Dňa 27.08.2019  (utorok) je Špagetéria Sija z dôvodu celodennej odstavky elektrickej energie zatvorená.

Špagety Puttanescca

Vedeli ste, že?

Špagety  Puttanescca sú špagety prostitútky…

O slávnej omáčke na špagety s názvom Puttanesca sa hovorí, že si ju vymysleli prostitútky, ktoré náročný harmonogram donútil pripravovať rýchle jedlá. Medzi dvoch klientov potrebovali vtesnať rýchlu prestávku na jedlo, a tak si začali pripravovať omáčku, ktorá je za chvíľu hotová. Aj samotný názov o tom vypovedá, keďže Puttana po taliansky znamená prostitútka.

Existujú však aj iné príbehy spojené s touto omáčkou. Niektorí veria, že ju vymyslel majiteľ reštaurácie, do ktorej mu pred záverečnou prišlo priveľa hostí. Nemal dosť surovín na prípravu jedla pre nich všetkých, a tak pomiešal všetko, čo našiel. V takom prípade by sa však nedal spojiť názov, ktorý v preklade znamená „prostitútka“, s touto omáčkou.

Lepšie je na tom tretí príbeh, podľa ktorého sa názov Puttanesca zaužíval, pretože v tej omáčke je snáď všetko – presne tak, ako bolo všetko v prostitútke.

Puttanesca je paradajková omáčka na špagety, o ktorej by sa dalo povedať, že je v nej všetko, čo chladnička dala. Okrem samotných paradajok sa do nej pridávajú čierne olivy, ančovičky, kapary, čili paprička, cesnak a petržlenová vňať.

 

Ľahký obed? Jednoznačne špagety

Špagety sú u nás v Špagetérii SiJa asi najobľúbenejší druh cestovín. A ak mám byť úprimná…teší ma(strašne moc), že Vám po ich ochutnaní už také tie kupované z obchodu nechutia. Že ste v nich objavili to čaro, ktoré Talianov tak láka.
Úžasné na špagetách je to, že sa perfektne vynímajú s čímkoľvek. S čerstvou zeleninou, mäsom, syrom, bylinkami, rybami…Skĺbenie jednotlivých chutí vytvorí vo finále dokonalý pôžitok. Bez pocitu ťažoby na žalúdku, či plnosti. Ľahké, zdravé….proste takmer dokonalé jedlo, ktoré vás počas letných horúčav vôbec neutlmí. Práve naopak.
Ja osobne dávam počas tých „tropických“ dní prednosť špagetám so zeleninou a bylinkami. A tak moje dnešné odporúčanie sú Špagety con zuccine e ricotta…jednoduché a zároveň i veľmi chutné. Ja som dnes ale uprednostnila s touto omáčkou fusilli. Pretože …cesto je vždy rovnaké….len tvar sa mení:-) Tak teda dobrú chuť
❤️

Varíte radi? Alebo varíte preto lebo musíte?…

Varíte radi? Alebo varíte preto lebo musíte?…

Vždy som obdivovala ženy…i mužov, ktorých varenie baví. Ale tak skutočne baví. Keď vymýšľajú, kombinujú skúšajú. Keď je to pre nich hobby, koníček, oddych, relax. Priznám sa, že ja toto nikdy nepochopím. Varenie a kuchyňa je pre mňa povinnosť a dnes tiež už aj každodenná práca. Ale ako mi Janík prízvukuje: „Chcela si to…“ , tak to mám. A tak hľadám spôsoby a možnosti ako si z práce urobiť zábavu. Mám totiž rada život, hluk, zhon….proste energiu. Vtedy som vo svojom živle. Potrebujem ten frmol. No jednoducho nie som ten typ nič nerobiacej ženy čakajúcej na zázrak a zaopatrenie. Tak vymýšľam, kombinujem, pokúšam ostatných. A čakám na zázrak…

