Deň za dňom uteká a …

Čas letí neuveriteľnou rýchlosťou. Zistíte to po prvý raz vtedy, keď sa pozriete na svoje deti a vidíte, že vás už tak veľmi nepotrebujú. Vy však máte neustále pocit, že sú to malé deti a chcete byť pri nich „nonstop“. Nie vždy sa to dá. Ak máte prácu, ktorá vás napĺňa, a ktorú robíte radi, musíte nájsť nejaký kompromis. Poznám človeka, ktorý toto slovo neuznáva. Ja však hovorím, že bez kompromisov sa v živote  žiť ale nedá. Či už v rodinnom alebo pracovnom.

Vždy som sa práci venovala naplno. Avšak, keďže som žila a aj pracovala v jednom meste, tak to bolo o niečo jednoduchšie. Neberte to tak, že sa sťažujem. To vôbec nie…to, čo teraz zažívam som chcela. Veľmi. Vytvoriť niečo, na čo budem môcť byť pyšná, hrdá…Poviete si, že som malicherná. Ja si to ale o sebe nemyslím. Bola som vychovávaná tak, aby som sa vedela postarať sama o seba. Aby som nebola odkázaná na dobrotu, ochotu, či ľútosť druhého človeka. A celkom sa mi to darí. Prácu som si vedela nájsť vždy, a dokázala som pracovať aj počas štúdia, či materskej. Na doraz a samozrejme vďaka podpore mojich rodičov. A je tomu tak i teraz.

V práci som teraz od skorého rána do neskorého večera. A tým, že pracujem mimo bydliska, tak bojujem s nedostatkom času. Nemám čas na tak bežné veci, ako príprava raňajok a desiaty pre syna, skúšanie či je naučený, kontrolu, čo robí počas dňa, či každodenné upratovanie alebo športovanie.

Viem ale, že to takto musí byť. Nedá sa totiž otvoriť reštauráciu a nebyť jej súčasťou na 100%.  A chcem, aby to vedeli aj moji blízki. Ja na vás nezabúdam a ani neprestávam myslieť😊 Mnohokrát počas dňa mám na mysli….zavolám, ozvem sa…avšak, príde nával ľudí, alebo inej práce a všetko „mi vyšumí“ z hlavy.  Jedno ale viem… Baví ma to a teší. Ale tiež viem, že najviac na to „doplácajú“ moje deti. A hoci sú už veľké, každý deň mám výčitky, že nie som s nimi tak, akoby som mala. A vtedy sa sama seba pýtam… Koľko času musíte byť s deťmi, aby cítili, že sú pre vás najdôležitejšie v živote? Raz mi mama povedala, že nie je dôležité ako dlho trávime čas s rodinou, ale to, akým spôsobom ho spolu prežijeme. A ja si to pripomínam vždy, keď večer zamykám kľúčom špagetériu a rozmýšľam, či ešte stihnem byť s deťmi, alebo nie.

Snažím sa, aby sme boli spolu aspoň cez víkend. Vtedy neležíme doma a ani neupratujeme…Sme vonku, na čerstvom vzduchu, športujeme, cestujeme… Jednoducho, bavíme sa. A mám dojem, že i oni sú spokojné. A tak ma  ich otázka, „Čo budeme robiť tento víkend?“, vždy nesmierne poteší. Je totiž potvrdením maminej vety, že „Nie je dôležité, ako dlho trávite čas s deťmi, ale akým spôsobom ho spoločne prežijete.“ A čo nás čaká tento víkend? …Turistika za každého počasia, no a možno sa pridá aj moja mama. Čo viac si priať😊

A čo si vy budete priať na Nový rok?

Kto by už netúžil potom, aby ten nový rok bol lepší, než ten predchádzajúci? Taký človek sa zrejme nenájde. Na druhej strane…skutočne bol ten odchádzajúco rok taký zlý, aby musel byť ten nový lepší😊 Asi moc filozofie. Niekedy si ale akoby neuvedomujeme, že nám vlastne v živote nič nechýba. Hmm, tak čo si vlastne do nového roka potom ale priať?

