Vianoce

Vianoce...

Každoročná klasika, ktorú všetci milujú. Prečo by aj nie?…Konečne oddych, kopa jedla, televízor, gauč …Vlastne všetko to, čo si chceme a vieme dopriať!

Priznám sa, že ja Vianoce moc neprežívam. A to i napriek tomu, že si ako dieťa ich čaro pamätám. Sedávali sme vyobliekané v detskej izbe na posteliach a pozerali rozprávky. Vedľa nás otec, mama bola v kuchyni a piekla kapra. Vôňa jedla sa miešala s naškrobenými perinami, naolejovaným nábytkom a vytepovanými kobercami. Mala som to rada. Nemohla som sa dočkať, kedy nás zavolá ku stolu. No a potom som sa zase nemohla dočkať, kedy všetci dojedia a my si budeme môcť rozbaľovať darčeky. Viete, že niektoré z nich mi dodnes utkveli v pamäti? Tiež si pamätám každoročnú vianočnú vetu otca. „Kým nezješ, nepôjdeš sa pozrieť pod stromček!“ Sedávala som chrbtom ku darčekom a hlavou mi zo zvedavosti mykalo z jedného boku na druhý.

To detské čaro Vianoc mi zmizlo, keď sa narodili moje deti. Vianoce sme odvtedy robili už len pre ne. Oni písali Ježiškovi, my sme zvonili na zvončekoch a tešili sa z toho, že sa usmievajú a tešia. Dnes sú už veľké a zdá sa mi, že také to typické „vianočné snenie“ zmizlo aj u nich. Vianoce sa akosi rokmi prehupli do levelu, kúp mi to a to…a my, aby sme ich potešili, to i kúpime. Nechceme riskovať smutný pohľad pod vianočným stromčekom. Ale aby som to nehádzala len na jednu stranu, tento spôsob vyhovuje i mne. Nemusím vymýšľať, kombinovať, zháňať…Nie je to o lenivosti ani o pohodlnosti. Je to o pokoji. Viete čo? Páčilo by sami, keby tak Vianoce boli len o spoločnom stretávaní sa, rozprávaní, smiatí a vyvádzaní.

Naše tohtoročné Vianoce budú v dôsledku zmien v našich životoch iné ako tie predchádzajúce. Nebudú pre mňa ľahké, ale vnímam to, že to tak má byť. Čo ma nesmierne teší je to, že sa tak ako kedysi, všetci zídeme pri jednom stole u mojich rodičov. Ja…nemám okrem navarenia vianočnej kapustnice a dodania koláčov, absolútne nič na starosti, Ponúkala som sa mame, že jej prídem pomôcť, ale jej jasné: „Ja si to musím urobiť po svojom“ mi nedalo inú možnosť, len to akceptovať. Takže, klasicky ako každý rok, ráno vyrazíme na vianočnú túru, potom navarím kapustnicu a podvečer sa presunieme k našim. Ja, Katarína, mama, oco, Janík a deti. Taká bude naša vianočná zostava. A ja sa na to nesmierne teším. Viem, že sa budeme smiať, žartovať a spomínať na všetko to, čo sa nám v priebehu roka prihodilo. Pre mňa sú práve takéto chvíle najvzácnejšie. Mať pri sebe deti, rodičov, sestru a …Janíka. Vtedy mi skutočne nič nechýba.

A vám prajem takéto Vianoce tiež. Nech nie ste vystresovaní, uponáhľaní. Užite si každý jeden moment, smejte sa, zabávajte, neberte ohľad na to, čo si o vás tí druhí myslia…a buďte takí nielen na Vianoce.

 

Prajem vám, aby ste mali Vianoce i vy také. Nech sa veľa nasmejete, porozprávate, nech si užijete každý jeden moment. A tiež aby ste boli spokojní a šťastní. So sebou samými…a to nielen na Vianoce…

 

 

Moja prvá…

Moja prvá…

Viete čo? Niekedy mi príde môj terajší život neskutočný. Nikdy by ma nenapadlo, že skončím v „kuchyni“. Doslova!!! Za sporákom, v zástere a s vareškou v ruke. A nenapadlo by to v živote ani moju mamu. Ani sestru. Ani moje kamarátky…Vlastne, asi nikoho. Ale ako sa hovorí, človek mieni, život mení. A nikdy neviete kam vás zavedie, s kým zoznámi a čo pre vás prichystá.