Od začiatku bolo mojím želaním urobiť zo špagetérie miesto zábavy. Nie však v takom tom zmysle disco produkcie, či nočného baru. Priala som si, aby to bolo miesto stretávania sa rôznych záujmov. Kultúrnych, športových, hudobných… Stále mám v hlave myšlienku piana pri stene, na ktorom by hrávali študenti. A my ostatní by sme ich počúvali pri pohári vína a diskutovali nad životom. Alebo taký knižný klub. Nový bestseller a skupinka žien, ktoré jedna cez druhú tlmočia svoj názor. A tiež bežkyne. Ku tým by som si prisadla asi aj ja. Ako si plánujú svoj ďalší štafetový beh. Ako sa dohadujú, ktorá si zoberie, ktorý úsek. A popri tom si objednávajú cestoviny. No predsa na získanie potrebnej energie na výkon, nie?. A čo tak podnikateľky…, ktoré radia pri pohári prosecca tým „začínajúcim“. Aj tu by som si rada našla svoje miestečko. A popri tom všetkom hlasitý smiech, štrnganie pohárov, vidličiek a tanierov plných  cestovín.

Priznám sa, že ako som bola nútená zastúpiť miesto kuchára, čašníčky a aj pomocnej sily, tak na určitý čas tieto moje plány „zabil“ ten pracovný nával. Mnohí určite viete o čom hovorím. Keď fungujete nonstop, tak vám jednoducho neostáva čas na nápady a ich realizáciu. Jednoducho padnete do režimu stend-by a plávate ako sa dá. Skĺznite do akéhosi priemeru bez toho aby ste si to vy sami uvedomovali. Je to normálne a myslím, že aj prirodzené. Strácate nadhľad, a preto sa nemôžete ani posunúť ďalej.

Ja som mala šťastie. Človek, ktorý stojí po mojom boku, totiž zistil, že sa v tom všetkom akosi strácam. Urobil niekoľko krokov a úkonov, aby celý tento proces zvrátil. Aby som mohla získať opäť ten nadhľad. Odosobniť sa od každodennej rutiny a zamerať sa na to, v čom som „doma“ . Bože!!! Zas som sa rozpísala. Už som ako ten Blaha, ktorý by sa mohol podľa našej susedy z Rajeckých Teplíc, odo mňa učiť. No snáď to dočítate do konca, pretože pointa celého tohto rozsiahleho článku bude až v poslednej vete.   „Klobúk dole“, ak to teda zvládnete.(pozn. ak tejto časti nerozumiete, budete si musieť prečítať komentár pod článkom Áno, pán Konvektomat)

No dobre…aby to ta moja suseda nemala s tým čítaním také ťažké, tak budem stručnejšia. Zatiaľ žiaden klavír, ani debatné krúžky. (Snáď o mesiac, jeden…dva?)Budem realistickejšia a doslova využijem to, čo nám prišlo do cesty. Ak ste fanúšikom našej stránky, tak už asi viete, o čo sa jedná. Bola by som hlúpa a sebecká, ak by som nevyužila prítomnosť človeka jednej z najlepších cateringových spoločností.  A keďže na svojej stránke píše „Sme tu na to, aby sme Vám splnili aj tie najväčšie priania a vždy Vám ušli na mieru to, čo v danej chvíli budete potrebovať. Každé podujatie je pre nás výzvou a službou zároveň, preto každému venujeme osobitú pozornosť.“, tak som ho  zobrala za slovo a…niečo vymyslela. Veľmi radi by sme vám ponúkli možnosť okúsiť obdobnú atmosféru varenia, ktorú sme zažili my pri kurzoch v Toskánsku.  Aby ste si vy sami vyskúšali, ako sa vlastnoručne vyrábajú čerstvé cestoviny, ravioli, pravé talianske pestá. Ako rozvoňať ragú  červeným vínom…ako uvariť paradajkovú omáčku, aby bolo cítiť typickú chuť paradajok a podobne. Všetky tie triky, rady a tipy, ktoré talianske nony využívajú, a vďaka ktorým sú ich jedlá tak božsky chutné a neodolateľné. Verte, že zažijete večer, na ktorý sa nezabúda. Ja ho mám v hlave už „vymodelovaný“ a viem, že to bude „BOMBA“

Tak čo? Idete do toho s nami? Ja som pripravená, p. Konvektomat(pozn. excentrický šéfkuchár) tiež. Chýbate nám len VY!!! Dajte do komentára vedieť, či áno…Jednej z vás, ktorá toto všetko najvtipnejšie okomentuje, venujeme naše talianske prosecco.

 

 

 

Vianoce

Vianoce...