Každý rok, pri polnočnom štrngnutí pohárom šampanským,  zatváram oči aby som v duchu vyslovila jedno prianie. Neviem. Zdá sa mi, že táto chvíľa je nejako zvláštne magická, a že preto sa aj všetky polnočné želania splnia. Nikdy to neboli materiálne veci. Skôr to, čo si za peniaze nekúpiš…Jedno mali ale spoločné. Mať po celý rok pocit pokoja a radosti. Vedieť nebrať veci vážne a riadiť sa vlastnými pocitmi. Tento rok bol naozaj ťažký…Udiali sa veci, ktoré mi ukázali, že život treba žiť a nie ho prežívať. Že to, čo si o vás myslia iní ľudia, nie je vôbec podstatné. Dôležité je to, či vás dokážu pochopiť a radovať sa s vami z toho, čo vás stretlo. Vtedy spoznáte priateľov, i takých, ktorí sa roky na nich len hrali. Ale tak, ako niektorí ľudia z vášho života odchádzajú, iní zas do neho prichádzajú. A to je na tom to dobré…

Mnohí mi hovoria, že som sa za ten rok strašne zmenila. Áno. Po rokoch som opäť sama sebou. Nesnažím sa vyhovieť druhým, ani počúvať, čo si o mne myslia, a čo hovoria. Riadim sa tým, že nech sa každý pozrie najskôr na seba, a potom nech súdi druhých…A asi sa aj viac smejem. Nie asi, ale určite. No a oveľa aktívnejšie trávim voľný čas s deťmi….nie doma, pri televízore, ale v prírode, na túrach a výletoch. A tiež už nemávam taký pocit viny, že nestihnem poupratovať alebo oprať. V priebehu roka som totiž zistila, že čím máte toho menej, tak tým menej s tým máte aj práce😊Tento rok ma skutočne veľa naučil. Ale ak mám byť úprimná, nechcela by som si ho zopakovať…

A čo si budem priať na Nový rok? Tentokrát nič…Mám totiž všetko, po čom som túžila😊 Tak šťastný a veselý …A Do došpagetovania 08. januára 2018, u nás, v Špagetérii SiJa.

SiJa

Keď musíte…

Tie dve slová mi dnes v hlave zasvietili presne o 5.30 hod. Predchádzalo im  zvonenie telefónu. A ja som v tej chvíli tušila, že o takomto čase, to asi nebude „nič dobrého“. Volal Pištík, náš kuchár.  Ich malý Pištík nespal celú noc a pokašliaval. Museli ísť s ním ku lekárovi, čo pre  nás znamenalo, že dnešný deň ostaneme bez kuchára. Čo teraz? Zvláštne, že nás vôbec nenapadlo, že tak jednoducho neotvoríme. Z technických príčin…Zazneli iba slová: „Máme taký malý prúserik…uvidíme ako navaríme“.

Boli sme si totiž vedomí, že variť sa musí, a i keď ponúkneme len jednoduché omáčky, cestoviny musia byť. Nezatvoríme preto predsa!!!! A tak po prvotnom zhrození a strachu, ako to dnes vlastne všetko dopadne, som sadla do auta a celou cestou rozmýšľala…. Jedinou mojou útechou v tej chvíli bolo, že je tesne po Vianociach. Ľudia sú snáď prejedení, a preto určite prídu na naše cestoviny o niečo neskôr. A snáď aj v menšom počte…veď určite majú dovolenky, oddychujú…

Priznávam…Som panikárka…a to veľká. Z malých vecí, ktoré ma vystrašia, si dokážem vyrobiť také veľké, až ma zavalia. No a strach ma potom tak ovládne, že nedokážem racionálne myslieť. Jedinou záchranou je …človek, ktorý je v tom smere úplne iný ako ja. A zatiaľ čo ja som v panike ronila slzy, on vytiahol oproti mne päsť a povedal: „Strihneme si, kto bude dnes variť?“  Chápete? V tom momente som sa nečakane rozosmiala. So slzami na tvári ale s hlasitým smiechom. „Ja variť? Pre 4 ľudí áno, ale celý regiment hladných ľudí?“  Ach bože, toto prosím nie, pomyslela som si v duchu so smiechom Už som sa totiž videla v kuchyni ako behám z jedného rohu do druhého a neviem čím skôr začať. Nie, variť bude Janík. On totiž vie variť, skutočne variť. (pozn. mala som možnosť ochutnať kačku, divinu, cestoviny i makový koláč😊)

A ako to všetko vyzeralo? S myšlienkou „Musím“ som sa chytila receptov, ktoré nám podrobne, naozaj veľmi podrobne poslal SMS-kou Pišík(veľká vďaka Pištíku). A začala krájať, rezať, porcovať. Všetky tie pomocné a prípravné práce. To najdôležitejšie ale spočívalo na Janíkových pleciach. A on? V pokoji a v tom svojom „komótnom“ tempe si zobral zásteru, prečítal recepty a spýtal sa: „Iba 4 omáčky? Veď varievame 6?“  Chápete? Ja, že nebudeme ani polievku variť(tekvicovú krémovú) a jemu sa zdalo málo?