Prečo o tom píšem? Dnes som po prvýkrát varila bolónsku omáčku.  V 40 litrovom hrnci. Ledva som ho vytiahla z police, čo bol taký ťažký. Prišlo mi to smiešne. Ja =kuchárska zástera a čiapka, dreváky na nohách a ON = nerezový, obrovský a ťažký. Nieže by som bola krehotinka, ale tieto obrovské hrnce sú …Nesympatické, Nepraktické a strašne ťažko sa umývajú. Takýto hrniec nezmestíte len tak do umývačku riadu. A navyše, keď ho položíte na sporák, musíte sa dať na špičky aby ste videli dovnútra. A to meriam 173 cm. Varte potom  omáčku 5 hodín!!! Našťastie ho využívame len na bolónsku. A keby sa dalo, tak sa ho zbavím hneď. Priznám sa, že som už jeden z našej kuchyne odniesla. Potajomky…aby v ňom nevarili😊polievky.

Dnes som špekulovala, že ho nechám tak, a využijem ten menší. No menší ako menší, keď máš jedenásť litrov, že? Moje drahé kolegyne ma ale včas upozornili, že pri objeme 6kg mäsa a 5 kg zeleniny, to je nemožné. Nech to ani neskúšam. No čo už. Keďže si nechám poradiť, ostala som pri tom 40 litrovom nereze.

Otvorila som teda recept a išla. Olej, maslo, cibuľa, mrkva, zeler….Prezradím, že mám u nás v kuchyni strašnú výhodu…Poviem len: „poprosím nakrájať“ a v priebehu pár minút mám všetko pripravené. Ďakujem dievčatá. Bez vašich šikovných rúk a ochoty by bolo to varenie bolonskej omáčky nekonečné. Asi si poviete: „To nemajú krájač zeleniny?“ Jasné, že máme!…ale…V priebehu pár mesiacov sa nám už dva takéto zlomili. No tak to vidíte. Ani tie  profesionálne kuchynské roboty už dnes nič nevydržia… A tak strúhame, režeme a krájame ručne. Dokedy netuším. Poznámka pre Janíka: „Prosím, nezabudol si to reklamovať? A kúpiš nám nový?!“

Zasmiali by ste sa na mne, keby ste videli ako varím. Dookola čítam postup, aby som na niečo nezabudla. A kontrolujem, či to, čo je v hrnci, spĺňa to, čo sa píše v postupe. Tak napríklad bolo napísané: Dajte si záležať, neponáhľajte sa, musíte dosiahnuť plnú chuť soffritto, je to u tejto omáčky veľmi dôležité. Potom tam vložte pomleté mäso a pomaly ho nechajte absorbovať (insaporire) chuť soffritta. Priebežne to pomaly miešajte, aby sa mäso a soffritto dôkladne previazali, a aby sa kúsky mäsa nezlepili.“ Ako by vedeli, že to je určené mne😊Jasné, že som sa neponáhľala. Keď som si totiž predstavila, že by som 40 litrov bolonskej omáčky mala vyhodiť do koša, striaslo ma. To už nie je ako keď doma varíte. Je to zodpovednosť!!! A tak som spomalila, nadýchla sa, vydýchla, vygooglila si, čo to soffritto vlastne znamená a dôsledne dbala na to, aby sa i tak stalo. Bože, viete ako ma boleli ruky a ramená? Normálne, keby som pri tom začala robiť drepy, tak nemusím ísť ani do posilňovne. Úžasné, nie? Presne som dodržiavala i stanovený pomer(ja mám totiž taký zvyk, že keď je napísané pridajte 3 strúčiky cesnaku, tak ja dám 4. Alebo pár lístkov bazalky…ja hodím celú hrsť. No čo poviem na svoju obranu. Netrochárčim! Doprajem!) V  tomto prípade som si však nedovolila byť svojská. Tá zodpovednosť ležala na MOJICH pleciach a tiež som chcela, aby ma bolognese jedáci chválili, ako im chutí moja prvotina. A keďže písali, že pomaly, na miernom ohni varte minimálne 4 hodiny, varila som až do neskorého večera. A snáď je to i chutné. Veď príďte ochutnať, a ak vám skutočne „pošmakuje“ usmejte sa na nás. Veď o tom by mala byť práca. O radosti, chuti, zábave a …i povinnosti, zodpovednosti a prekonávaní. Tak opäť nabudúce.

