Špagetový bazár – Za HODINU a POL  ušetríš EURO a POL   

Špagetový bazár – Za HODINU a POL  ušetríš EURO a POL   

Rýchlo, dobre, kvalitne a ….. od februára v určitý čas aj o euro a pol lacnejšie. O čo teda ide?

  • Od februára do decembra
  • V čase od 1500 hod. do 16.30 hod
  • Cena špagiet a cestovín s omáčkou z obedového menu o 1,50 € menej

Nepremeškaj daný čas a DOPRAJ SI  každý deň veľkú porciu domácich špagiet a cestovín za „bazárovú“ cenu.

Novinky v Špagetérii SiJa

Raňajky sú základom dňa. To sú slová, ktoré mi mama „prízvukovala“  od útleho detstva. A verte, mala pravdu. Ak chcete aby bol váš metabolizmus riadne naštartovaný, a zároveň si chcete udržať aj štíhlu líniu, tak si tento zvyk musíte osvojiť.

Ale pozor!!!! Treba dbať na to , čo do úst vložíme. A v tejto chvíli nastupuje „na scénu“  Špagetéria Sija. My zaručíme, že vaše raňajkové menu bude pestré, chrumkavé a domáce. Žiadne polotovary, či nákupy v supermarketoch. Všetko, čo u nás dostane vám zabezpečíme z domáceho prostredia. Našli sme si slovenských dodávateľov, ktorí nám garantujú kvalitu surovín. No a my zas pre vás budeme piecť domáce pečivo – ciabatty, ako aj koláče a buchty( kysnuté i nekysnuté ).

 

A tak máte od februára o starosť menej. Nemusíte sa ráno trápiť tým, čo si ráno rýchlo pripraviť do práce, či školy. Od 8.00 do 10.00 hod. si u nás v teplúčku môžete posedieť, alebo si raňajky zobrať so sebou. Priamo pred vami vám pripravíme čerstvo upečené ciabaty – mäsité, bezmäsité, slané, sladké, syrové, s čerstvou zeleninou a pestom. Alebo vám príde chuť na klasické domáce buchty a sladké pečivo ? I to u nás nájdete ..Tak vás čakáme a tešíme sa na vás😊

Nebojte sa snívať…

Keď som bola malá, snívala som nepretržite. Milovala som ten pocit, keď som sa „zakuklila“ do periny, zatvorila oči a predstavovala si, čo a ako by mohlo byť. Budovala som si vzdušné zámky, bola hrdinkou dievčenských románov, či dobývala svet. Nič sa mi v tom čase nezdalo nemožné…

Na istý čas a po určitých životných skúsenostiach, som snívať prestala. Akoby mi neostal na sny čas. Prišli deti, do toho štúdium, rodina, práca. Večer som usínala s myšlienkami, čo všetko treba stihnúť, pripraviť a nezabudnúť. Bola som  dospelá žena, ktorá si snívanie dovoliť nemohla. Boli dôležitejšie veci.

Keď človek prestane snívať, prestane ale aj žiť. Stratí chuť, nadšenie,….akýsi hnací motor, ktorý mu zároveň dodáva silu. A preto by sme nemali nikdy vyrásť zo svojich snov. Aj história je plná príkladov ľudí, ktorí sa nebáli splniť si svoje túžby. Takých, ktorí sa nenechali odradiť skeptickým okolím, či zdanlivou nesplniteľnosťou svojich túžob. Niekde som čítala, že niečo také ako nesplniteľný sen vlastne neexistuje, a že jediné limity sú tie ľudské, vnútorné. Vôľa, odhodlanie, ale aj strach a zdržanlivosť určujú, či sen budeme snívať alebo ho raz žiť. To ostatné, to sú len pohodlné výhovorky. A tak som začala snívať opäť. A nielen to. Ja som si začala svoje sny aj plniť. Jednoducho som si povedala: „Si dospelá, samostatná, sebestačná, v „dobrom“ veku….Nič ti nebráni.“

Priznám sa, že snov mám veľa. A špagetéria je jedným z nich. Snívam o tom, že naše domáce cestoviny budú tými najlepšími v širokom okolí. Že ľudia budú ku nám prichádzať, pretože im bude u nás príjemne. Že budeme organizovať „špagetové“ večery spojené s premietaním filmov, besedami, či hudobnými predstaveniami. Že okrem cestovín budeme ponúkať aj  domáce lasagne, gnocchi a raviolli. Som si vedomá, že to nebude hneď teraz a naraz. Že bude potrebná poriadna dávka vytrvalosti a trpezlivosti. Ale som rozhodnutá, tento sen dosnívať až do konca, a vychutnať si „každú kvapku“.

