanejšia je trasa cez Pik Rozdelnaja(6159m n.n.). A to z dôvodu, že sa tu nestretnete s lezeckými úsekmi v skale a ani ľade. No i napriek tomu je táto cesta definovaná ako fyzicky, psychicky a technicky náročná. Musíte totiž počítať s tým, že budete kráčať po strmých výstupoch, prechádzať nástrahami ľadovca, zvládať rýchle zmeny počasia a spoliehať sa jeden na druhého. Nehovoriac o aklimatizácii a jej dôsledkoch. Príbehy tých, ktorí tam boli ma fascinovali a zároveň mi naháňali strach. To, či sa dostanete na vrchol akoby nezáviselo od fyzickej kondície, ale od vôle samotného Pik Lenina. A ten, kto jeho rozhodnutie nerešpektoval, na to aj doplatil. Niekedy až smrťou. Nakoniec…sami sme boli toho svedkom. I napriek obavám a strachu som sa na tento trek tešila. Mohla som na 19 dní vypustiť z hlavy každodenné problémy a zažiť  niečo nové.

 

Moji drahí, sedemtisícovka  veru sranda NIE JE. To som si ale uvedomila, až tu…Po zdolaní sedla v Nepále a šesťtisícovky v Bolívii, som si naivne myslela, že to bude niečo obdobné. Jednoducho…len také dlho hodinové a niekoľkodňové stúpanie do kopca. Samozrejme, že som si bola vedomá, že budem musieť mať niečo natrénované a skutočne som to mala aj v pláne. Ale, ako sa hovorí „Človek mieni a Boh mení“. V priebehu troch mesiacov som absolvovala operáciu, rekonvalescenciu a následne ochorenie vyžadujúcu užívanie 20 dňových antibiotík. A keďže bol i čas dovoleniek, „makala“ som niekoľko desiatok hodín i v práci. Na získavanie kondičky mi akosi neostával čas a ani sila. Jediné, čo som ako tak zvládala, bol beh. Nebola som ale jediná, kto našu prípravu zanedbal. Janík bol na tom obdobne. Dnes sa len usmejem nad tým, ako v jeden deň doniesol špeciálny stan s prístrojom, ktorý znižuje obsah kyslíka. Aby sme boli ešte pred príchodom na miesto aklimatizovaní. Po správnosti, by ste v ňom mali tráviť dni i noci. V našom prípade nereálne, a jediné, čo sa dalo, bolo v ňom tráviť letné noci. Bolo to v čase, keď Slovensko zasiahli tropické horúčavy. Pamätáte sa na tie noci? Teplé, bez závanu akéhokoľvek vetríka? Spánok nehrozil ani v normálnej posteli, nieto v nejakom igelite bez „kyslíka“. Odhodlanie však bolo…u mňa dvadsať minút. A Janíka o čosi dlhšie. Pamätám si, ako som jemným hláskom, potichučky „zašveholila“: „Janík, mne sa tu nedá spať.“ A namiesto poľutovania sa mi dostalo  reakcie v podobe: „Chceš ísť na sedemtisícovku? Musíš vydržať!!!. Ten stan nebol zadarmo. Vyrovnal som to kosačkou!“ A tak som držala, lapala vzduch a keď zaspal, otvorila potajomky stan a rýchlo dýchala čerstvý vzduch. By ste neverili, aký sa mi zdal príjemne chladný v porovnaní s tým, čo bolo v stane. Ale….po niekoľkých dňoch, kedy už aj Janík lapal dych a budil sa nevyspatý, unavený a  celý dopotený, upustil od tejto prípravy. Akosi to, že nás to spanie v stane „stálo“ kosačku, už tak dôležité nebolo. A nebola by som to ja, keby som mu nepovedala: „Janík!! Chceš ísť na sedemtisícovku? Vieš predsa, že ten stan nebol zadarmo. Musíš vydržať!“ Mali ste vidieť ten pohľad!!!Ešte teraz mi je do smiechu z toho ako sa tváril. A záver? Z 30 dní sme v ňom spali maximálne 5, a to len niekoľko hodín. Takže sme vôbec neboli aklimatizovaní a ani sme nemali natrénované. Ale tešili sme sa😊.

Balenie bolo rýchle a ako vždy na poslednú chvíľu. Pár hodín pred odchodom na letisko. Všetko sme si niesli zo sebou, takže …čo najmenej vecí. Mala som zbalených pár tričiek, šortky, teplé nohavice, tenká, hrubá bunda, rukavice, čiapka, ponožky, spacák, topánky. Plus hrubá páperová bunda a nohavice do výšky. Potajomky som si zobrala dve indulóny na natretie tela(inak nezaspím), pretože normy boli strašne prísne. Skúsila som, či by neprešla aj kniha, ale…odpoveď:  „Kto to bude niesť!!!“ jasne naznačila, že toto mi neprejde. A veru by sa mi počas dlhých bezsenných nocí veru zišla. V porovnaní s inými ženami som bola na tom neuveriteľne biedne. Keď som videla, čo všetko mali so sebou, len som ticho závidela. V trojke tábore si napríklad jedna Ruska vytiahla malé zrkadielko, make-up a pekne sa upravila. Nalakované nechtíky, riasenka, jemný rúž, hrebeňom upravená hriva…Ja indulóna a gumička do vlasov. Najhoršie ale bolo, keď si vytiahli iné „dobroty“. Taká snickerska, horká čokoláda s lieskovými orieškami alebo slaninka, či saláma. My sme mali dve čokoládové tyčinky určené až na výstup, gély a hroznové cukríky. A to Janík na margo nášho vybavenia pri balení skonštatoval:  „No, tak takto vybavený som ešte veru nešiel“. Pravdou ale je, že v základnom tábore a v jednotke sme mali stravu zabezpečenú. Jedla bolo dosť a nechýbalo nám vlastne nič. Dokonca som nám robila desiaty a čaj do „akože termosky“(fľaše obalenej v nejakej látke, ktorá absolútne nedržala teplotu). Avšak pri pohľade, čo všetko mali nabalené ostatní turisti, som veru s vyhlásením Janíka súhlasiť nemohla!!! Oni na rozdiel od nás, si ale svoje batohy „neťahali“ celou cestou na svojich chrbtoch. Batožiny im až do posledného tábora vyniesli najskôr kone a potom nosiči. Takže, v konečnom dôsledku som bola rada, že som rada…

Takých, ako my bolo iba zopár. A ja som bola v tej chvíli na seba neskutočne pyšná.  Pocit obdivu, keď sme s ťažkými batohmi obiehalo tých „odľahčených“ ma nesmierne uspokojoval. A myslím, že i Janíka. Mnohí sa nás pýtali, odkiaľ  sme,  a či si to skutočne vynesieme až nahor.  A vtedy vás napadne, že tie výšky a hory už vôbec nie sú o tom, že vy sami chcete niečo dokázať. I tu už vládne komercia, Za určitý balík peňazí vás sa do tej najväčšej možnej  výšky doslova vytiahnu. Na lane…ako zomby. V mrákotách, prepletajúc nohu cez nohu, neprítomný pohľad. A verte, že takýchto ľudí je čím viac. Spomínam si na naobliekaného Japonca, ktorý bol naviazaný na svojho vodcu a „ťapkal“ z nohy na nohu. Kašľal, ledva dýchal. Evidentne bol zmorený a to bol ešte len na začiatku stúpania. Nepáčilo sa mi to. Vodca na neho nervózne pokrikoval: Poď, poď!!!“ akoby si ani neuvedomoval, že ten človek „melie z posledného“ Pýtala som sa Janíka, prečo mu nepovie aby si vyzliekol hrubú páperovú bundu, dal si dole rukavice a poriadne sa napil. Slnko totiž vtedy neskutočne pálilo a bolo nesmierne teplo. Nechápala som ako vôbec môže taký naobliekaný kráčať do kopca. Neustále som sa za ním obzerala, až kým sa nám nestratil z dohľadu. Bolo mi ho ľúto…