JA PEČIEM😊…a chutne.

JA PEČIEM😊…a chutne.

Kto by to bol povedal. Moja sestra a ani mama, určite nie. Avšak chutí im…a veľmi!!!

Pečenie som rada nikdy nemala. Jednoducho mi to akosi nešlo. Aj som sa pred rokmi snažila, skúšala…ale…výsledok bol vždy rovnaký. Nikomu to nechutilo, a tak to, čo bolo napečené, putovalo rovno pekne krásne do koša. Mala som z toho celkom taký „pekársky blok“. Pečenie ako také ma desilo. Možno to bolo spôsobené  tou mojou  známou „netrpezlivosťou“. Celé to váženie, miešanie a čo ja ešte viem…mi pripadalo zdĺhavé, nudné a nezaujímavé. Jednoducho som akosi na to nemala čas. A asi som ani nechcela. Navyše som mala obrovskú výhodu. Moja mama pečie najlepšie koláče v celom meste. A ak ste mali možnosť ochutnať niekedy jej makové štrúdle, alebo ríbezľovú tortu, tak iba potvrdíte moje slová. Ona prakticky za mňa piekla i u nás doma. Niekoľko desiatok rokov. V nedeľu to bola maková a jablková štrúdľa, na oslavy zas slané pagáčiky a tyčinky, no a Vianoce, tak to bola samostatná kapitola. Mami ďakujem, že si ma na také dlhé obdobie zastúpila😊 Teraz pre zmenu, môžem zastúpiť ja teba. Na niekoľko dlhých rokov. Nie, nie…smejem sa.

Možno je to vekom, možno zmenou môjho života a možno tým, že prevádzkujeme reštauráciu. Tak nejako sa od nás očakáva, že pôjdeme ďalej…A to nielen vo varení. Boli nejaké pokusy typu talianskych dezertov, čokoládových pien a pudingov. Nie vždy vyzerali ako z katalógu, ale chutili vám.  Klamala by som, keby som tvrdila, že by som nechcela mať v našej špagetérii ukážkové talianske dezerty. Bohužiaľ, nie všetko sa dá. Ale toho sna som sa nevzdala. Verím, že raz prídem do práce a v našom chladiacom pulte budú vystavené krásne dezertové poháre všakovakých sladkých chutí. A keďže si to želám, tak začnem od seba. Pomaličky…aby som nestratila trpezlivosť a chuť😊

Môj prvý koláč bola maková a makovo-ricottová kysnutá štrúdľa s ovocím. Mám výhodu, pretože náš kuchynský profesionálny miešač urobí takmer všetko za vás. A tak som si našla recept a išla do toho. Cesto nakyslo tak ako malo(a možno i viac), plnku som vymiešala po pamäti a opatrne naplnila štrúdle. Vyzerali obrovské a ešte obrovitánskejšie boli v našom konvektomate. Jednoducho, boli nádherné. Veliké, zlatisté…A chuťovo? Priznám sa, že som tŕpla. Cesto však bolo lahodne mäkučké a ostalo tak i na druhý deň ráno. Moja sestra neveriaco na mňa pozerala. Keď som jej odrezala poriadny kúsok, nechcela veriť, že som to piekla ja. „Kysnuté? Čo blázniš?…To ti všetko robil stroj…??!!!“ Áno Katuška, robil….ale….

A tak nejako som sa na to pečenie namotala. Nasledovala čokoládová torta s lesným ovocím a obrovskou dávkou čokolády, potom vanilkové rožteky, neskôr nádherne mäkulinké perníčky(aj bezlepkové), no a dnes sa chystám deťom upiecť na víkend opäť makovú štrúdľu. Podľa nového receptu. A samozrejme budeme i bezlepkový, pre našu Betku. Aby nebola od môjho pečenia ukrátená😊

Mám pred sebou veľký plán…Dať v novom roku tie nádherné ovocno-krémové dezertíky. Takže ak poznáte nejaký recept, prosím pošlite mi ho. Budem vďačná za každú vašu radu a tip. Je to pre mňa totiž výzva…., ktorú musím dať!!!