Raz mi jeden muž povedal, že jemu sa sny plnia. Že, ak po niečom naozaj túžime, podvedome tomu prispôsobujeme aj svoje kroky a hoci to môže trvať celé roky, raz sa k cieľu predsa len dostaneme. A ja mu verím…

A čo to znamená pre vás? Od februára rozširujeme naše otváracie hodiny. Chceme, aby ste sa u nás nielen obedovali, ale aby ste ku nám prišli aj na domáce chutné raňajky alebo sa zastavili na dobrú cestovinovú večeru.  Už čoskoro si budete môcť každé ráno pochutnať na čerstvo upečených, domácich ťahaných štrúdlach, buchtách, kysnutých závinoch, frgáloch a iných všakovakých, aj nesladkých koláčoch a bruschettách. K tomu káva, čaj alebo kakao…Jednoducho, raňajky, ktoré vám spríjemnia ráno. Alebo si ku nám prídete posedieť večer, a my vám, priamo pred vami pripravíme omáčky vyžadujúce si svoj  „čas na prípravu“. No a k tomu suché talianske víno, či prosecco…Keď tak nad tým uvažujem, tak vy ste vlastne súčasťou môjho sna…

A čo na záver? Snívať potrebujeme všetci. Niektorí viac, iní menej. Ale ostať bez snov? Uznajte, že to nie je pekná predstava. A preto snívajte!!! Nenechajte sa nikým  a ničím zahriaknuť…Je to váš život.

Tati…v práci postupujem rýchlo😊

Kariérny postup. Každý o ňom sníva…A tí, ktorí si teraz povedali, že oni nie, tak klamú. Veď, kto by nechcel byt stále lepší a lepší. Nejde o peniaze, ani o ambicióznosť. Ide skôr o vnútorné uspokojenie, že to, čo robím, robím tak dobre, že ma moji nadriadení posúvajú na vyššie a vyššie pozície. Dôležité je len nestratiť rozum a cit. Odolať myšlienkam o svojej vlastnej dokonalosti a nezabudnúť, odkiaľ kto prišiel a čo má za sebou. Ach, zase som sa nejako zamotala….Moc filozofujem, a to nechcem.

Vždy sa pousmejem, keď si spomeniem, čo povedal otec o mne, keď ma videl v špagetérii. „Načo toľko študovala, keď teraz obsluhuje druhých a umýva dlážku“. A tak tento príspevok venujem práve jemu. Aby vedel( aj keď si  myslím, že to už vie a len hrá „formu), že to nie je o spoločenskom postavení, ale o radosti a pocite spokojnosti.

Milý ocino. Nemám vedúce postavenie, nie som ani riaditeľka, a už ani konateľka firmy. Vzdala som sa toho, pretože mi to šťastie neprinieslo. Chcela som byť sama sebou, byť sebe pánom a realizovať svoje nápady, bez toho, aby som potrebovala súhlas nadriadeného. Nemusieť byť milá, usmievavá a poslušná, keď sa to vyžaduje. Nebyť bez vlastného názoru a pritakávať iným. Viem, že si bol na mňa pyšný a hrdý. Úprimne ti ale teraz hovorím, že môžeš byť aj naďalej. Dokonca ešte aj viac. Dokázala som niečo, na čo sa iní boja len pomyslieť. Podarilo sa mi (za veľkej pomoci a podpore pre mňa dôležitého človeka) otvoriť špagetériu, do ktorej ľudia chodievajú radi.  A vieš čo? Vždy ma prekvapí, keď niekto povie: „Vládne tu taká príjemná atmosfére.“ Alebo: „Máte to tu také pekné.“  Tie slová ma nesmierne tešia. Ak u nás vládne príjemná, doslova až rodinná atmosféra, tak to znamená, že sme tu všetci spokojní. Nikomu nič nechýba. Usmievam sa počas celého dňa a teším sa na ďalší. Áno, som „len“  čašníčka, ale čašníčka šťastná a spokojná. A …predstav si😊 aj v tomto mojom novom profesijnom postavení  sa mi črtá kariérny postup. Pomaličky sa presúvam na miesto zásobovača a pomocného kuchára. Ja, ktorá som tak nerada nakupovala potraviny, dnes pravidelne behám do metra so zoznamom potravín a pomedzi regály vyškrtávam jednotlivé položky. Orientujem sa tam už ako doma….Viem, kde sú oleje, koreniny, sanitačné prostriedky…Len ešte tápam v oddelení mäsa. Tu potrebujem odbornú pomoc i dohľad. Ale neboj, dám i to😊Navyše tam majú úžasné vozíky. Keď sme dvaja, tak sa v nich vozíme. Pani predavačky na nás najskôr zhrozene pozerali, ale teraz…sa i usmejú. A potom to naložím do minikufra alfy, odveziem do špagetérie a ako úplný profesionál vyložím na náš interný vozík a idem celou pasážou. Samozrejme s úsmevom na tvári.