Ale poďme k už k samotnému dianiu. Leteli sme z Viedne do Moskvy a odtiaľ do Ošu.  tak trochu mi bolo ľúto, že nepobudneme pred samotným výstupom  niekoľko dní v ruských mestečkách. Neviem prečo, ale Moskva a Lenin ma lákali. Chcela som ho vidieť, no Janík nemal pochopenie pre tento môj „sen“. „Vysušeného“ Lenina(tak ho nazval), mi nedoprial. Ale aby som nebola taká sklamaná, ukázal mi ho aspoň v nadživotnej veľkosti z bronzu v Uzbegkistáne, kde sme po návrate z výstupu na pár dní vycestovali. Do Ošu sme prileteli okolo štvrtej hodiny ráno. Na letisku takmer žiadna kontrola. Nie ako vo Viedni, že musíte z príručnej batožiny vyložiť všetku elektrotechniku a iné drobnosti. Po predchádzajúcich skúsenostiach som teda začala  vo svojom batôžku hľadať tablet, že ho vyložím …ale ruská bábuška na mňa tak zaziapala mohutným chlapským hlasom, že som ostala skamenená stáť. A v tom sa ozval Janík“ „Ony sú také….to je normálne, neboj sa.“ Žiaden prívetivý úsmev, žiadne mrknutie či nadviazanie malej konverzácie. Iba hurónske “ IDITE!!!!!“  A tak sme išli a hľadali zástupcu agentúry, ktorá nám vybavovala všetky potrebné papiere a vstupy. Neboli sme sami. Okrem nás využili ich služby 4 Rusi a Rakúšan. Z tých 4 Rusov bola jedna žena. Pamätám si, že keď som sa na ňu pozrela, vôbec mi nepripadala ako nejaká veľká alpinistka. Nalakované nechty na čierno, odfarbené dlhé vlasy do blond-siva. A zas ten zachmúrený pohľad. Všetci sme nasadli do minibusu, ktorý nás viezol do sídla agentúry. Bol to veľký rodinný dom s mnohými prístavbami. Na rozdiel od doterajšieho kontaktu s nevrlými Ruskami, bola táto pani nesmierne milá, usmievavá a zhovorčivá. Možno v tomto prípade platilo, že biznis je biznis…Bolo to príjemné osvieženie  Za svitania boli pre nás pripravené raňajky s koláčikmi, šunkou, ovocím a miestnymi špecialitami. K tomu káva, čaj…Strávili sme tam takmer hodinu a potom nás všetkých opäť nasadili do minibusu s tým,  že sa po ceste zastavíme v supermarkete aby sme si nakúpili potrebné veci a vymenili peniaza. My…samozrejme len to druhé. Batohy totiž museli byť čo najľahšie. Rusi kupovali sladkosti, jedlo, alkohol, vlhčené obrúsky, cigarety… Ja som so závisťou pozerala a pregĺgala.

Minibusom sme sa viezli niekoľko hodín po prašnej a málo obývanej ceste do základného tábora vo výške 3600 m.n.m. Na ten prvotný pohľad nezabudnem. Množstvo žltých stanov, malé jazierka, mohutná rieka. Vôbec mi to nepripadalo ako základný tábor. Dostali sme jeden z tých stanov. Vybavených elektrinou, matracami položených na drevených podstavcov. K dispozícii bola navyše i sprcha, internet a neobmedzené množstvo jedla. V bare  bolo dokonca šampanské, pivo, kola, čokoláda! All inclusive. Tu som veru hladom netrpela, na rozdiel od dvojky a trojky tábora, kde sme boli odkázaní na instantné jedlá 2krát denne. Pri tejto príležitosti chcem odkázať jednému bratislavskému predavačovi v špecializovanej predajni, ktorý mi tvrdil, že v takej nadmorskej výške jesť nebudem… „ Môj milý!!!! Taká hladná ako vo výške 4000, 6000 a 7000 som ešte nebola. Dva sáčky mi boli veru málo!!!Zjedla by som i oveľa viac.“  Tie ich travellunche mi skutočne nesmierne chutili….Taká zemiaková kaša so šunkou,  šošovicová so zeleninou alebo čilli con carne….jooooj.  A majú aj dezerty…čokoládová pena alebo jogurtová zmes s ovocím. Bohužiaľ, tie mi neboli dopriane. Však asi viete prečo. V prvom tábore som si mohla skutočne vyberať. Na raňajky bolo v ponuke mäsité, bezmäsité, sladké i slané. Ovocie a zelenina. Obedy pozostávali z dvoch druhov polievok, cestovín, rôzne pripraveného mäsa a množstva všakovakých šalátov. Večera obdobne. Naozaj ako v hoteli. V dvojke už bola strava na prídel. Raňajky – vločková kaša s maslom, chlieb, syr, saláma, džem, a koláč.  Na obed polievka…jednoduchá  zeleninová alebo vývar. No  a potom ryža, zemiaky, mäso, zeleninové šaláty. Obdobne tak večera. Porcie neboli veľké, a ja som musela občas požiadať o duplu. Ostatní ľudia nie. Dokonca na tanieri nechávali zbytky. A mne to nešlo do hlavy! Prišla som na to až úplne na konci, keď som „načapala“ skupinku ako sa napcháva v stane klobáskami a salámou. Dokonca vytiahli niečo obdobné čipsom. Oni jednoducho hladní neboli…., a preto boli tak prieberčiví!!

V základnom tábore sme zotrvali 2 dni. Aklimatizovali sme sa výstupom do výšky vyše 4000 m. n.m., okúpaním v miestnom jazierku a prešli sme si aj  časť trasy  do tábora č 1. V rovnakom čase ako náš výstup sa tu konal aj beh „Lenin Peak Vertikal Sky Marathon“, do výšky 7 000m.n.m, teda až na samotný vrchol. Pre nás úplne  nepochopiteľné…Tipovali sme, ktorí z nášho okolia sú samotní bežci. Bolo ich  zopár a výkon, ktorý v časovom limite podali bol skutočne obdivuhodný. Keď si predstavím koľko dní trval výstup nám a koľko času mali oni(5 hodín), tak mi to nešlo do hlavy. Vtedy si uvedomíte, čo všetko sa dá…