Pravda alebo bola taká, že varil ako profesionálny a vyučený kuchár. Tak, aby to nielen dobre chutilo ale aj dobre vyzeralo. A je neuveriteľné, že to všetko postíhal aj do času otvorenia špagetérie. A tak boli na našom obrovskom „sporáku“ úderom desiatej hodiny nachystané 4 omáčky (mäsová, vegetariánske i vegánske) a aj veľký hrniec tekvicovej krémovej polievky.

Priznám sa, že mi nedalo, a potichučky som sa pýtala našich hostí, či im chutí. A chutilo. Okolo 16.00 hodiny sme vypredali všetky naše omáčky a dvakrát sme dorábali niekoľko kilogramov cestovín.  A to už o niečom svedčí. So smiechom naša kolegyňa poznamenala: „No Janči, po prvýkrát nemáme poobede už nič“. A tak ma napadlo, že my vlastne ďalšieho kuchára ani nemusíme hľadať. Že jedného, šikovného, máme rovno v našej kuchyni😊 Nie …smejem sa. A odkazujem zamestnancom firmy Technik, že sa nemajú čoho obávať. Ich šéf sa vráti do firmy. Len raz – začas, si vezme varešku do ruky a ukáže nám, čo všetko v kuchyni dokáže. Už sa tešíme😊

PS: Zajtra zase varíme my s Janíkom. Pištík prosím ale už prídi😊

SiJa

Pridajte sa k nám:-) a tešte sa každé ráno do práce

Špagetéria SiJa plánuje od januára 2018 predĺžiť svoju prevádzkovú dobu. Ak máte radi cestoviny,  nebojíte sa výziev a máte svoje sny, tak sa určite pridajte k nám.  

Zavolajte, zastavte sa alebo mailujte. Nemusíte byť vyučený kuchár, ani čašník. Dôležité je nadšenie a chuť. Môžete u nás pracovať  na plný pracovný úväzok, na dohodu alebo brigádne. My vám vieme ponúknuť  pracovné podmienky, prácu v príjemnom kolektíve, zaškolenie, možnosť plne sa realizovať a rozvíjať.

Tak neváhajte a bavte sa s nami:-) Nech je pre vás práca potešením. Ako pre nás!!!

 

www.spageteriasija.sk

sija@spageteriasija.sk

mobil: 0903 130 896

Varte, jedzte a bavte sa s nami…

Je nás málo😊 Po vyše mesiaci prevádzky špagetérie zisťujeme, že potrebujeme ďalších nadšencov, ktorí sa neboja snívať a chcú od života niečo viac. A i keď zámer špagetérie bol malý podnik založený predovšetkým na spôsob „zober si domáce cestoviny so sebou“, realita ukázala, že nie celkom to tak bude. Mnohí z vás nám hovoria, že máme málo miesto a krátku prevádzkovú dobu.  My to vieme, a verte, radi by sme urobili pre vás viac. Aby ste boli spokojní a mohli ku nám chodievať nielen cez obed, ale aj večer a cez víkend. Zmenili sme  teda naše „plány“ a chceme ich prispôsobiť vám. Bez vašej pomoci to ale nedáme. Jednoducho potrebujeme ľudí, nadšencov, milovníkov cestovín, ktorí by chceli spolu s nami variť, pripravovať, vymýšľať…a hlavne baviť sa.