Každoročná klasika, ktorú všetci milujú. Prečo by aj nie?…Konečne oddych, kopa jedla, televízor, gauč …Vlastne všetko to, čo si chceme a vieme dopriať!

Priznám sa, že ja Vianoce moc neprežívam. A to i napriek tomu, že si ako dieťa ich čaro pamätám. Sedávali sme vyobliekané v detskej izbe na posteliach a pozerali rozprávky. Vedľa nás otec, mama bola v kuchyni a piekla kapra. Vôňa jedla sa miešala s naškrobenými perinami, naolejovaným nábytkom a vytepovanými kobercami. Mala som to rada. Nemohla som sa dočkať, kedy nás zavolá ku stolu. No a potom som sa zase nemohla dočkať, kedy všetci dojedia a my si budeme môcť rozbaľovať darčeky. Viete, že niektoré z nich mi dodnes utkveli v pamäti? Tiež si pamätám každoročnú vianočnú vetu otca. „Kým nezješ, nepôjdeš sa pozrieť pod stromček!“ Sedávala som chrbtom ku darčekom a hlavou mi zo zvedavosti mykalo z jedného boku na druhý.

To detské čaro Vianoc mi zmizlo, keď sa narodili moje deti. Vianoce sme odvtedy robili už len pre ne. Oni písali Ježiškovi, my sme zvonili na zvončekoch a tešili sa z toho, že sa usmievajú a tešia. Dnes sú už veľké a zdá sa mi, že také to typické „vianočné snenie“ zmizlo aj u nich. Vianoce sa akosi rokmi prehupli do levelu, kúp mi to a to…a my, aby sme ich potešili, to i kúpime. Nechceme riskovať smutný pohľad pod vianočným stromčekom. Ale aby som to nehádzala len na jednu stranu, tento spôsob vyhovuje i mne. Nemusím vymýšľať, kombinovať, zháňať…Nie je to o lenivosti ani o pohodlnosti. Je to o pokoji. Viete čo? Páčilo by sami, keby tak Vianoce boli len o spoločnom stretávaní sa, rozprávaní, smiatí a vyvádzaní.

Naše tohtoročné Vianoce budú v dôsledku zmien v našich životoch iné ako tie predchádzajúce. Nebudú pre mňa ľahké, ale vnímam to, že to tak má byť. Čo ma nesmierne teší je to, že sa tak ako kedysi, všetci zídeme pri jednom stole u mojich rodičov. Ja…nemám okrem navarenia vianočnej kapustnice a dodania koláčov, absolútne nič na starosti, Ponúkala som sa mame, že jej prídem pomôcť, ale jej jasné: „Ja si to musím urobiť po svojom“ mi nedalo inú možnosť, len to akceptovať. Takže, klasicky ako každý rok, ráno vyrazíme na vianočnú túru, potom navarím kapustnicu a podvečer sa presunieme k našim. Ja, Katarína, mama, oco, Janík a deti. Taká bude naša vianočná zostava. A ja sa na to nesmierne teším. Viem, že sa budeme smiať, žartovať a spomínať na všetko to, čo sa nám v priebehu roka prihodilo. Pre mňa sú práve takéto chvíle najvzácnejšie. Mať pri sebe deti, rodičov, sestru a …Janíka. Vtedy mi skutočne nič nechýba.

A vám prajem takéto Vianoce tiež. Nech nie ste vystresovaní, uponáhľaní. Užite si každý jeden moment, smejte sa, zabávajte, neberte ohľad na to, čo si o vás tí druhí myslia…a buďte takí nielen na Vianoce.

 

Prajem vám, aby ste mali Vianoce i vy také. Nech sa veľa nasmejete, porozprávate, nech si užijete každý jeden moment. A tiež aby ste boli spokojní a šťastní. So sebou samými…a to nielen na Vianoce…

 

 

Moja prvá…

Moja prvá…

Viete čo? Niekedy mi príde môj terajší život neskutočný. Nikdy by ma nenapadlo, že skončím v „kuchyni“. Doslova!!! Za sporákom, v zástere a s vareškou v ruke. A nenapadlo by to v živote ani moju mamu. Ani sestru. Ani moje kamarátky…Vlastne, asi nikoho. Ale ako sa hovorí, človek mieni, život mení. A nikdy neviete kam vás zavedie, s kým zoznámi a čo pre vás prichystá.