Asi som šikovná, pretože mi dali na starosť poobednú obsluhu nášho supervariča. By si neveril, aké je to celé kumšstvo.  A aké je to ťažké. Aby si mal akurát zohriatú vodu, správne osolenú, aby nevykypela z tých štyroch nádob, aby jej nebolo máličko. Neustále pripúšťať, odpúšťaš…no hotová alchýmia. Občas pri tom panikárim. Raz som nechtiac úplne vypustila vodu a hostia museli dosť dlho čakať na svoje cestoviny. Ale usmievali sa…No a minule som jednému pánovi rozvarila fusilly. S úsmevom mi to však odpustil. A druhému som varila špagety zas krátko….Ale povedal,  že boli super, a že mu zatiaľ chutili najviac. No povedz….som dobrá, nie?

Vyzerá to  tak, že je so mnou spokojný. aj Pištík. Mám ho ale vždy pre istotu na telefóne a v prípade núdze volám. Občas!! Ak chceš príď a uvidíš ma priamo v akcii. Od 14.00 stojím sa supervaričom a preberám funkciu hlavného kuchára. A keby som nebola v tom taká dobrá, tak by ma tam nedávali, no nie? A vieš, aké má predsa postavenie kuchár v gastronómii…To nie ako riaditeľ, či úradník….:-)

Tati….nie som riaditeľka, úradníčka, ani konateľka. Som ale sama sebou. Nevieš, aké je úžasné tešiť sa do práce. Na kolegyne, na to, čo vyvedieme a tiež na ľudí, čo ku nám chodievajú. Zbožňujem tie rozhovory s nimi. A vieš čo? Keď tu príde mama, Katarína a aj moje deti, tak je tu nesmierne veselo. Ako u nás v obývačke. A vieš čo som zistila? Že v  živote netreba mať funkciu, ani veľa peňazí. Postačí mať okolo seba ľudí, ktorí vo vás veria a berú vás takých, akí ste.

 

 

Ako sme robili gnocchi…

Radšej hneď na úvod….Nevyzerali sme ako Psíček a mačička v knihe Jozefa Čapka😊 A i keď ide o moju veľmi obľúbenú detskú knihu,  našťastie som  medzi nami žiadnu podobnosť nenašla. My sme  totiž vedeli do čoho ideme a ako máme postupovať. Samozrejme, a ako inak, pod dozorom a drobnohľadom nášho kuchára Pištíka. Vyskytli sa nejaké malé nedostatky, trenia v názoroch, ale konečný efekt bol dobrý. Nebolo to ale jednoduché. A tak ako vždy, konečnému výsledku predchádzala nejaká „epizódka“. V hlavnej úlohe Janík a samozrejme, že aj …Ja.