Je jedno, či budete vyučený. Pre nás je dôležité vaše nadšenie a chuť. Práca v špagetérii totiž nie je o odrobení si povinných  ôsmych hodín. Je to čosi viac. Chceme aby ste boli spokojní s tým, čo od nás dostanete a tiež chceme, aby boli spokojní s vami aj naši zákazníci. Aby sa mohli s vami porozprávať, aby ste im vedeli poradiť a aj sa s nimi zasmiať. Aby ste boli jedným z nás a aby špagetéria nebola pre vás len povinnou prácou. Od nového roka by sme radi otvorili druhú, večernú zmenu a rozšírili ponuku cestovín a jednotlivých omáčok. Chceme naďalej pripravovať hotové obedové omáčky, no a potom ponúkať „večerné a víkendové menu“, ktoré si pri príprave vyžaduje istý čas.

Špagetéria Sija, nie je typická reštaurácia. V porovnaní s ostatnými nám vidíte do kuchyne, vyrábame domáce cestoviny(mimo bezlepkových, nakoľko na ich výrobu skutočne nemáme priestor) a pripravujeme omáčky, ktoré vám môžeme čo najrýchlejšie skombinovať s našimi cestovinami. Sme si vedomí, že niekedy sa vám nepáči, že musíte čakaťalebo, že máte predstavu, že omáčka by mala na tanieri vyzerať viac profesionálne😊No pri tej „obedovej rýchlosti“, keď sa chcete u nás najesť do 30 minút sa to, ale nie vždy dá. Nechceme sa  toho však vzdať!! Na takéto „vyhratie sa s cestovinami a omáčkami“ chceme vytvoriť priestor večer a cez víkend.

Viete čo nás ale prekvapilo? Mnohí z vás nás vnímate ako taliansku reštauráciu. Nie prosím…nehráme sa na talianskych kuchárov a ani gurmánov. Máme len radi cestoviny a chceme aby ste ich mali radi aj vy. To, že máme taliansku kávu, či talianske vína, bola zhoda náhod. Jednoducho to, čo nám chutilo, sme si zaradili do nášho jedálnička. Nie sme a ani nechceme byť  noblesná reštaurácia s obsluhou v rukavičkách. S talianskou melódiou, či bezchybnou obsluhou. Chceme byť priatelia, baviť sa s vami o všetkom možnom, chceme počuť váš názor, pripomienky i to, čo by ste u nás chceli. Aby ste sa u nás cítili príjemne…ako doma, u vás v obývačke. Aby ste nám otvorene a priamo tu povedali, či vám dnes chutilo alebo nechutilo a prečo. Kritika má posúvať vpred, a my keďže sme nováčikmi v tomto „fachu“, len privítame váš názor. Ja hovorím, „učený z neba nik nespadol“, a ak nás môžete niečo naučiť niečo i vy….tak hurá do toho!!!!

Tak čo, nájde sa niekto, kto by sa pridal do nášho „rodinného“ podniku? Čakáme na vás…

Do došpagetovania

SiJa

Nie je syr ako syr…kúpte a ochutnajte u nás Gran Moravia

Poviete si, špagety bez syra? To asi nie…Výnimkou sú snáď len vegáni, ktorí odolajú tejto lahodnej zmesi chuti. No nie je syr ako syr. V súvislosti so špagetami  by mal byť extra tvrdý a niekoľko mesiacov, či rokov zrejúci. Najčastejšie sa preto používa syr parmazánového typu.

 

Typická chuť parmazánu, teda Parmuggiano Reggiano, je daná jeho remeselným spracovaním a  kvalitou kravského mlieka. Jeden kilogram tohto syra v podstate obsahuje 15 litrov mlieka, pričom záleží na tom, ako je starý, nakoľko syr stárnutím stráca vodu.

 

Obdobou parmazánu je syr Gran Moravia, ktorý sa tvaruje do veľkých bochníkov a necháva sa zrieť 9 až 24 mesiacov. Zaujímavé je to, že viac ako väčšia  polovica syra vyrobeného v Čechách sa vyvezie do Talianska  a zbytok až do 54 krajín na celom svete.  No a iba malé percento ostane na českom trhu. To, že je kvalitný a chutný dokazuje i množstvo ocenení. Patrí mu popredné miesto medzi syrmi parmazánového typu od firiem Castelli, Zanetti a Galbani.