Prečo o tom píšem? Dnes som po prvýkrát varila bolónsku omáčku.  V 40 litrovom hrnci. Ledva som ho vytiahla z police, čo bol taký ťažký. Prišlo mi to smiešne. Ja =kuchárska zástera a čiapka, dreváky na nohách a ON = nerezový, obrovský a ťažký. Nieže by som bola krehotinka, ale tieto obrovské hrnce sú …Nesympatické, Nepraktické a strašne ťažko sa umývajú. Takýto hrniec nezmestíte len tak do umývačku riadu. A navyše, keď ho položíte na sporák, musíte sa dať na špičky aby ste videli dovnútra. A to meriam 173 cm. Varte potom  omáčku 5 hodín!!! Našťastie ho využívame len na bolónsku. A keby sa dalo, tak sa ho zbavím hneď. Priznám sa, že som už jeden z našej kuchyne odniesla. Potajomky…aby v ňom nevarili😊polievky.

Dnes som špekulovala, že ho nechám tak, a využijem ten menší. No menší ako menší, keď máš jedenásť litrov, že? Moje drahé kolegyne ma ale včas upozornili, že pri objeme 6kg mäsa a 5 kg zeleniny, to je nemožné. Nech to ani neskúšam. No čo už. Keďže si nechám poradiť, ostala som pri tom 40 litrovom nereze.

Otvorila som teda recept a išla. Olej, maslo, cibuľa, mrkva, zeler….Prezradím, že mám u nás v kuchyni strašnú výhodu…Poviem len: „poprosím nakrájať“ a v priebehu pár minút mám všetko pripravené. Ďakujem dievčatá. Bez vašich šikovných rúk a ochoty by bolo to varenie bolonskej omáčky nekonečné. Asi si poviete: „To nemajú krájač zeleniny?“ Jasné, že máme!…ale…V priebehu pár mesiacov sa nám už dva takéto zlomili. No tak to vidíte. Ani tie  profesionálne kuchynské roboty už dnes nič nevydržia… A tak strúhame, režeme a krájame ručne. Dokedy netuším. Poznámka pre Janíka: „Prosím, nezabudol si to reklamovať? A kúpiš nám nový?!“

Zasmiali by ste sa na mne, keby ste videli ako varím. Dookola čítam postup, aby som na niečo nezabudla. A kontrolujem, či to, čo je v hrnci, spĺňa to, čo sa píše v postupe. Tak napríklad bolo napísané: Dajte si záležať, neponáhľajte sa, musíte dosiahnuť plnú chuť soffritto, je to u tejto omáčky veľmi dôležité. Potom tam vložte pomleté mäso a pomaly ho nechajte absorbovať (insaporire) chuť soffritta. Priebežne to pomaly miešajte, aby sa mäso a soffritto dôkladne previazali, a aby sa kúsky mäsa nezlepili.“ Ako by vedeli, že to je určené mne😊Jasné, že som sa neponáhľala. Keď som si totiž predstavila, že by som 40 litrov bolonskej omáčky mala vyhodiť do koša, striaslo ma. To už nie je ako keď doma varíte. Je to zodpovednosť!!! A tak som spomalila, nadýchla sa, vydýchla, vygooglila si, čo to soffritto vlastne znamená a dôsledne dbala na to, aby sa i tak stalo. Bože, viete ako ma boleli ruky a ramená? Normálne, keby som pri tom začala robiť drepy, tak nemusím ísť ani do posilňovne. Úžasné, nie? Presne som dodržiavala i stanovený pomer(ja mám totiž taký zvyk, že keď je napísané pridajte 3 strúčiky cesnaku, tak ja dám 4. Alebo pár lístkov bazalky…ja hodím celú hrsť. No čo poviem na svoju obranu. Netrochárčim! Doprajem!) V  tomto prípade som si však nedovolila byť svojská. Tá zodpovednosť ležala na MOJICH pleciach a tiež som chcela, aby ma bolognese jedáci chválili, ako im chutí moja prvotina. A keďže písali, že pomaly, na miernom ohni varte minimálne 4 hodiny, varila som až do neskorého večera. A snáď je to i chutné. Veď príďte ochutnať, a ak vám skutočne „pošmakuje“ usmejte sa na nás. Veď o tom by mala byť práca. O radosti, chuti, zábave a …i povinnosti, zodpovednosti a prekonávaní. Tak opäť nabudúce.