Zo základného tábora sme vyrazili úplne poslední, okolo 9. hodiny ráno. Obiehal nás starý autobus plný turistov. Tí vo výške 3 800 m.n.m, odovzdali svoju batožinu nosičom, ktorí ju vyložili na kone a kráčali si len tak naľahko. Povedali sme si, že pôjdeme pomaly. Čakala nás 10km cesta v čoraz väčšej nadmorskej výške. Postupne sme ale začali predbiehať „tých naľahko“ kráčajúcich ľudí a klamala by som, keby ma ten pocit netešil. Poniektorí sa nám prihovárali a s obdivom na nás pozerali. Bola som na seba pyšná!!! Slnko svietilo, bolo príjemne teplo a scenéria okolo nás nádherná. Kráčali sme po úzkom chodníku, vyhýbali  sa koňom s nákladmi a s obdivom pozerali na samotných jazdcov. Jeden z nich mi utkvel dodnes v pamäti. Malý, asi 6 ročný chlapec. Mal zachmúrený pohľad, v sedle sedel pevne a rukami rýchlo gestikuloval. Vyzeral ako dospelý muž, ktorý vie čo robí. Pred ním cválal na koni otec a brat. Nebolo pochýb, že išlo o rodinný biznis. Muž pri nás zastavil a opýtal sa, či nám majú zobrať batohy. Usmiali sme sa, že nie. Chceli sme sa s nimi porozprávať, ale keďže sa biznis nekonal,  len kývli hlavami, niečo si medzi sebou zakričali a odklusali preč. Príroda, v ktorej sme sa nachádzali, pôsobila na prvý pohľad nehostinne, Samé holé skaly, kamenné kopce, ľadovec, štrkovité šikmé cestičky, na ktorých sa nesmierne šmýkalo. Stačilo len trochu mimo stúpiť a šmýkali by ste sa po zadku do údolia. Pripadala som si ako v mesačnej krajine. Nič len hnedá a šedá farba, ľadová valiaca sa rieka, ktorej hluk bolo počuť už z diaľky. A zástupy kráčajúcich turistov. Na tento obraz si zvyknete pomerne rýchlo, ale keď sa vraciate späť, do nižšej nadmorskej výšky, prekvapí vás zrazu toľko zelene a kvetov.

Tesne pred dorazením do tábora (4 300m.n.m.) sa náhle zmenilo počasie. Čierne mraky, silno fúkajúci vietor, výrazné ochladenie. Zrazu zahrmelo a spustil sa dážď. Vytiahli sme si rýchlo  bundy a pridali do kroku. Ako sme sa blížili, tak kvapky vody vystriedali ľadovcovité guličky. Nepríjemne nám udierali do tváre a ja som bola šťastná prešťastná, že sa blížime do cieľa. Predčasne!!!Nejakým spôsobom sa nám podarilo z cestičky odbočiť a netrafiť.  Došli sme do nejakého úplne iného campu. Priznám sa, že som bola zúfalá. Bola mi nesmierna zima, bola som unavená a bála som sa, či ho vôbec v takomto  počasí nájdeme. Za pomoci druhých sme sa tam našťastie asi po takej trištvrte hodine dostali. Premrznutá som sa zabalila v stane do spacáka a zavelila: „Musím si dať poldeci.“ Janík vyskočil a o malú chvíľu v ruke niesol 7decku ruského koňaku a čaj. Tá chuť a vôňa…Už po prvom dúšku sa mi celým telom rozliala príjemná horúčava, hlava si mierne zatočila a ja som spokojne zavzdychala. Neviete si predstaviť, aký to bol príjemný pocit po celom dni. Uvoľnenie a pokoj. Nevypila som ju naraz, šetrila som si na horšie časy…i keď, dlho nevydržala. Na jej dno som sa pozrela už na druhý deň, keď sme sa v tábore stretli s dvoma Slovákmi. Jeden Kysučan(ako Ja) a druhý z Trenčína. Obaja fyzicky veľmi zdatní. Jeden horský záchranca, druhý cez drahokamy(hneď mi napadlo, že mi nejaký na prste chýba). Keď nám popisovali v akom časovom limite a s akou váhou na chrbtoch išli hore, otvárala som oči. Napriek tomu sa im vrchol nepodarilo dosiahnuť. Ako povedali: „Aklimatizáciu neokašleš..!“ V duchu som chytala paniku. Oni, natrénovaní a vyšportovaní mali problém. Preboha a čo my? Oproti nim sme boli úplní začiatočníci, teda aspoň ja. Skutočne som mala strach. Nejako to vycítili všetci traja a zmenili rétoriku. Nezabudnem na vetu „Ty si Kysučanka, ty to dáš. Janík má pochodený svet, je skúsený. Nemáš sa čoho báť.“ Neviem prečo, upokojilo ma to, a možno aj ten koňak, ktorý sa nám pekne míňal. Tým chlapcom som veľmi vďačná. Nielen za to, že mi dodali odvahy, ale i zato, že nás sčasti zachránili. V rozhovore došlo na to, že nemáme termosku a ani paličky. Bez mihnutia oka nám dali tú svoju. No a pridali k nej med a citrónovú šťavu, pretože: „Základom je sladký a teplý čaj“, ktorý vás nielen zohreje ale aj dodá energiu. Mali pravdu. Dokonca presvedčili Janíka, že ísť hore bez paličiek, je totálny nezmysel. A tak Janík zašiel za miestnymi a jednoducho si jedny vypýtal. A oni mu ich bez akejkoľvek zálohy, či náhrady požičali. Verte, i v tomto mali absolútne pravdu. Kráčať strmo do kopca, v snehu s batohom na chrbte bez paličiek je ako plávať v mori bez nôh. Oveľa rýchlejšie sa unavíte a vyčerpáte. Ďakujem za to, že sme ich stretli.

Tie dva dni v štvortisícovej výške sme strávili výstupom na kopec Yuhin Peak 5100m. Po dvoj až trojhodinovom šlapaní nás na jeho vrchole čakalo snehové pole a úžasný výhľad. Ťažko popísať tieto pocity. Predstavte si, že vám slnko svieti do tváre, na pokožke cítite slabý vietor a pod vami sa rozliehajú vrcholy okolitých kopcov a obrovský ľadovec, ktorý budí rešpekt. Nejako zvlášť sme nadmorskú výšku nepociťovali. Žiadne závraty hlavy a ani kašeľ. Našťastie. Jediné, čo som pociťovala bol hlad!

Trasu z tábora 1 do ďalšieho, mnohí označujú za najnáročnejšiu. Dôvodom sú trhliny v ľadovci, cez ktoré musíte prejsť. Nie prejsť…ale preskákať! Preto sme sa rozhodli, že si vyskúšame v rámci aklimatizácie i to. Keď som videla prvú väčšiu trhlinu, stuhla som. Nemala som šancu ju preskočiť. (Ja totiž neviem skákať. Nevyskočím ani na lavičku alebo debnu, a ani do diaľky. Jednoducho mi to nejde). Nastala panika. Slzy, triaška…Janík na mňa zakričal: „Odraz sa a skoč!“ Ale mne sa nedalo. Hľadal preto inú trasu, ale tá trhlina bola taká dlhá, že sa moc robiť nedalo. Mimo stôp nám totiž hrozilo, že sa prepadneme. „Keď budeš skákať, potiahnem ťa lanom dopredu,“ ozývalo sa mi v ušiach. Nadýchla som sa, vydýchla a ani neviem ako skočila. Janík prudko potiahol lanom a ja som na druhej strane dopadla na brucho. Ruky a nohy sa mi triasli, strachom. Vedela som, že si to budem musieť poriadne nacvičiť, tak sme tam skákali z jednej strany na druhú nejaký ten čas. A i keď som si už bola trošku istejšia, stále ma mátal pocit, že toto je len malá časť toho čo nás na druhý deň čaká.