MÁME JEDEN ROK…

Máme jeden rok…

Špagetérie SiJa oslavuje dnes, 6. novembra, rok od otvorenia. Asi by som mala napísať pár oslavných slov, poďakovať sa všetkým, ktorí nám prejavili a prejavujú priazeň, a i tým, ktorí s nami dennodenne starajú o to, aby ste boli spokojní.  Takže…som rada, že ste to s nami vydržali. Skutočne!!! Neboli to ľahké chvíle a vyžadovali si veľa tolerancie a ohľaduplnosti. Robili sme, čo sme vedeli a aj to, čo sme chceli. Prijímali sme vaše podnety, učili sa na vlastných chybách a boli radi za každý váš spojný povzdych. Včera ma napríklad potešili dvaja mladí páni. Pri odchode vecne skonštatovali: „Robíte to fakt dobre. Budeme tu chodievať.“ A ja som neodolala a s úsmevom sa všetečne spýtala. „A kde ste boli doteraz? Veď sme tu pomaly už rok.“

Rovnako ako dnes, i pred rokom svietilo slnko. A ja som sedela za stolíkom a nedočkavo čakala na prvých „špagetérov“. Mala som trému, triasla som sa a nemala absolútne poňatie ako to bude počas celého dňa fungovať. Zvláštny pocit…zmes očakávania, strachu a nadšenia.

Náš prvý hosť bola dievčina. Čiernovlasá a vysoká. Doteraz ju mám pred očami. Ona vstúpila a ja som doslova vyletela zo stoličky so slovami: „JOOOJ, vy ste náš prvý zákazník!!!!!“ ´Zdá sa mi, že sa usmiala. Len neviem, či z toľkej radosti, že sme otvorili špagetériu alebo zo mňa, aká som bola pojašená. No a potom sa to rozbehlo. Tie prvé dva mesiace boli asi najťažšie. Vy ste boli zvedaví, čo nového sa otvorilo, a my sme vám chceli ponúknuť niečo nové. V tom čase sme ešte nemali zabehnutý systém a naše pôvodné predstavy ako to tu bude celé fungovať, hneď v prvý deň úplne zlyhali. Napríklad…nemali sme vôbec obsluhovať. Špagety sa mali „vydávať“ pri pulte a vy ste si mali so svojou porciou sadnúť za stôl. Realita ale bola ale taká, že ste si všetci  posadili a čakali. Teraz je mi to smiešne, ale v ten deň  mi moc do smiechu nebolo. Boli sme tu štyria a aj napriek tomu sme mali problémy, kto koho obsluhuje, kto čo robí a kto má kde ísť. Takto ale asi malo byť. Museli sme si prejsť všetkými tými tortúrami, urobiť chyby, poučiť sa, pracovať na seba a hlavne vymýšľať, aby sme si získali vašu pozornosť.

Všetci sme v priebehu roka prešli zmenami. Táto práca nás naučila, že nemôžeme zostať stáť na jednom mieste a uspokojiť sa s tým, čo vieme. Náš kuchár nie je iba kuchárom, je i čašníkom, prevádzkarom a aj pomocnou silou v kuchyni. A rovnako to platí aj o dievčatách a mne.

A čo si zapriať k prvému výročiu? Aby ste boli Vy i My spokojní s tým, ako to robíme. Aby vám chutilo a nám aby sa darilo. Aby…ale to už ponechám na Vás.  MOC ĎAKUJEME.

 

Vrátili ste sa z dovolenky a…?

Vrátili ste sa z dovolenky a…?

Návrat z dovolenky do práce vždy bolí. A je pritom úplne jedno, či ide o prácu, ktorá vás napĺňa alebo ubíja. A pritom „ logicky“ by ste mali byť po dvoch týždňoch mimo všetkých tých povinností krásne oddýchnutí, plní síl, optimizmu, nadšenia a novej energie. No…ale v reáli?