Zistili sme, že sme úplne rovnaké povahy (čo nie je zlé, len občas sa akosi nemôže dohodnúť). Na tom, kto má vlastne pravdu. Pretože, každý z nás si myslí, že on je ten najmúdrejší – to len mimo záznam. Ale poďme k gnocchám. Jedného dňa, len-tak, ako blesk z jasného neba, si Janík zmyslel, že vyskúšame zemiakové gnocchi. Bolo nám totiž povedané, že január býva poslabší mesiac a „stravníkov“ menej. Takže času na skúšanie a kombinovanie bude dostatok. Nooo…nebola to ale celkom tak pravda. Bývajú dni silné i poslabšie(inak, doteraz neviem prísť na to, od čoho to závisí). Len viem, že keď sa o 10.00 hod. pozriem von oknom na námestie a vidím málo ľudí, tak sa to odrazí i cez obed. Ale ak viete, prečo v niektoré dni chodievate viac a v iné menej, dajte mi prosím vedieť😊. Skutočne ma to zaujíma. Bože, zas som odbočila…ale súvis to má, pretože práve v takýto „silný deň“ sa Janík rozhodol, že nastal ten správny čas na experimentovanie.

Zemiaky sa v šupke uvarili, vychladli, naškrabali. Hľadali sme ten najlepší recept, pretože ten, ktorý máme z Toskánska sme si do Špagetérie nedoniesli. A v hlave sme mali stále myšlienku, že keď sme ich vtedy pripravovali, tak sme do zemiakového cesta niečo pomaly primiešavali. Po vzhliadnutí surovín, ktoré mali byť súčasťou, sme sa zhodli, že to musel byť jednoznačne vyšľahaný sneh z bielkov. V receptoch, ale ani zmienka…A keďže začali prichádzať v skupinkách ľudia, vzdialila som sa a prípravu prenechala Janíkovi. A teraz si predstavte situáciu. Ako inak, behom niekoľkých minút bola úplne plná plnučičká špagetéria. Ja som pobehovala medzi ľuďmi, Pištík vhadzavol a vyberal uvarené cestoviny, kolegyňa umývala taniere a príbory o dušu a Janík…rozložený na celom a našom jedinom priestore (tam, kde ukladáme  cestoviny pripravené na výdaj). Pekne v pokoji si miešal, vaľkal. Múka naľavo, napravo, škrupinky z vajíčok „lehce“ pohodené…(Bože, túto jeho vlastnosť asi najviac obdivujem. Ten pokoj…že, všetko má čas…) Lenže ja, „stresmen“, musím mať všetko tak ako potrebujem. Ten istý zabehnutý systém, ktorý mi nik nemôže narušiť. A to, že on tam stál, a my sme nestíhali, ma znervózňovalo. A tak som ho postupne, pomaly a myslela som si, že aj nenápadne, presúvala smerom do časti umývania. A asi som to prehnala, pretože keď zmizla jeho pracovná doska úplne z našej prípravnej plochy, nastal výbuch. Nie ale taký ten zlostný, výbušný a hlučný.  Bol to iba pohľad sprevádzaný jednou vetou v zmysle „Robte si ich sami. Ja tu nemám priestor“. Argumenty, že teraz skutočne nie je čas a ani priestor, nenašli odozvu…A tak miska s lepkavou hmotou(pretože namiesto hladkej múky tam dal taliansku semolinovú), ostala bokom. Preglgla som, na minútu zatvorila oči, zhlboka sa nadýchla(to ma naučila moja dcéra Betka😊) a pokračovala v obsluhe. Po prvom obedovom návale som poprosila našu kolegyňu aby ich dorobila. Skúšala a robila čo mohla, ale gnocchi po uvarení, neboli také ako by mali byť. Téma gnocchov pretrvávala až do večerných hodín. S dovetkom….“Keby nebolo mňa, ani by sa s nimi nezačalo.“  A ja som si v duchu povedala, „Áno, to je pravda…ale…“ Nedalo mi to však, a tak som sa rozhodla, že ….„Dokážem, to SAMA!“ Nie, nie…s Pištíkom, samozrejme😊. A tak, keď Janík na druhý deň pracoval mimo Špagetérie, sme s Pištíkom (ktorý našiel náš taliansky recept u seba doma) urobili gnocchi a čakali…Kým príde Janík. Tešili sme sa na ten výraz…, čo povie. Pretože naše gnocchi boli také ako by mali byť. Nepresných tvaroch, guľatučké a keď ste do nich zahryzli, tak jemnučké. Proste…úžasné. A čo on? S úsmevom na tvári a tým svojim typickým tónom povedal: „Máme mak?“ A tak sme si všetci, po zatvorení reštaurácie, sadli za stôl a spoločne jedli naše prvé zamiakové gnochi….A že vyzerali skutočne dobre, svedčila aj návšteva dvoch dám, ktoré ich videli cez okno a prišli sa opýtať, kedy budú zaradené do menu. A čo z toho vyplýva? Tak ako v rozprávke O psíkovi a mačičke…nakoniec všetko dobre dopadlo. Tak to bolo ako malo byť a my dvaja sme sa zas niečo naučili. Ale najviac som sa zasmiala na Pištíkovej vete na druhý deň. Keď som historku rozprávala svojej dcére, on len tak akoby ledabolo zahlásil: „Skoro bola z toho tichá domácnosť“.