Výstup do tábora 2 (5 400 m.n.m) začínal o tretej ráno. Nespala som celú noc, teda tých pár hodín. Keď nám budík zazvonil, mala som slzy na krajíčku. Bolo chladno, hviezdy ešte svietili a ja som ťažko prehĺtala ovsenú kašu. V tom istom čase štartovali i bežci, a ja som sa utešovala tým, že keď to zvládnu oni a aj toľkí turisti, nemôže to byť až také ťažké. Len rýchlo prejsť tie niekoľkometrové trhlinové úseky a bude dobre. Mátala ma však ešte jedna vec. Všetci ostatní mali so sebou skúsených vodcov, ktorí dokonale poznali terén vo dne i v noci. Ja som mala len Janíka, ktorý skúsenosti síce má, ale v noci to nikdy nešiel a navyše, vždy zablúdi. Jemne som mu naznačovala, aby sme sa ku niekomu pridali ale odpoveď bola: „Pôjde veľa ľudí. Chodník je vyznačený, nezablúdime.“ Myslíte? Kým sme sa mi pozbierali, všetci už boli preč a Janík pár metrov ako sme vyšli z tábora, zišiel z chodníka. Viete si to predstaviť? Tma ako v rohu. Na cestu mám svietili len naše dve svetielka a nikde nič, čo by nám ukazovalo kade kráčať. Teraz to nebola panika, ale hnev, ktorý ma celú ovládol. V duchu dom si nadávala na čo som sa to dala nahovoriť! Vtedy som si spomenula na svoju sestru Katarínu, ktorá, keď s nami raz takto zablúdila, povedala: „Už sa nenechám tebou viesť!“ A to som si povedala i ja.  Hlavou som začala krúžiť zo strany na stranu a hľadala nejaký záchytný bod. A zrazu….červená vlajočka, ktorou bola označená cesta. Vydýchla som si úľavou a vyrazila. Janík za mnou. Mala som pocit, že som nás zachránila. Až neskôr mi povedal, že ju videl i on, takže sa ničoho neobával. Kráčala som rezkým krokom, aby som ten hnev spojený so strachom zo seba dostala. To posledné čo som chcela, bolo aby sme sa pohádali. Po pár metroch som pustila Janíka pred seba a predstavte si,  opäť sme ocitli mimo cesty. Našťastie sme videli svetielka iných turistov, takže sa blúdenie nekonalo. Pod ľadovcom sme si obuli mačky, naviazali sa lanom a začali stúpať. Neviem či to bolo tým šerom(začínalo pomaličky svitať) alebo tým, že ľadovec bol riadne zmrznutý a sneh pevný, ale tie trhliny mi už nepridali také hrôzostrašné. Akoby sa zmenšili. Nebolo to ľahké, to vôbec nie, ale akosi mi to išlo lepšie a ľahšie. Boli úseky, kedy som mala „stiahnutý zadok“ a to doslova…ale akoby som pred tými ostatnými ľuďmi nabrala silu a odvahu. Najťažší úsek sme mali za sebou, teraz nás už len čakalo nekonečné stúpanie. Slnko začalo stúpať a nám bolo čoraz teplejšie a teplejšie. Zdalo sa mi to nekonečné. A zrazu ten istý pohľad ako niekoľko dní predtým. Červené a žlté bodky. „Bože, to je už tábor!!!“, zvolala som nadšene. Zdalo sa, že je to na skok. Nebolo!!! Vliekli sme sa ešte dosť dlhý čas, spotení, unavení, nevládni. To slnko nás neskutočne vyčerpávalo. A určite i nadmorská výška. A hoci sme už ku koncu kráčali takmer po rovine, mali sme pocit, že ideme do kopca. Pocit úľavy však v istom okamihu vystriedal strach. Oproti nám išla malá skupinka ľudí s bobami. Ja som ich tak nazvala, ale v skutočnosti to boli záchranárske  nosidlá. Napadlo ma, že sa niekomu asi stal úraz, avšak v tom Janík prehovoril: „Nepozeraj sa, nesú mŕtveho.“ Čo urobíte, keď vám toto niekto povie? Samozrejme, že sa pozriete. Nebol to príjemný pohľad. Muž obalený akoby igelitom. Chýbala mu časť ruky. Mám to doteraz pred očami. Bol v takej neprirodzenej polohe, s rukami hore a mne neustále behalo hlavou, čo sa mu mohlo stať. Až neskôr sme sa dozvedeli, že to bol Japonec, ktorý nezvládol aklimatizáciu a už pred pár dňami vyzeral zle -nedobre. No a choďte ďalej s takýmto pocitom. Tie posledné kroky do tábora boli nesmierne ťažké. Obaja sme boli vyčerpaní a navyše bolo treba postaviť stan. Ja som si len bezmocne sadla na batoh, vytiahla natvrdo uvarené vajíčka, ktoré sme dostali na raňajky a s obdivom pozerala na Janíka ako vyrovnáva terén a stavia stan. Okolo nás boli trhliny, nie také veľké a hlboké, ale vždy hrozilo, že do nejakej môžete spadnúť. Obzrela som sa okolo. Tu dole sme boli my a nám obdobní so svojimi stanmi. Nad nami stanové tábory pre ľudí so sprievodcami. Opýtala som sa: „A kde budeme chodiť na WC?“ Janík sa poobzeral po okolí a povedal: „Tam, aj tam a aj tam sa dá“. Obzrela som sa kde ukazuje a uvidela chlapíka v podrepe ako vykonáva potrebu. Nič pre moje oči, toto som vidieť nemusela ale…Inak to proste nešlo. Zašli ste za nejaký snehový múr( ktorý niekto postavil) a urobili to, čo bolo nevyhnutné. Verte, časom si zvyknete…Po čase aj mne bolo jedno, či ma niekto vidí alebo nevidí. Sedeli sme pred stanom, slnko na nás svietilo a nebyť tých verejných toaliet, všade bolo krásne. Boli sme akoby v údolí a okolo nás zasnežené vrcholy. Janík ukázal na jeden a skonštatoval: „Z tohto sa môže ulomiť kúsok a spustí sa lavína. Aha, vidíš? Tamto, to je po lavíne. Ale nemusíš sa báť. Na chodník to nedôjde.“ Nie celkom mal pravdu. Keď sme sa po výstupe vracali, stáli sme na rovnakom mieste, keď sa zrazu ozval hrmot. Pozreli sme sa hore a videli ako sa časť ľadu uvoľnila a padala dolu. Na chodníku boli ľudia a my sme kričali, aby odtiaľ utekali. Zrazu sa  utvoril snehový prach a my sme nevideli, či tam niekto je alebo nie. Nestalo sa našťastie nikomu nič, ale časť chodníka bola zasypaná a my sme čakali, kým ju niekto prešľape. Priznám sa, že sa mi tadiaľ nechcelo ísť. Keď som videla tie kusy padnutého ľadu na chodníku, povedala som si, že tí ľudia mali neuveriteľné šťastie. O ich živote rozhodovali minúty a sekundy.