JA PEČIEM😊…a chutne.

JA PEČIEM😊…a chutne.

Kto by to bol povedal. Moja sestra a ani mama, určite nie. Avšak chutí im…a veľmi!!!

Pečenie som rada nikdy nemala. Jednoducho mi to akosi nešlo. Aj som sa pred rokmi snažila, skúšala…ale…výsledok bol vždy rovnaký. Nikomu to nechutilo, a tak to, čo bolo napečené, putovalo rovno pekne krásne do koša. Mala som z toho celkom taký „pekársky blok“. Pečenie ako také ma desilo. Možno to bolo spôsobené  tou mojou  známou „netrpezlivosťou“. Celé to váženie, miešanie a čo ja ešte viem…mi pripadalo zdĺhavé, nudné a nezaujímavé. Jednoducho som akosi na to nemala čas. A asi som ani nechcela. Navyše som mala obrovskú výhodu. Moja mama pečie najlepšie koláče v celom meste. A ak ste mali možnosť ochutnať niekedy jej makové štrúdle, alebo ríbezľovú tortu, tak iba potvrdíte moje slová. Ona prakticky za mňa piekla i u nás doma. Niekoľko desiatok rokov. V nedeľu to bola maková a jablková štrúdľa, na oslavy zas slané pagáčiky a tyčinky, no a Vianoce, tak to bola samostatná kapitola. Mami ďakujem, že si ma na také dlhé obdobie zastúpila😊 Teraz pre zmenu, môžem zastúpiť ja teba. Na niekoľko dlhých rokov. Nie, nie…smejem sa.

Možno je to vekom, možno zmenou môjho života a možno tým, že prevádzkujeme reštauráciu. Tak nejako sa od nás očakáva, že pôjdeme ďalej…A to nielen vo varení. Boli nejaké pokusy typu talianskych dezertov, čokoládových pien a pudingov. Nie vždy vyzerali ako z katalógu, ale chutili vám.  Klamala by som, keby som tvrdila, že by som nechcela mať v našej špagetérii ukážkové talianske dezerty. Bohužiaľ, nie všetko sa dá. Ale toho sna som sa nevzdala. Verím, že raz prídem do práce a v našom chladiacom pulte budú vystavené krásne dezertové poháre všakovakých sladkých chutí. A keďže si to želám, tak začnem od seba. Pomaličky…aby som nestratila trpezlivosť a chuť😊

Môj prvý koláč bola maková a makovo-ricottová kysnutá štrúdľa s ovocím. Mám výhodu, pretože náš kuchynský profesionálny miešač urobí takmer všetko za vás. A tak som si našla recept a išla do toho. Cesto nakyslo tak ako malo(a možno i viac), plnku som vymiešala po pamäti a opatrne naplnila štrúdle. Vyzerali obrovské a ešte obrovitánskejšie boli v našom konvektomate. Jednoducho, boli nádherné. Veliké, zlatisté…A chuťovo? Priznám sa, že som tŕpla. Cesto však bolo lahodne mäkučké a ostalo tak i na druhý deň ráno. Moja sestra neveriaco na mňa pozerala. Keď som jej odrezala poriadny kúsok, nechcela veriť, že som to piekla ja. „Kysnuté? Čo blázniš?…To ti všetko robil stroj…??!!!“ Áno Katuška, robil….ale….

A tak nejako som sa na to pečenie namotala. Nasledovala čokoládová torta s lesným ovocím a obrovskou dávkou čokolády, potom vanilkové rožteky, neskôr nádherne mäkulinké perníčky(aj bezlepkové), no a dnes sa chystám deťom upiecť na víkend opäť makovú štrúdľu. Podľa nového receptu. A samozrejme budeme i bezlepkový, pre našu Betku. Aby nebola od môjho pečenia ukrátená😊

Mám pred sebou veľký plán…Dať v novom roku tie nádherné ovocno-krémové dezertíky. Takže ak poznáte nejaký recept, prosím pošlite mi ho. Budem vďačná za každú vašu radu a tip. Je to pre mňa totiž výzva…., ktorú musím dať!!!