A na záver? Len tak medzi riadkami: Príprava a výroba gnocchov je skutočne zdĺhavá. Kým sa vám tie zemiaky uvaria, kým urobíte cesto, kým vyrobíte pekne guľaté tvary a do nich vidličkou medzierku….trvá. A navyše, z 2 kg zemiakov a múky…..nie je zas až toľko porcií. A tak zvažujem, že zvolíme alternatívu gnocchov cestovinových (predávajú totiž na ne formy), ale ešte stále bojujem s Janíkom. Tak držte palce, nech sa mi to podarí😊 Potom budú na vašich stoloch už denne.

Deň za dňom uteká a …

Čas letí neuveriteľnou rýchlosťou. Zistíte to po prvý raz vtedy, keď sa pozriete na svoje deti a vidíte, že vás už tak veľmi nepotrebujú. Vy však máte neustále pocit, že sú to malé deti a chcete byť pri nich „nonstop“. Nie vždy sa to dá. Ak máte prácu, ktorá vás napĺňa, a ktorú robíte radi, musíte nájsť nejaký kompromis. Poznám človeka, ktorý toto slovo neuznáva. Ja však hovorím, že bez kompromisov sa v živote  žiť ale nedá. Či už v rodinnom alebo pracovnom.

Vždy som sa práci venovala naplno. Avšak, keďže som žila a aj pracovala v jednom meste, tak to bolo o niečo jednoduchšie. Neberte to tak, že sa sťažujem. To vôbec nie…to, čo teraz zažívam som chcela. Veľmi. Vytvoriť niečo, na čo budem môcť byť pyšná, hrdá…Poviete si, že som malicherná. Ja si to ale o sebe nemyslím. Bola som vychovávaná tak, aby som sa vedela postarať sama o seba. Aby som nebola odkázaná na dobrotu, ochotu, či ľútosť druhého človeka. A celkom sa mi to darí. Prácu som si vedela nájsť vždy, a dokázala som pracovať aj počas štúdia, či materskej. Na doraz a samozrejme vďaka podpore mojich rodičov. A je tomu tak i teraz.

V práci som teraz od skorého rána do neskorého večera. A tým, že pracujem mimo bydliska, tak bojujem s nedostatkom času. Nemám čas na tak bežné veci, ako príprava raňajok a desiaty pre syna, skúšanie či je naučený, kontrolu, čo robí počas dňa, či každodenné upratovanie alebo športovanie.

Viem ale, že to takto musí byť. Nedá sa totiž otvoriť reštauráciu a nebyť jej súčasťou na 100%.  A chcem, aby to vedeli aj moji blízki. Ja na vás nezabúdam a ani neprestávam myslieť😊 Mnohokrát počas dňa mám na mysli….zavolám, ozvem sa…avšak, príde nával ľudí, alebo inej práce a všetko „mi vyšumí“ z hlavy.  Jedno ale viem… Baví ma to a teší. Ale tiež viem, že najviac na to „doplácajú“ moje deti. A hoci sú už veľké, každý deň mám výčitky, že nie som s nimi tak, akoby som mala. A vtedy sa sama seba pýtam… Koľko času musíte byť s deťmi, aby cítili, že sú pre vás najdôležitejšie v živote? Raz mi mama povedala, že nie je dôležité ako dlho trávime čas s rodinou, ale to, akým spôsobom ho spolu prežijeme. A ja si to pripomínam vždy, keď večer zamykám kľúčom špagetériu a rozmýšľam, či ešte stihnem byť s deťmi, alebo nie.