 

Možnosť ochutnať lahodnú chuť parmazánu Gran Moravia máte aj v špagetérii SiJa na Mariánskom námestí v Žiline. Je neoddeliteľnou súčasťou našich cestovín, a využívame ho aj na výrobu pesta a pri príprave omáčok. Od dnešného dňa si ho však už u nás  môžete aj zakúpiť. Naporcovaný, v menšom balení za cenu 2,00€/ 100g. Máte tak možnosť vyskúšať si  jeho nespočetné variácie, či už s cestovinami, ovocím, mäsom alebo ako prísadu zeleninových a strukových polievok. No a my budeme radi, ak nám zašlete foto toho, čo sa vám podarilo s parmazánom Gran Moravia vo svojej kuchyni vyčariť.

Do došpagetovania

SiJa

Verte mi, byť časníčkou nie je vôbec jednoduché…😊

Každá práca má svoje úskalia. Svoje ZA a svoje PROTI. Niečo, čo nás na nej baví a niečo, čo nie vždy „musíme“.  Dá sa povedať, že doteraz som mala  na prácu a zamestnanie šťastie. Bavila ma a vždy som si v nej vedela nájsť niečo, čo ma posúvalo vpred. Potrebovala som mať pred sebou víziu a pri sebe ľudí, ktorí to chceli tiež. Niekedy som sa sklamala a niekedy som ostala milo prekvapená. Jednoducho tak, ako to v živote chodí. Dobré roky, striedajú menej dobré, a zas prichádzajú tie lepšie. Uvedomila som si ale, že každé jedno zamestnanie ma niečo naučilo. O ľuďoch, dôvere, ochote, úprimnosti ale aj o hodnotách a prioritách v živote. V priebehu dvadsiatich rokoch som vystriedala 6 profesií, a popri nich som vyskúšala aj iné veci. Pohybovala som sa v oblastiach, ktoré so sebou viac menej súviseli. Avšak gastronómia, bol ako skok do neznáma.  Niečo, o čom som takmer nič nevedela. Znamenala to ale pre mňa riešenie, východisko, nádej, nevyhnutnosť. Nechcem písať dôvody, prečo som sa tak rozhodla.  Mne blízki ľudia ich poznajú a výrok „Čo ťa nezabije, to ťa posilní“, presne vystihuje moju situáciu.

A tak som sa z  pozície „návštevníčky reštaurácie“ presunula do pozície  obsluhy. Získanie odbornej spôsobilosti, absolvovanie skúšok, zdravotný preukaz….základná nevyhnutnosť pri vykonávaní tohto povolania. S tým som počítala.. Čo ma  prekvapilo, bol ale ten veľký fyzický a psychický nápor. Ubolené nohy, svalovica na rukách, bolesti chrbta …len časť z toho, čo vás večer v posteli bolí. K tomu si pripočítajte skoré, a to mám na mysli naozaj veľmi skoré vstávanie,  a potom zas neskoré „zaľahnutie“ do perín. Denne iba pár hodín spánku a viac ako 8 hodín pobehovania. Skúste si to… s úsmevom na tvári, milým hlasom a s perfektným servírovaním jedla😊 Nie vždy to je jednoduché. Keď si dnes spomeniem, aká bola moja predstava, iba sa zasmejem…

Moja dcéra Betka už nejaký rok pracuje popri štúdiu na škole aj ako čašníčka. Keď chodievala domov večer taká unavená, že  pomaly cestou do izby zaspávala,  divila som sa. Skutočne mi to nepripadalo tak náročné. Myslela som si totiž, že tie 2-3 hodiny cez obed(kedy býva najväčší nával ľudí) sa prežiť dá. No a potom do večera…si aj posedíte a porozprávate….Nie je to ale úplne tak. Od samotného rána fungujete v kuchyni a pomáhate s prípravou kuchárovi, potom upratujete priestory, čistíte stoly, jednoducho aby bolo všetko tip-top. Okolo desiatej začínajú prichádzať prví hostia a vy začínate s podávaním jedla, blokovaním, upratovaním….a takto to trvá až do zatvorenia. Tým ale vaša práca nekončí. Treba všetko vydenzifikovať, vyumývať, poupratovať. Taká ďalšia hodinka až dve.  Keď zamykáte, tak sa len zhlboka nadýchnete a vydýchnete. Ráno vás totiž čaká ďalší takýto deň.