MÁME JEDEN ROK…

Máme jeden rok…

Špagetérie SiJa oslavuje dnes, 6. novembra, rok od otvorenia. Asi by som mala napísať pár oslavných slov, poďakovať sa všetkým, ktorí nám prejavili a prejavujú priazeň, a i tým, ktorí s nami dennodenne starajú o to, aby ste boli spokojní.  Takže…som rada, že ste to s nami vydržali. Skutočne!!! Neboli to ľahké chvíle a vyžadovali si veľa tolerancie a ohľaduplnosti. Robili sme, čo sme vedeli a aj to, čo sme chceli. Prijímali sme vaše podnety, učili sa na vlastných chybách a boli radi za každý váš spojný povzdych. Včera ma napríklad potešili dvaja mladí páni. Pri odchode vecne skonštatovali: „Robíte to fakt dobre. Budeme tu chodievať.“ A ja som neodolala a s úsmevom sa všetečne spýtala. „A kde ste boli doteraz? Veď sme tu pomaly už rok.“

Rovnako ako dnes, i pred rokom svietilo slnko. A ja som sedela za stolíkom a nedočkavo čakala na prvých „špagetérov“. Mala som trému, triasla som sa a nemala absolútne poňatie ako to bude počas celého dňa fungovať. Zvláštny pocit…zmes očakávania, strachu a nadšenia.

Náš prvý hosť bola dievčina. Čiernovlasá a vysoká. Doteraz ju mám pred očami. Ona vstúpila a ja som doslova vyletela zo stoličky so slovami: „JOOOJ, vy ste náš prvý zákazník!!!!!“ ´Zdá sa mi, že sa usmiala. Len neviem, či z toľkej radosti, že sme otvorili špagetériu alebo zo mňa, aká som bola pojašená. No a potom sa to rozbehlo. Tie prvé dva mesiace boli asi najťažšie. Vy ste boli zvedaví, čo nového sa otvorilo, a my sme vám chceli ponúknuť niečo nové. V tom čase sme ešte nemali zabehnutý systém a naše pôvodné predstavy ako to tu bude celé fungovať, hneď v prvý deň úplne zlyhali. Napríklad…nemali sme vôbec obsluhovať. Špagety sa mali „vydávať“ pri pulte a vy ste si mali so svojou porciou sadnúť za stôl. Realita ale bola ale taká, že ste si všetci  posadili a čakali. Teraz je mi to smiešne, ale v ten deň  mi moc do smiechu nebolo. Boli sme tu štyria a aj napriek tomu sme mali problémy, kto koho obsluhuje, kto čo robí a kto má kde ísť. Takto ale asi malo byť. Museli sme si prejsť všetkými tými tortúrami, urobiť chyby, poučiť sa, pracovať na seba a hlavne vymýšľať, aby sme si získali vašu pozornosť.

Všetci sme v priebehu roka prešli zmenami. Táto práca nás naučila, že nemôžeme zostať stáť na jednom mieste a uspokojiť sa s tým, čo vieme. Náš kuchár nie je iba kuchárom, je i čašníkom, prevádzkarom a aj pomocnou silou v kuchyni. A rovnako to platí aj o dievčatách a mne.

A čo si zapriať k prvému výročiu? Aby ste boli Vy i My spokojní s tým, ako to robíme. Aby vám chutilo a nám aby sa darilo. Aby…ale to už ponechám na Vás.  MOC ĎAKUJEME.

 

Vrátili ste sa z dovolenky a…?

Vrátili ste sa z dovolenky a…?

Návrat z dovolenky do práce vždy bolí. A je pritom úplne jedno, či ide o prácu, ktorá vás napĺňa alebo ubíja. A pritom „ logicky“ by ste mali byť po dvoch týždňoch mimo všetkých tých povinností krásne oddýchnutí, plní síl, optimizmu, nadšenia a novej energie. No…ale v reáli?

Na letnú dovolenku a  „totálne vypnutie“ som sa tešila už niekoľko mesiacov. Už len pre to, že malo ísť, no aspoň pre  mňa, o dobrodružný typ oddychu,  a i preto, že som už nedokázala „ťahať“ trinásť hodín denne v špagetérii. Tá predstava slnka, mora, nových miest, neznámych chutí a ľudí ma neskutočne lákala. Nebola by som to ale ja, keby sa vo mne neozýval i pocit strachu. Nie z toho, žeby špagetéria spadla…to nie. V plnom rozsahu prebrala jej vedenie moja dcéra Betka, a tí, ktorí nás sledujete, už viete, že to je typ tej najideálnejšej čašníčky a manažérky v jednom. (Mimo záznam…každý deň, ako naschvál, doslova bojovala s problémami….technickými i takými inými. A my sme jej boli nesmierne povďační za to, že to zvládala s humorom jej vlastným a nekonečnou odhodlanosťou bojovať!!!).