V tábore sme zotrvali opäť dva dni. V ten prvý sme absolvovali aklimatizačný výstup do trojky tábora(6066m.n.m). Nebol to najľahší pochod. Od začiatku až do konca po strmom snehovom úseku. Opäť nádherné počasie. Slnko sa odrážalo od snehovej pokrývky a my sme cítili ako nás páli. Ja tento pocit zbožňujem. Kráčalo sa nám pomerne dobre, i keď ten posledný úsek bol skutočne náročný. Mala som pocit, že stúpame do neba. Vždy sme si stanovili, po ktorú vlajočku označujúcu cestu dôjdeme, napijeme sa a trošku oddýchneme. Počas výstupu nefúkal žiaden vietor. Cesta mi pripadala ale nekonečná. Nebolo absolútne vidieť náznak toho, že blíži koniec. Aké to bolo potom ale prekvapenie, keď sme vyšli na samotný vrchol a priamo pred nami, len pár metrov,  žlté a červené stany. „Tábor!!!“, zvýskla som od radosti a úľavy. A keďže sme ešte mali dostatok času, vyšli sme si aj na vrch Razdelnaja(6 168 m.n.m), ktorý je akousi náhradou v prípade, že sa nedostanete na Pik Lenina. Predsa len, je to šesťtisícovka, a aj tá sa do porfólia počíta. Zrazu na mňa došla neuveriteľná únava. Cítila som ako sa mi chvejú nohy a ruky. Jedli sme iba ráno, instantnú praženicu s postarším chlebom, a ja som vedela, že mi chýba cukor a potrebná energia. Nemali sme však okrem vody nič. Dolu strmým kopcom som akoby nevedela ani kráčať. Nohy sa mi plietli, doslova som sa potácala. Janík si to všimol. „Deje sa niečo?“, opýtal sa zozadu. A veru sa dialo. Mala som pocit slabosti, vedela som však, že zísť musím. Napila som sa a mlčky pokračovala. Pomaly. V mieste, kde sme stanovali bol úsek kamenistej hliny, na ktorej sa šmýka. Dali sme si mačky z topánok dole, ale keďže som ledva prepletala nohami, bolo samozrejmé, že som skončila na zemi. Nedokázala som vstať. Janík sa ani nestačil obzrieť a mňa už zo zeme dvíhali dvaja nosiči-Nepálčania s ustarostenou tvárou, či som v poriadku. Usmiala som sa a v duchu si nadávala, aká som nemožná. Pri stane som si bezmocne sadla a iba povedala : „Som hladná…“ Janík s rýchlosťou nachystal horák a už aj varil. Boli mi dopriate: šošovicová polievka, zemiaky so slaninkou a pažítkou. Nad dennú normu.  Spokojná som si ľahla a zatvorila oči. Spánok ale neprichádzal. Vlastne po celý ten čas, som v noci toho veľa nenaspala. Viete čo? Vôbec nemá rada stany. Mám v nich pocit chladu. A i keď sme mali karimatky, ktoré sa nafukujú, nepomohlo. Musela som sa každú noc od pása nadol zabaliť do páperovej bundy, aby mi bolo ako tak príjemne. Raz mi bola zima, raz zase horúčava. Priestor bol malý a keď som sa pretočila, nejakým spôsobom som sa zošmykla a bola mimo karimatky. Po tomto výlete som skonštatovala, že do stanu už pôjdem len vtedy, keď tam bude obrovská nafukovačka. A viete či mi bolo odpovedané: „A kto ju tam vynesie?“ No predsa TY Janík, akoby so o tom nevedel! Na druhý deň ráno sme sa zbalili a vyštartovali na nám už známu trasu. Nič príjemné, keď už viete, čo vás čaká. Pôvodný plán výstupu bol taký, že vyjdeme do trojky tábora a vrátime sa do jednotky, kde si dva dni oddýchneme a opäť vyrazíme. Celou cestou som si v duchu hovorila: „Prosím, prosím….nevracajme sa. Iba vyskúšame a keď sa nebude dať, tak sa nebude dať. Len nechoďme už dole.“ Nechcelo sa mi znova absolvovať všetky tie trasy. Cítila som sa  unavená, veď každý jeden deň sme šlapali do kopca a neverila som tomu, že aklimatizácia nám to nejakým spôsobom uľahčí. Možno budeme o niečo rýchlejší, ale tiež budeme o čosi viac aj fyzicky unavenejší. Muselo to napadnúť i Janíka, pretože keď som mu to navrhla, absolútne neprotestoval. Bolo teda rozhodnuté. V trojke prespíme a v noci vyrazíme!!! Pamätám sa na príchod do trojky tábora. Strašne fúkalo. Akoby z ničoho nič som zrazu cítila strašnú, ale strašnú zimu. Zuby mi začali nekontrolovateľne drkotať. Doslova, behom pár sekúnd som tak premrzla, že ma musel Janík obliekať do páperovej bundy, páperových nohavíc. Nedokázala som si sama dať rukavice. Bola som úplne stuhnutá. Zabalil ma do spacáka a varil čaj. Tu sa žiaden koňak nekonal. A  veru by sa zišiel. Najedli sme sa, uvarili čaj do zásoby, nastavili budík na 3.00 hod. a pokúsili sa zaspať. Janík bez problémov, ja tak striedavo-oblačne.

Prebudenie nebolo príjemne. Všade tma a vonku neuveriteľná zima. Na nohavice sme si dali ďalšie nohavice, páperové. Na bundu ďalšiu bundu, taktiež páperovú. Páperové rukavice, ktoré som len- tak tak vopchala do držiakov na palice, čelovka na hlavu a ruksak na chrbát. A bozk na ústa. Ideme! Bola som naviazaná lanom. Na začiatku sme klesali dosť dlho dole. A ja som si hovorila: „Preboha!!!! Veď to budeme musieť opäť na konci vyšlapať!“ Bolo pre mňa prekvapením, keď sme po takej hodinke stretli oproti nám kráčajúcich ľudí. Vracali sa späť do tábora. Nechcela som k nim patriť a v duchu som prosila Boha, aby nám doprial dokončiť náš výstup. Pozrela som sa hore, a tak ako v Bolívii, i tu boli svetielka. Vysoko, strašne vysoko. Dosť deprimujúce, keď si pomyslíte do akej výšky musíte ísť. Tie svetielka sa miešali s hviezdami. Skutočne. Obloha bola plná hviezd a ja som niekedy nevedela, čo je čo. Mala som dojem, že kráčam do neba. Stále vyššie a vyššie. Zdalo sa mi, že hviezdy mám na dosah ruky, a že ten prvý kopec už musí mať koniec. A vždy som prepadla malej beznádejí, keď sa zas objavil ďalší. I napriek tomu všetkému, to bol neuveriteľne nádherný pocit. Nedokážem ho dostatočne popísať. Keď sme prvú etapu zvládli, už svitalo. S pocitom úľavy som Janíkovi povedala: „Prosím ťa, pobozkaj ma.“  Utrel mi „primrznutý soplík na nose“ a objal ma. Začalo sa mi zívať. Nemohla som prestať. Nie preto, že by som bola nevyspatá, skôr to bolo tým nedostatkom kyslíka. Až o niekoľko hodín sa mi Janík priznal, že mal o mňa strach. Videl, že nie som celkom v poriadku a bál sa, že jednoducho zaspím. Asi mal pravdu, pretože niektoré úseky si nepamätám. Viem ale, že keď sme išli takmer kolmo do kopca, držiac sa lana, tak som si povedala. „Keď som toto vyšla, na vrchol už dôjdem“ Akoby som nabrala nové sily. Táto časť bola skutočne ťažká. Navyše sa mi v tom najstrmšom úseku zošmykla z nohy mačka. Janík zostúpil a obul ma. Musel to mať chudák so mnou občas ťažké. Kráčali sme ako stroje. Z nohy na nohu, nádych, výdych. Myšlienkami všade možne. Občas som myslela na deti, mamu, otca, občas si predstavovala aké to bude na vrchole, občas sa rozprávala sama so sebou. Slnko poriadne pálilo, obloha bola modrá a žiaden vietor. Také počasie tu nebýva časté.