Možno si pomyslíte, prečo, a na čo to všetko robím.  Odpoveď je jednoduchá. Bola to možnosť byť s ľuďmi, ktorí ešte vedia snívať. A ktorým sa sny plnia…A i keď večer odpadávam od únavy, som nesmierne šťastná, že mám konečne zamestnanie, v ktorom môžem byť sama sebou. V ktorom môžem ľudí spoznávať, rozprávať sa s nimi,  smiať sa nimi , a popri tom všetkom im aj ponúknuť tie “naše najlepšie cestoviny“ . Viete aký je to úžasný pocit, keď vám povedia, ako im nesmierne chutilo? Že lepšie cestoviny ešte nejedli a už ani nebudú. Že sme výnimoční tým, že robíme veci inak ako ostatné reštaurácie? Že sa dokážeme  popri tom „strese“ aj baviť, a že chceme, aby sa bavili i oni? Toto ma dobíja…Takíto ľudia. Ktorí prídu na cestoviny a s úsmevom odchádzajú. A našťastie je ich dosť a ja verím, že ešte aj bude. Navyše, mňa to skutočne baví…To množstvo ľudí, spoločné rozhovory, vtipkovanie…. Tie situácie, keď spoznávate pravidelných hostí a už viete, čo si dnes dajú😊A keďže som dosť zvedavá a veľa sa pýtam…, tak sa aj veľa dozviem😊 Toto zamestnanie je pre mňa presne to makovoorechové(najlepšie). Náročné, nie však monotónne a nudné. Zažijete v ňom hromadu komických situácií  ale aj  trapasov.

Áno, čašníčkou nie je jednoduché. Ale ani novinárkou, lekárkou, či právničkou. Dôležité je, či vás to baví, a či sú okolo vás tí správni ľudia. A ja to šťastie mám. Ďakujem.

PS: A ako ste na tom Vy?

 

Do došpagetovania😊 SiJa

 

Môj prvý chutný koláč…

Keď som včera večer zaspávala, mala som v duchu napísaný  pomaly už celý článok. O tom, ako som po rokoch (dlhých) opäť piekla. Dnes ráno, keď som si sadla za notebook, som ale nevedela, čo vlastne písať. Bolo to  prekvapujúce… Ešte včera večer som presne vedela, čo v ňom bude a ….teraz? Napadla mi úplne protichodná myšlienka: „Mám skutočne napísať o tom ako som piekla koláč? Veď to robia ženy takmer každý deň. Nevyznie to hlúpo?“ Uvedomila som si však jednu vec….Tento článok vlastne nie je o tom koláči. Je výpoveďou mňa samej. Toho, čo cítim a čo prežívam, k čomu sa po rokoch vraciam… Avšak tentokrát bez obáv a vnútorného strachu. A pri tom je to obyčajný koláč😊

Kedy som začala vlastne po prvý raz s pečením? Nemám ani potuchy. Mama nás k tomu neviedla, hoci piekla každý týždeň. A piekla a pečie fantasticky. Skutočne. Nie také tie okázalé, plnkové dortíky“, ale klasické, kysnuté, ťahané, plnené aj suché koláče. Priznám sa, že je im ťažko odolať a počas môjho detstva som si ich skutočne veľa odjedla. Bol to taký nejaký náš rodinný zvyk. Nedeľa nemohla byť bez koláča. Keď som sa opýtala mamy, prečo nás nikdy nenaučila piecť, jej odpoveď bola jednoduchá. „Chcela som vás ešte uchrániť pred tým čo vás čaká. V živote sa navaríte a napečiete až -až. A mňa tiež niekto neučil….naučila som sa sama.“ Nikto v tom čase ale asi nepredpokladal, že my so sestrou budeme trošku iné. Ako naša mama hovorí „Do vetra“. Rozlietané, uponáhľané, čo chcú vždy všetko stihnúť a čo najviac zažiť. Katarína taká bola vždy a aj ostala. Ja som sa na nejaký čas snažila „usadiť“, byť dobrou matkou a ženou. Presne takou ako moja mama. Starostlivá, dôsledná, milujúca. Každé ráno pripravovať svojim deťom raňajky, desiaty do školy, olovranty a teplé večere. Vyvárať a vypekať a mať voňajúcu domácnosť.