Snažím sa, aby sme boli spolu aspoň cez víkend. Vtedy neležíme doma a ani neupratujeme…Sme vonku, na čerstvom vzduchu, športujeme, cestujeme… Jednoducho, bavíme sa. A mám dojem, že i oni sú spokojné. A tak ma  ich otázka, „Čo budeme robiť tento víkend?“, vždy nesmierne poteší. Je totiž potvrdením maminej vety, že „Nie je dôležité, ako dlho trávite čas s deťmi, ale akým spôsobom ho spoločne prežijete.“ A čo nás čaká tento víkend? …Turistika za každého počasia, no a možno sa pridá aj moja mama. Čo viac si priať😊

A čo si vy budete priať na Nový rok?

Kto by už netúžil potom, aby ten nový rok bol lepší, než ten predchádzajúci? Taký človek sa zrejme nenájde. Na druhej strane…skutočne bol ten odchádzajúco rok taký zlý, aby musel byť ten nový lepší😊 Asi moc filozofie. Niekedy si ale akoby neuvedomujeme, že nám vlastne v živote nič nechýba. Hmm, tak čo si vlastne do nového roka potom ale priať?

Každý rok, pri polnočnom štrngnutí pohárom šampanským,  zatváram oči aby som v duchu vyslovila jedno prianie. Neviem. Zdá sa mi, že táto chvíľa je nejako zvláštne magická, a že preto sa aj všetky polnočné želania splnia. Nikdy to neboli materiálne veci. Skôr to, čo si za peniaze nekúpiš…Jedno mali ale spoločné. Mať po celý rok pocit pokoja a radosti. Vedieť nebrať veci vážne a riadiť sa vlastnými pocitmi. Tento rok bol naozaj ťažký…Udiali sa veci, ktoré mi ukázali, že život treba žiť a nie ho prežívať. Že to, čo si o vás myslia iní ľudia, nie je vôbec podstatné. Dôležité je to, či vás dokážu pochopiť a radovať sa s vami z toho, čo vás stretlo. Vtedy spoznáte priateľov, i takých, ktorí sa roky na nich len hrali. Ale tak, ako niektorí ľudia z vášho života odchádzajú, iní zas do neho prichádzajú. A to je na tom to dobré…

Mnohí mi hovoria, že som sa za ten rok strašne zmenila. Áno. Po rokoch som opäť sama sebou. Nesnažím sa vyhovieť druhým, ani počúvať, čo si o mne myslia, a čo hovoria. Riadim sa tým, že nech sa každý pozrie najskôr na seba, a potom nech súdi druhých…A asi sa aj viac smejem. Nie asi, ale určite. No a oveľa aktívnejšie trávim voľný čas s deťmi….nie doma, pri televízore, ale v prírode, na túrach a výletoch. A tiež už nemávam taký pocit viny, že nestihnem poupratovať alebo oprať. V priebehu roka som totiž zistila, že čím máte toho menej, tak tým menej s tým máte aj práce😊Tento rok ma skutočne veľa naučil. Ale ak mám byť úprimná, nechcela by som si ho zopakovať…

A čo si budem priať na Nový rok? Tentokrát nič…Mám totiž všetko, po čom som túžila😊 Tak šťastný a veselý …A Do došpagetovania 08. januára 2018, u nás, v Špagetérii SiJa.

SiJa

Keď musíte…

Tie dve slová mi dnes v hlave zasvietili presne o 5.30 hod. Predchádzalo im  zvonenie telefónu. A ja som v tej chvíli tušila, že o takomto čase, to asi nebude „nič dobrého“. Volal Pištík, náš kuchár.  Ich malý Pištík nespal celú noc a pokašliaval. Museli ísť s ním ku lekárovi, čo pre  nás znamenalo, že dnešný deň ostaneme bez kuchára. Čo teraz? Zvláštne, že nás vôbec nenapadlo, že tak jednoducho neotvoríme. Z technických príčin…Zazneli iba slová: „Máme taký malý prúserik…uvidíme ako navaríme“.