Uvedomovali sme si aké máme šťastie. Kráčali sme len v tričku a v „obyčajných nohaviciach“. Pili sme každú chvíľu, „pochutnávali si“ na géloch a v ústach cmúľali hroznový cukor. Bol to taký zvláštny pocit. Už sme vedeli, že to dáme. Bola som nesmierne vďačná, že nám to bolo dopriate. Nebolela nás hlava, dýchalo sa nám taktiež dobre. Okrem fyzickej únavy sme nepociťovali žiadne príznaky nadmorskej výšky. Pamätám si ako sme došli po dlhšej dobe na rovinku a pred nami bol vrchol. Myslela som si, že to už bude ono. Tak radostne som zvolala: „Janík, už iba chvíľa!!!“. On  vedel, že je ešte zavčasu. Nepovedal v tej chvíli ale nič. Iba sa usmial. Rezko som vykročila, plná nádeje a optimizmu….Keď som zistila aká je pravda, spomenula som si na slová kamaráta Pištíka, ktorý mi povedal: „Koniec je strašne zdĺhavý. Zdá sa ti, že si už na vrchole a zrazu ďalší a ďalší.“ Toto bolo to miesto. Po čase sme začali stretávať ľudí vracajúcich sa z vrcholu. Zastavili sme ich a opýtali ako ešte dlho. Jeden povedal: „Minimálne hodina hore a dole“, a ten druhý: „Už iba chvíľa“. Vyberte si…Z hľadiska času ale bola reálnejšia  tá prvá verzia. Už sme nestúpali kolmo do kopcov. Boli to nekonečné výhupy, ktoré ma vnútorne ubíjali. Pri každom ste si mysleli, že UŽ…

Neviem ako to prišlo. Zdvihla som hlavu a zrazu hore ľudia s vlajkami. Obzrela som sa spýtavo na Janíka. A on: „Sijuška, dali sme to!“ Pamätám si na ten pocit úľavy. Ja som to zvládla, hovorila som sama sebe. V duchu som jasala. Samotný vrchol nie je absolútne ostrý, Stúpa sa naň  postupne a plynulo. Uprostred je busta Lenina a kopa vlajočiek. Pobozkala som ho na čelo a poďakovala mu. V myšlienkach mi napadlo, aký bude na mňa môj otec pyšný. Ja a Lenin na vrchole 7tisícovky. Divné nie? Ale ten Lenin ma neustále lákal a aspoň takto som ho tu stretla. Sadli sme si a obzerali sa dookola. Stále bolo teplo. Zatvorila som oči, nastavila tvár do slnka a v duchu si pomyslela, aké mám šťastie. Toto nezažije hocikto. Mne to bolo dopriate…Janíkom, a v neposlednom rade i samotným Leninom. Na oslavu zdolania sme si odbalili snickersky a konečne ich zjedli. V tej chvíli si to ani poriadne neuvedomíte, že ste v takej výške. Pamätám si, že celou cestou som Janíkovi hovorila: „Preboha, veď my ste to dali! To je neskutočné!“ Návrat bol zdĺhavý, nekonečný ale euforický. Keď sme sa vrátili späť do tábora, do vysielačiek zahlásali: „Dvaja Slováci vyšli na Pik Lenina.“ A my sme sa s hrdosťou na seba pozreli. V dvojke tábore nám zatlieskali, pogratulovali a v základnom nám na večeri  za potlesku odovzdali diplomy. Ten obdiv bol príjemný. I napriek tomu všetkému som povedala Janíkovi: „Myslím, že už vyššie nepôjdem. Stačilo mi.“ Dvadsaťštyri kilometrov a 3 535 metrov(mimo aklimatizačných výstupov) prevýšenia sme zvládli za 9 dní. Bola som fyzicky a aj psychicky unavená, ale…to, čo som zažila za to stálo.

Dnes, keď to píšem, viem, že chcem ísť vyššie. Neviem to v sebe potlačiť a myslím, že to i napriek tým slovám, vie i Janík. Mám dokonca i vybraný vrchol. Ten najľahší z osemtisícoviek. Avšak, kúpim si širšiu karimatku, teplejší spacák a oveľa viac Travellunchov. Verím, že mi bude dopriate…a aj viem, kto tam bude so mnou. Bez neho to totiž už v mojom živote nejde…

Janík, ďakujem…viem čo všetko mi dávaš

Dopísal „Janík“

Sijuška, všetko čo v živote potrebujeme, máme. Našťastie, ten veľký stan, v ktorom si sa skotúľala z karimatky som zabudol na letisku v Oši. Tak budeme spávať v starom maličkom, kde sa tie malé karimatky ledva zmestia. Nikam sa nezošmykneš. A v stane zažiješ ten  neskutočne dobrý pocit aj bez fľašky koňaku. Pribalím si Ťa na cestu a vynesiem až na vrchol. Viem, že blúdim, ale iba na začiatku a na konci. Ale mám v živote šťastie, našiel som niekoho, kto mi ukázal cestu. Našiel som Teba.

  1. S. Nezabudni mi pripomenúť termosku a paličky. A snikersky, dve budú určite stačiť. Alebo si dáme jednu napol? Lebo okrem toho, že zvyknem blúdiť, tak zvyknem aj zabúdať. Až na jedno … viem čo všetko mi dávaš, Sijuško. Ďakujem.

 

 

Špagety Puttanescca

Vedeli ste, že?

Špagety  Puttanescca sú špagety prostitútky…

O slávnej omáčke na špagety s názvom Puttanesca sa hovorí, že si ju vymysleli prostitútky, ktoré náročný harmonogram donútil pripravovať rýchle jedlá. Medzi dvoch klientov potrebovali vtesnať rýchlu prestávku na jedlo, a tak si začali pripravovať omáčku, ktorá je za chvíľu hotová. Aj samotný názov o tom vypovedá, keďže Puttana po taliansky znamená prostitútka.

Existujú však aj iné príbehy spojené s touto omáčkou. Niektorí veria, že ju vymyslel majiteľ reštaurácie, do ktorej mu pred záverečnou prišlo priveľa hostí. Nemal dosť surovín na prípravu jedla pre nich všetkých, a tak pomiešal všetko, čo našiel. V takom prípade by sa však nedal spojiť názov, ktorý v preklade znamená „prostitútka“, s touto omáčkou.