Obávala som sa skôr toho, ako to celé putovanie prežijeme…My – traja, v jednom aute – 24 hodín denne. Prespávať v aute a pod holým nebom, obmedzená hygiena a iné maličkosti, na ktoré sme zvyknutí. Ale keďže sa Janík, dočasne vzdal svojho cestovania po svete, chcela som mu aspoň  na malú chvíľku tento pocit vrátil. Spať hockde, jesť to, čo ti príde do ruky a neriešiť kam ísť a čo stihnúť.

Presne 14 dní sme boli na ceste. Prešli sme Maďarsko, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu, Albánsko, v Taliansko – Sicíliu a Toskánsko, Republiku San Maríno, no a  nakoniec klasicky Rakúsko. Z tých niekoľkých nocí sme prespali v hoteli len tri…v Albánsku, keď sme netrafili k jazeru, v Taliansku v Palerme(meste mafie) no a v Rimini z dôvodu už celkovej „návratovej únavy“. Všetky ostatné noci som ja prespávala v Caravalle a „chlapci“ na nafukovačke“ pod holým nebom. A…nebolo to vôbec také strašné, práve naopak. Janík mi totiž vyhotovil v aute normálnu posteľ(žiadna nafukovačka, ale drevená poťahovaná klasika), ktorá bola úplne celá určená len  mne. Pri zaspávaní som počúvala šum mora, na tvári cítila príjemný vánok. Ale boli i noci, keď sa ozývali kadejaké zvuky a ráno nás prebúdzalo bučanie kráv…No…malo to svoje čaro… A najkrajšia noc? Jednoznačne na  Liparských ostrovoch. Na skalnatom útese s pohľadom na azúrové more. Zažili a prežili sme množstvo zaujímavých dní. Albánsko ostane pre mňa prekvapením. Je krásne a evidentne raz bude vychytenou letnou destináciou. Predurčuje ho k tomu jeho krajina. V jednom totiž dostávate hory a aj pláže. Prevažne sú kamienkové, a tak je more prekrásne čisté a neskutočne modré. Jediným nedostatkom je neporiadok. Spať v campingu s potulnými psami a výtrusmi somárov a kráv….sa mi nie vždy pozdávalo. A preto ďakujeme mojim dvom spoločníkom, že to rešpektovali a snažili sa na prespanie vybrať čo najlepšie miesto. A čo ma asi najviac očarilo? Asi Sarajevo a jeho bazár! Úzke uličky, malé obchodíky, cinganie kladív, predavači a ich tovar…rozvoniavajúca káva a miestne špeciality. No a potom San Maríno. Presný opak Sarajeva…Noblesa na každom rohu, história a chutné jedlo.

Vrátili sme sa o jeden deň skôr. Na moje želanie. Akoby som si potrebovala jeden celý deň pred návratom do špagetérie, tak skutočne oddýchnuť. Len ležať na gauči a čítať, načerpať sily do ďalšieho „boja“. A to i napriek tomu, že som 2 týždne bola úplne mimo práce. Dnes už zarezávam naplno… Ale úprimne? Ten prvý deň bol naozaj hrozivý. Akosi som sa nedokázala dať dohromady. Mýlila som sa v objednávkach, v účtovaní….no  hotová sodoma gomora. To snáď ale poznáte všetci.

A aký je teda záver? Je jedno či máte 5 alebo 14 dní dovolenky. Návrat do práce bude vždy ťažký. Z jednoduchého dôvodu: Práca je a vždy bude prácou. I keď ju budete milovať nadovšetko, vždy pocítite jej ťarchu. Tú zodpovednosť a povinnosť. Ale na strane druhej…Vedeli by ste si bez práce predstaviť svoj život? Ja  veru nie…

PS: Vidíme sa v pondelok. Mám prvú rannú šichtu a budem rada, ak ma prídete povzbudiť😊