Boli sme si totiž vedomí, že variť sa musí, a i keď ponúkneme len jednoduché omáčky, cestoviny musia byť. Nezatvoríme preto predsa!!!! A tak po prvotnom zhrození a strachu, ako to dnes vlastne všetko dopadne, som sadla do auta a celou cestou rozmýšľala…. Jedinou mojou útechou v tej chvíli bolo, že je tesne po Vianociach. Ľudia sú snáď prejedení, a preto určite prídu na naše cestoviny o niečo neskôr. A snáď aj v menšom počte…veď určite majú dovolenky, oddychujú…

Priznávam…Som panikárka…a to veľká. Z malých vecí, ktoré ma vystrašia, si dokážem vyrobiť také veľké, až ma zavalia. No a strach ma potom tak ovládne, že nedokážem racionálne myslieť. Jedinou záchranou je …človek, ktorý je v tom smere úplne iný ako ja. A zatiaľ čo ja som v panike ronila slzy, on vytiahol oproti mne päsť a povedal: „Strihneme si, kto bude dnes variť?“  Chápete? V tom momente som sa nečakane rozosmiala. So slzami na tvári ale s hlasitým smiechom. „Ja variť? Pre 4 ľudí áno, ale celý regiment hladných ľudí?“  Ach bože, toto prosím nie, pomyslela som si v duchu so smiechom Už som sa totiž videla v kuchyni ako behám z jedného rohu do druhého a neviem čím skôr začať. Nie, variť bude Janík. On totiž vie variť, skutočne variť. (pozn. mala som možnosť ochutnať kačku, divinu, cestoviny i makový koláč😊)

A ako to všetko vyzeralo? S myšlienkou „Musím“ som sa chytila receptov, ktoré nám podrobne, naozaj veľmi podrobne poslal SMS-kou Pišík(veľká vďaka Pištíku). A začala krájať, rezať, porcovať. Všetky tie pomocné a prípravné práce. To najdôležitejšie ale spočívalo na Janíkových pleciach. A on? V pokoji a v tom svojom „komótnom“ tempe si zobral zásteru, prečítal recepty a spýtal sa: „Iba 4 omáčky? Veď varievame 6?“  Chápete? Ja, že nebudeme ani polievku variť(tekvicovú krémovú) a jemu sa zdalo málo?

Pravda alebo bola taká, že varil ako profesionálny a vyučený kuchár. Tak, aby to nielen dobre chutilo ale aj dobre vyzeralo. A je neuveriteľné, že to všetko postíhal aj do času otvorenia špagetérie. A tak boli na našom obrovskom „sporáku“ úderom desiatej hodiny nachystané 4 omáčky (mäsová, vegetariánske i vegánske) a aj veľký hrniec tekvicovej krémovej polievky.

Priznám sa, že mi nedalo, a potichučky som sa pýtala našich hostí, či im chutí. A chutilo. Okolo 16.00 hodiny sme vypredali všetky naše omáčky a dvakrát sme dorábali niekoľko kilogramov cestovín.  A to už o niečom svedčí. So smiechom naša kolegyňa poznamenala: „No Janči, po prvýkrát nemáme poobede už nič“. A tak ma napadlo, že my vlastne ďalšieho kuchára ani nemusíme hľadať. Že jedného, šikovného, máme rovno v našej kuchyni😊 Nie …smejem sa. A odkazujem zamestnancom firmy Technik, že sa nemajú čoho obávať. Ich šéf sa vráti do firmy. Len raz – začas, si vezme varešku do ruky a ukáže nám, čo všetko v kuchyni dokáže. Už sa tešíme😊

PS: Zajtra zase varíme my s Janíkom. Pištík prosím ale už prídi😊

SiJa

Pridajte sa k nám:-) a tešte sa každé ráno do práce

Špagetéria SiJa plánuje od januára 2018 predĺžiť svoju prevádzkovú dobu. Ak máte radi cestoviny,  nebojíte sa výziev a máte svoje sny, tak sa určite pridajte k nám.  

Zavolajte, zastavte sa alebo mailujte. Nemusíte byť vyučený kuchár, ani čašník. Dôležité je nadšenie a chuť. Môžete u nás pracovať  na plný pracovný úväzok, na dohodu alebo brigádne. My vám vieme ponúknuť  pracovné podmienky, prácu v príjemnom kolektíve, zaškolenie, možnosť plne sa realizovať a rozvíjať.