Lepšie je na tom tretí príbeh, podľa ktorého sa názov Puttanesca zaužíval, pretože v tej omáčke je snáď všetko – presne tak, ako bolo všetko v prostitútke.

Puttanesca je paradajková omáčka na špagety, o ktorej by sa dalo povedať, že je v nej všetko, čo chladnička dala. Okrem samotných paradajok sa do nej pridávajú čierne olivy, ančovičky, kapary, čili paprička, cesnak a petržlenová vňať.

 

Ľahký obed? Jednoznačne špagety

Špagety sú u nás v Špagetérii SiJa asi najobľúbenejší druh cestovín. A ak mám byť úprimná…teší ma(strašne moc), že Vám po ich ochutnaní už také tie kupované z obchodu nechutia. Že ste v nich objavili to čaro, ktoré Talianov tak láka.
Úžasné na špagetách je to, že sa perfektne vynímajú s čímkoľvek. S čerstvou zeleninou, mäsom, syrom, bylinkami, rybami…Skĺbenie jednotlivých chutí vytvorí vo finále dokonalý pôžitok. Bez pocitu ťažoby na žalúdku, či plnosti. Ľahké, zdravé….proste takmer dokonalé jedlo, ktoré vás počas letných horúčav vôbec neutlmí. Práve naopak.
Ja osobne dávam počas tých „tropických“ dní prednosť špagetám so zeleninou a bylinkami. A tak moje dnešné odporúčanie sú Špagety con zuccine e ricotta…jednoduché a zároveň i veľmi chutné. Ja som dnes ale uprednostnila s touto omáčkou fusilli. Pretože …cesto je vždy rovnaké….len tvar sa mení:-) Tak teda dobrú chuť
❤️

Varíte radi? Alebo varíte preto lebo musíte?…

Varíte radi? Alebo varíte preto lebo musíte?…

Vždy som obdivovala ženy…i mužov, ktorých varenie baví. Ale tak skutočne baví. Keď vymýšľajú, kombinujú skúšajú. Keď je to pre nich hobby, koníček, oddych, relax. Priznám sa, že ja toto nikdy nepochopím. Varenie a kuchyňa je pre mňa povinnosť a dnes tiež už aj každodenná práca. Ale ako mi Janík prízvukuje: „Chcela si to…“ , tak to mám. A tak hľadám spôsoby a možnosti ako si z práce urobiť zábavu. Mám totiž rada život, hluk, zhon….proste energiu. Vtedy som vo svojom živle. Potrebujem ten frmol. No jednoducho nie som ten typ nič nerobiacej ženy čakajúcej na zázrak a zaopatrenie. Tak vymýšľam, kombinujem, pokúšam ostatných. A čakám na zázrak…

Od začiatku bolo mojím želaním urobiť zo špagetérie miesto zábavy. Nie však v takom tom zmysle disco produkcie, či nočného baru. Priala som si, aby to bolo miesto stretávania sa rôznych záujmov. Kultúrnych, športových, hudobných… Stále mám v hlave myšlienku piana pri stene, na ktorom by hrávali študenti. A my ostatní by sme ich počúvali pri pohári vína a diskutovali nad životom. Alebo taký knižný klub. Nový bestseller a skupinka žien, ktoré jedna cez druhú tlmočia svoj názor. A tiež bežkyne. Ku tým by som si prisadla asi aj ja. Ako si plánujú svoj ďalší štafetový beh. Ako sa dohadujú, ktorá si zoberie, ktorý úsek. A popri tom si objednávajú cestoviny. No predsa na získanie potrebnej energie na výkon, nie?. A čo tak podnikateľky…, ktoré radia pri pohári prosecca tým „začínajúcim“. Aj tu by som si rada našla svoje miestečko. A popri tom všetkom hlasitý smiech, štrnganie pohárov, vidličiek a tanierov plných  cestovín.

Priznám sa, že ako som bola nútená zastúpiť miesto kuchára, čašníčky a aj pomocnej sily, tak na určitý čas tieto moje plány „zabil“ ten pracovný nával. Mnohí určite viete o čom hovorím. Keď fungujete nonstop, tak vám jednoducho neostáva čas na nápady a ich realizáciu. Jednoducho padnete do režimu stend-by a plávate ako sa dá. Skĺznite do akéhosi priemeru bez toho aby ste si to vy sami uvedomovali. Je to normálne a myslím, že aj prirodzené. Strácate nadhľad, a preto sa nemôžete ani posunúť ďalej.

Ja som mala šťastie. Človek, ktorý stojí po mojom boku, totiž zistil, že sa v tom všetkom akosi strácam. Urobil niekoľko krokov a úkonov, aby celý tento proces zvrátil. Aby som mohla získať opäť ten nadhľad. Odosobniť sa od každodennej rutiny a zamerať sa na to, v čom som „doma“ . Bože!!! Zas som sa rozpísala. Už som ako ten Blaha, ktorý by sa mohol podľa našej susedy z Rajeckých Teplíc, odo mňa učiť. No snáď to dočítate do konca, pretože pointa celého tohto rozsiahleho článku bude až v poslednej vete.   „Klobúk dole“, ak to teda zvládnete.(pozn. ak tejto časti nerozumiete, budete si musieť prečítať komentár pod článkom Áno, pán Konvektomat)

No dobre…aby to ta moja suseda nemala s tým čítaním také ťažké, tak budem stručnejšia. Zatiaľ žiaden klavír, ani debatné krúžky. (Snáď o mesiac, jeden…dva?)Budem realistickejšia a doslova využijem to, čo nám prišlo do cesty. Ak ste fanúšikom našej stránky, tak už asi viete, o čo sa jedná. Bola by som hlúpa a sebecká, ak by som nevyužila prítomnosť človeka jednej z najlepších cateringových spoločností.  A keďže na svojej stránke píše „Sme tu na to, aby sme Vám splnili aj tie najväčšie priania a vždy Vám ušli na mieru to, čo v danej chvíli budete potrebovať. Každé podujatie je pre nás výzvou a službou zároveň, preto každému venujeme osobitú pozornosť.“, tak som ho  zobrala za slovo a…niečo vymyslela. Veľmi radi by sme vám ponúkli možnosť okúsiť obdobnú atmosféru varenia, ktorú sme zažili my pri kurzoch v Toskánsku.  Aby ste si vy sami vyskúšali, ako sa vlastnoručne vyrábajú čerstvé cestoviny, ravioli, pravé talianske pestá. Ako rozvoňať ragú  červeným vínom…ako uvariť paradajkovú omáčku, aby bolo cítiť typickú chuť paradajok a podobne. Všetky tie triky, rady a tipy, ktoré talianske nony využívajú, a vďaka ktorým sú ich jedlá tak božsky chutné a neodolateľné. Verte, že zažijete večer, na ktorý sa nezabúda. Ja ho mám v hlave už „vymodelovaný“ a viem, že to bude „BOMBA“

Tak čo? Idete do toho s nami? Ja som pripravená, p. Konvektomat(pozn. excentrický šéfkuchár) tiež. Chýbate nám len VY!!! Dajte do komentára vedieť, či áno…Jednej z vás, ktorá toto všetko najvtipnejšie okomentuje, venujeme naše talianske prosecco.