Do manželstva ako takého, som vhupla veľmi skoro. A o niekoľko mesiacov som bola už aj matkou. Dnes nádhernej, nesmierne šikovnej Betky, ktorá to so mnou nemala ľahké. Stále hovorím, že ja som bola dieťa, ktoré malo dieťa a snažila som sa vychovávať tak, aby moja dcéra žila inak. Aby mohla bez problémov študovať, cestovať, žiť študentský život a plánovať si budúcnosť. Pomáhala mi mama i otec. Aj vďaka nim je Betka taká, aká je…Dokonca vie aj variť a piecť….postará sa o svojho mladšieho brata a aj otca.  Keď nie som doma, oná preberá funkciu matky a riadi chod domácnosti a život v nej. A ja som jej za to veľmi vďačná.

Vrátim sa ale ku koláčom…Snažila som sa, mala som recepty mamy i svokry. Avšak tým, že som chcela mať všetko hneď hotové a nerada na niečo čakám, dopadli moje výtvory tak ako dopadli. Deti z povinnosti ochutnali, niekedy aj zaklamali o tom, že aké sú chutné a….ďalej už nejedli. Ja som však nevzdávala. Piekla som a piekla. Vyhadzovala a vyhadzovala. Až do času, keď my moje deti so smiechom povedali: „Mami, ty už nepeč. Veď to ani náš pes nechce jesť.“ A mne sa v tej chvíli nesmierne uľavilo. Prestala som piecť na niekoľko rokov, vlastne až do doby narodenia môjho syna Šimona.  V tom čase nás zásobovala koláčmi mama. A nám to tak vyhovovalo. Neviem prečo, ale v jeden rok, tesne pred Vianocami, som sa spýtala svojej svokry, či by som nemohla piecť s ňou. Bola som na materskej a času som mala dostatok. No a myslela som si, že tomu prídem na chuť. Piekli sme spolu niekoľko sviatkov, vždy pod jej dozorom a láskavými radami. Dodnes som je za to vďačná a vážim si, čo všetko pre mňa urobila. Pravda je ale taká, že pokým tu bola, chcela som a snažila som sa. Po jej odchode, som sa ale vrátila do „starých“ koľají a koláče som začala objednávať.

Začala som opäť, až tu, u nás v špagetérii. Nesmelo. A priznám sa, že prvýkrát to nedopadlo práve najlepšie. Recept som mala od mami. A hoci tvrdila, že je to jednoduchý recept, mne sa to akosi nepozdávalo. Osobitné miešanie, postupné pridávanie, opatrné pečenie…nehnevajte sa, skutočne nič pre mňa. A nebola by som to ja, keby som si urobila po svojom. To, čo sa malo pomaly miešať a postupne pridávať, som „hodila“ do jednej nádoby a zapla miesič cesta. Vyzeralo to super a ja som si ešte aj v duchu povedala, aká som šikovná😊 Hotové cesto som vyliala na plech a dala predpiecť na niekoľko minút. Koláč mal byť pôvodne s ríbezľami, ale keďže sa mi ich nechcelo po obchodoch zháňať, naškrabala som naše jablká a dala na cesto. Spokojná, prespokojná…Vytriezvenie prišlo o pár minút. Akosi som prepočula pípanie rúry a koláč sa piekol a niečo dlhšie. No…o dosť dlhšie. Jablká boli zvrchu jemne prihorené, a tak ma napadlo, že by sme na to mohli vyriešiť čokoládou. Nepomohlo!!! Cesto bolo chuťovo dobré, avšak tie jablká…Nedali sa jesť. Janík aj Pištík so smiechom na tvári na mňa pozerali. Bavili sa ohromne. A ja s nimi tiež. Dokonca si ho fotili a zaslali mojim deťom s textom „Hádajte, kto dnes piekol?“ A tak som si v duchu povedala, že sa to už druhýkrát nestane. Budem piecť iba ja a Pištík. Krok po kroku, pomaly, pod dozorom, s kopou otázok. A keď volal Janík, že čo robím a ja som mu povedala, že nech ma nezabáva, pretože Ja pečiem….ostalo v telefóne ticho. A potom to jemné doberanie, avšak ja som už v tej chvíli, vedela, že tentokrát bude scenár úplne opačný. Koláč sa krásne nafúkol a neuveriteľne voňal. Bol šťavnatý a na vrchu chrumkavý a všetkým chutil. Skutočne chutil. Dokonca i mojej mame. Tá jej veta „Naozaj je dobrý“ ma potešila. A čo na záver?

Piecť už budem každý deň!!! Nie -nie😊 n..len občas. To by som predsa nášmu Pištíkovi nemohla urobiť.