Tak neváhajte a bavte sa s nami:-) Nech je pre vás práca potešením. Ako pre nás!!!

 

www.spageteriasija.sk

sija@spageteriasija.sk

mobil: 0903 130 896

Varte, jedzte a bavte sa s nami…

Je nás málo😊 Po vyše mesiaci prevádzky špagetérie zisťujeme, že potrebujeme ďalších nadšencov, ktorí sa neboja snívať a chcú od života niečo viac. A i keď zámer špagetérie bol malý podnik založený predovšetkým na spôsob „zober si domáce cestoviny so sebou“, realita ukázala, že nie celkom to tak bude. Mnohí z vás nám hovoria, že máme málo miesto a krátku prevádzkovú dobu.  My to vieme, a verte, radi by sme urobili pre vás viac. Aby ste boli spokojní a mohli ku nám chodievať nielen cez obed, ale aj večer a cez víkend. Zmenili sme  teda naše „plány“ a chceme ich prispôsobiť vám. Bez vašej pomoci to ale nedáme. Jednoducho potrebujeme ľudí, nadšencov, milovníkov cestovín, ktorí by chceli spolu s nami variť, pripravovať, vymýšľať…a hlavne baviť sa.

Je jedno, či budete vyučený. Pre nás je dôležité vaše nadšenie a chuť. Práca v špagetérii totiž nie je o odrobení si povinných  ôsmych hodín. Je to čosi viac. Chceme aby ste boli spokojní s tým, čo od nás dostanete a tiež chceme, aby boli spokojní s vami aj naši zákazníci. Aby sa mohli s vami porozprávať, aby ste im vedeli poradiť a aj sa s nimi zasmiať. Aby ste boli jedným z nás a aby špagetéria nebola pre vás len povinnou prácou. Od nového roka by sme radi otvorili druhú, večernú zmenu a rozšírili ponuku cestovín a jednotlivých omáčok. Chceme naďalej pripravovať hotové obedové omáčky, no a potom ponúkať „večerné a víkendové menu“, ktoré si pri príprave vyžaduje istý čas.

Špagetéria Sija, nie je typická reštaurácia. V porovnaní s ostatnými nám vidíte do kuchyne, vyrábame domáce cestoviny(mimo bezlepkových, nakoľko na ich výrobu skutočne nemáme priestor) a pripravujeme omáčky, ktoré vám môžeme čo najrýchlejšie skombinovať s našimi cestovinami. Sme si vedomí, že niekedy sa vám nepáči, že musíte čakaťalebo, že máte predstavu, že omáčka by mala na tanieri vyzerať viac profesionálne😊No pri tej „obedovej rýchlosti“, keď sa chcete u nás najesť do 30 minút sa to, ale nie vždy dá. Nechceme sa  toho však vzdať!! Na takéto „vyhratie sa s cestovinami a omáčkami“ chceme vytvoriť priestor večer a cez víkend.

Viete čo nás ale prekvapilo? Mnohí z vás nás vnímate ako taliansku reštauráciu. Nie prosím…nehráme sa na talianskych kuchárov a ani gurmánov. Máme len radi cestoviny a chceme aby ste ich mali radi aj vy. To, že máme taliansku kávu, či talianske vína, bola zhoda náhod. Jednoducho to, čo nám chutilo, sme si zaradili do nášho jedálnička. Nie sme a ani nechceme byť  noblesná reštaurácia s obsluhou v rukavičkách. S talianskou melódiou, či bezchybnou obsluhou. Chceme byť priatelia, baviť sa s vami o všetkom možnom, chceme počuť váš názor, pripomienky i to, čo by ste u nás chceli. Aby ste sa u nás cítili príjemne…ako doma, u vás v obývačke. Aby ste nám otvorene a priamo tu povedali, či vám dnes chutilo alebo nechutilo a prečo. Kritika má posúvať vpred, a my keďže sme nováčikmi v tomto „fachu“, len privítame váš názor. Ja hovorím, „učený z neba nik nespadol“, a ak nás môžete niečo naučiť niečo i vy….tak hurá do toho!!!!

Tak čo, nájde sa niekto, kto by sa pridal do nášho „rodinného“ podniku? Čakáme na vás…

Do došpagetovania

SiJa