 

 

 

Vianoce

Vianoce...

Každoročná klasika, ktorú všetci milujú. Prečo by aj nie?…Konečne oddych, kopa jedla, televízor, gauč …Vlastne všetko to, čo si chceme a vieme dopriať!

Priznám sa, že ja Vianoce moc neprežívam. A to i napriek tomu, že si ako dieťa ich čaro pamätám. Sedávali sme vyobliekané v detskej izbe na posteliach a pozerali rozprávky. Vedľa nás otec, mama bola v kuchyni a piekla kapra. Vôňa jedla sa miešala s naškrobenými perinami, naolejovaným nábytkom a vytepovanými kobercami. Mala som to rada. Nemohla som sa dočkať, kedy nás zavolá ku stolu. No a potom som sa zase nemohla dočkať, kedy všetci dojedia a my si budeme môcť rozbaľovať darčeky. Viete, že niektoré z nich mi dodnes utkveli v pamäti? Tiež si pamätám každoročnú vianočnú vetu otca. „Kým nezješ, nepôjdeš sa pozrieť pod stromček!“ Sedávala som chrbtom ku darčekom a hlavou mi zo zvedavosti mykalo z jedného boku na druhý.

To detské čaro Vianoc mi zmizlo, keď sa narodili moje deti. Vianoce sme odvtedy robili už len pre ne. Oni písali Ježiškovi, my sme zvonili na zvončekoch a tešili sa z toho, že sa usmievajú a tešia. Dnes sú už veľké a zdá sa mi, že také to typické „vianočné snenie“ zmizlo aj u nich. Vianoce sa akosi rokmi prehupli do levelu, kúp mi to a to…a my, aby sme ich potešili, to i kúpime. Nechceme riskovať smutný pohľad pod vianočným stromčekom. Ale aby som to nehádzala len na jednu stranu, tento spôsob vyhovuje i mne. Nemusím vymýšľať, kombinovať, zháňať…Nie je to o lenivosti ani o pohodlnosti. Je to o pokoji. Viete čo? Páčilo by sami, keby tak Vianoce boli len o spoločnom stretávaní sa, rozprávaní, smiatí a vyvádzaní.

Naše tohtoročné Vianoce budú v dôsledku zmien v našich životoch iné ako tie predchádzajúce. Nebudú pre mňa ľahké, ale vnímam to, že to tak má byť. Čo ma nesmierne teší je to, že sa tak ako kedysi, všetci zídeme pri jednom stole u mojich rodičov. Ja…nemám okrem navarenia vianočnej kapustnice a dodania koláčov, absolútne nič na starosti, Ponúkala som sa mame, že jej prídem pomôcť, ale jej jasné: „Ja si to musím urobiť po svojom“ mi nedalo inú možnosť, len to akceptovať. Takže, klasicky ako každý rok, ráno vyrazíme na vianočnú túru, potom navarím kapustnicu a podvečer sa presunieme k našim. Ja, Katarína, mama, oco, Janík a deti. Taká bude naša vianočná zostava. A ja sa na to nesmierne teším. Viem, že sa budeme smiať, žartovať a spomínať na všetko to, čo sa nám v priebehu roka prihodilo. Pre mňa sú práve takéto chvíle najvzácnejšie. Mať pri sebe deti, rodičov, sestru a …Janíka. Vtedy mi skutočne nič nechýba.

A vám prajem takéto Vianoce tiež. Nech nie ste vystresovaní, uponáhľaní. Užite si každý jeden moment, smejte sa, zabávajte, neberte ohľad na to, čo si o vás tí druhí myslia…a buďte takí nielen na Vianoce.

 

Prajem vám, aby ste mali Vianoce i vy také. Nech sa veľa nasmejete, porozprávate, nech si užijete každý jeden moment. A tiež aby ste boli spokojní a šťastní. So sebou samými…a to nielen na Vianoce…

 

 

MÁME JEDEN ROK…

Máme jeden rok…

Špagetérie SiJa oslavuje dnes, 6. novembra, rok od otvorenia. Asi by som mala napísať pár oslavných slov, poďakovať sa všetkým, ktorí nám prejavili a prejavujú priazeň, a i tým, ktorí s nami dennodenne starajú o to, aby ste boli spokojní.  Takže…som rada, že ste to s nami vydržali. Skutočne!!! Neboli to ľahké chvíle a vyžadovali si veľa tolerancie a ohľaduplnosti. Robili sme, čo sme vedeli a aj to, čo sme chceli. Prijímali sme vaše podnety, učili sa na vlastných chybách a boli radi za každý váš spojný povzdych. Včera ma napríklad potešili dvaja mladí páni. Pri odchode vecne skonštatovali: „Robíte to fakt dobre. Budeme tu chodievať.“ A ja som neodolala a s úsmevom sa všetečne spýtala. „A kde ste boli doteraz? Veď sme tu pomaly už rok.“

Rovnako ako dnes, i pred rokom svietilo slnko. A ja som sedela za stolíkom a nedočkavo čakala na prvých „špagetérov“. Mala som trému, triasla som sa a nemala absolútne poňatie ako to bude počas celého dňa fungovať. Zvláštny pocit…zmes očakávania, strachu a nadšenia.

Náš prvý hosť bola dievčina. Čiernovlasá a vysoká. Doteraz ju mám pred očami. Ona vstúpila a ja som doslova vyletela zo stoličky so slovami: „JOOOJ, vy ste náš prvý zákazník!!!!!“ ´Zdá sa mi, že sa usmiala. Len neviem, či z toľkej radosti, že sme otvorili špagetériu alebo zo mňa, aká som bola pojašená. No a potom sa to rozbehlo. Tie prvé dva mesiace boli asi najťažšie. Vy ste boli zvedaví, čo nového sa otvorilo, a my sme vám chceli ponúknuť niečo nové. V tom čase sme ešte nemali zabehnutý systém a naše pôvodné predstavy ako to tu bude celé fungovať, hneď v prvý deň úplne zlyhali. Napríklad…nemali sme vôbec obsluhovať. Špagety sa mali „vydávať“ pri pulte a vy ste si mali so svojou porciou sadnúť za stôl. Realita ale bola ale taká, že ste si všetci  posadili a čakali. Teraz je mi to smiešne, ale v ten deň  mi moc do smiechu nebolo. Boli sme tu štyria a aj napriek tomu sme mali problémy, kto koho obsluhuje, kto čo robí a kto má kde ísť. Takto ale asi malo byť. Museli sme si prejsť všetkými tými tortúrami, urobiť chyby, poučiť sa, pracovať na seba a hlavne vymýšľať, aby sme si získali vašu pozornosť.

Všetci sme v priebehu roka prešli zmenami. Táto práca nás naučila, že nemôžeme zostať stáť na jednom mieste a uspokojiť sa s tým, čo vieme. Náš kuchár nie je iba kuchárom, je i čašníkom, prevádzkarom a aj pomocnou silou v kuchyni. A rovnako to platí aj o dievčatách a mne.

A čo si zapriať k prvému výročiu? Aby ste boli Vy i My spokojní s tým, ako to robíme. Aby vám chutilo a nám aby sa darilo. Aby…ale to už ponechám na Vás.  MOC ĎAKUJEME.