Do došpagetovania

SiJa

Naše domáce Tagliatelle

Vedeli ste, že?

Na dnešný obed vám pripravuje i Tagliatelle. A pretože si ich mnohí z vás žiadajú,  rozhodli sme sa vám poskytnúť aj niekoľko zaujímavosti:

Tagliatelle  (z talianskeho tagliare – „rezať“)  sú cestoviny, ktoré sa tradične vyrábajú v talianskych oblastiach  Emilia- Romagna a Marche.  Sú to dlhé ploché rezance, ktoré sa tvarom podobajú cestovinám fettuccine a mávajú šírku 0,65 až 1 cm. Podívajú sa s rôznymi omáčkami, tradične predovšetkým s omáčkou Bolognese. V špagetérii SiJa si ich dnes môžete, už okrem spomínanej omáčky Alla Bolognese, dať aj s Krevetovou omáčkou alebo omáčkou  Quttro Formaggi. No a vďaka špeciálnym bronzovým tlačiacim formám na cestoviny, majú naše domáce tagliatelle hrubšiu štruktúru. Omáčka sa preto na ne lepšie „nalepí“ a obalí ich úplne- úplne celé😊

Tagliatelle podľa jednej povesti vytvoril prvý šikovný dvorný kuchár, ktorého inšpiroval slávnostný účes Lukrécie d’Este na svojej svadbe s Annibalom II. Bentivogliem v roku 1487. Pokrm dostal názov tagliolini di pasta e sugo, alla maniera di Zafiran (cestoviny s omáčkou na Zafiranský spôsob) a bol podávaný na strieborných tanieroch. Postupom času sa tagliatelle stali bežným jedlom.

Do došpagetovania

SiJa

Vianočné špagetové prekvapenie

 

Venujte Vianočné špagety…

Čo pre vás znamenajú Vianoce? Pokoj, radosť, stretnutie s blízkymi, oddych? Priznám sa, že popri tom všetkom, je to u mňa i pocit, že nič nestíham…ani doma a teraz už ani v práci. Všetko to, čo som ako dieťa zažívala, som roky chcela dopriať i svojim deťom….tú atmosféru vianočnú i predvianočnú. Keď mama mesiac dopredu upratovala, leštila, prala, piekla….Celý byt voňal takou tou zvláštnou vôňou…až prehnanou čistotou. Blýskajúce sa okná, škrobené periny, vytepované koberce, lesknúci sa nábytok a popri tom napečených niekoľko druhov koláčov. Neviem, ako to všetko stíhala…Výsledok bol ale taký, že ja som ju vnímala ako unavenú, zničenú a nervóznu…Ona však mala  pocit, že je všetko dokonalé a také ako to bolo v tej dobe zaužívané.

 

Chvalabohu, časy sa zmenili. A ja som prišla rokmi na to, že nie o tom sú Vianoce.  Áno, čisto musí byť, a mali by voňať i koláče, ale nič sa nestane, ak si ich dáte upiecť a namiesto hodín strávených upratovaním a pečením, si vyjdete s deťmi do prírody alebo niekam za zábavou. Verte, že sa to dá… My s mojou sestrou Katarínou sme toho dôkazom… a naša mama je z nás asi zúfalá😊

 

Nie ale o tom som chcela písať…Vianoce, to sú aj darčeky a prekvapenia. Nájsť niečo, čo urobí radosť, čo zabaví a  čo možno aj rozosmeje. No a so zháňaním vianočných prekvapení sa nám v špagetérii stala milá vec. Minulý týždeň k nám zavítala totiž mladá žena. Usmievala sa a povedala, že má takú zvláštnu prosbu. Na Vianoce chcela svojmu priateľovi venovať niekoľko „špagetových“ obedov/večerí. A tak sa opýtala, či by sme nevedeli niečo vymyslieť. No a mne sa tá myšlienka neuveriteľne zapáčila. Ak má niekto skutočne rád naše cestoviny, prečo nie? Vymysleli sme vianočnú kartičku s ponukou deviatich porcií a ako bonus sme pridali aj darček: desiate cestoviny  zdarma.  Snáď dotyčného pána potešia a pochutná si😊

No a ak sa i vám takýto darček pozdáva, príďte…a venujte svojim priateľom, deťom, rodičom našich desať vianočných porcií cestovín…

Do došpagetovania

SiJa