Na letnú dovolenku a  „totálne vypnutie“ som sa tešila už niekoľko mesiacov. Už len pre to, že malo ísť, no aspoň pre  mňa, o dobrodružný typ oddychu,  a i preto, že som už nedokázala „ťahať“ trinásť hodín denne v špagetérii. Tá predstava slnka, mora, nových miest, neznámych chutí a ľudí ma neskutočne lákala. Nebola by som to ale ja, keby sa vo mne neozýval i pocit strachu. Nie z toho, žeby špagetéria spadla…to nie. V plnom rozsahu prebrala jej vedenie moja dcéra Betka, a tí, ktorí nás sledujete, už viete, že to je typ tej najideálnejšej čašníčky a manažérky v jednom. (Mimo záznam…každý deň, ako naschvál, doslova bojovala s problémami….technickými i takými inými. A my sme jej boli nesmierne povďační za to, že to zvládala s humorom jej vlastným a nekonečnou odhodlanosťou bojovať!!!).

Obávala som sa skôr toho, ako to celé putovanie prežijeme…My – traja, v jednom aute – 24 hodín denne. Prespávať v aute a pod holým nebom, obmedzená hygiena a iné maličkosti, na ktoré sme zvyknutí. Ale keďže sa Janík, dočasne vzdal svojho cestovania po svete, chcela som mu aspoň  na malú chvíľku tento pocit vrátil. Spať hockde, jesť to, čo ti príde do ruky a neriešiť kam ísť a čo stihnúť.

Presne 14 dní sme boli na ceste. Prešli sme Maďarsko, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu, Albánsko, v Taliansko – Sicíliu a Toskánsko, Republiku San Maríno, no a  nakoniec klasicky Rakúsko. Z tých niekoľkých nocí sme prespali v hoteli len tri…v Albánsku, keď sme netrafili k jazeru, v Taliansku v Palerme(meste mafie) no a v Rimini z dôvodu už celkovej „návratovej únavy“. Všetky ostatné noci som ja prespávala v Caravalle a „chlapci“ na nafukovačke“ pod holým nebom. A…nebolo to vôbec také strašné, práve naopak. Janík mi totiž vyhotovil v aute normálnu posteľ(žiadna nafukovačka, ale drevená poťahovaná klasika), ktorá bola úplne celá určená len  mne. Pri zaspávaní som počúvala šum mora, na tvári cítila príjemný vánok. Ale boli i noci, keď sa ozývali kadejaké zvuky a ráno nás prebúdzalo bučanie kráv…No…malo to svoje čaro… A najkrajšia noc? Jednoznačne na  Liparských ostrovoch. Na skalnatom útese s pohľadom na azúrové more. Zažili a prežili sme množstvo zaujímavých dní. Albánsko ostane pre mňa prekvapením. Je krásne a evidentne raz bude vychytenou letnou destináciou. Predurčuje ho k tomu jeho krajina. V jednom totiž dostávate hory a aj pláže. Prevažne sú kamienkové, a tak je more prekrásne čisté a neskutočne modré. Jediným nedostatkom je neporiadok. Spať v campingu s potulnými psami a výtrusmi somárov a kráv….sa mi nie vždy pozdávalo. A preto ďakujeme mojim dvom spoločníkom, že to rešpektovali a snažili sa na prespanie vybrať čo najlepšie miesto. A čo ma asi najviac očarilo? Asi Sarajevo a jeho bazár! Úzke uličky, malé obchodíky, cinganie kladív, predavači a ich tovar…rozvoniavajúca káva a miestne špeciality. No a potom San Maríno. Presný opak Sarajeva…Noblesa na každom rohu, história a chutné jedlo.

Vrátili sme sa o jeden deň skôr. Na moje želanie. Akoby som si potrebovala jeden celý deň pred návratom do špagetérie, tak skutočne oddýchnuť. Len ležať na gauči a čítať, načerpať sily do ďalšieho „boja“. A to i napriek tomu, že som 2 týždne bola úplne mimo práce. Dnes už zarezávam naplno… Ale úprimne? Ten prvý deň bol naozaj hrozivý. Akosi som sa nedokázala dať dohromady. Mýlila som sa v objednávkach, v účtovaní….no  hotová sodoma gomora. To snáď ale poznáte všetci.

A aký je teda záver? Je jedno či máte 5 alebo 14 dní dovolenky. Návrat do práce bude vždy ťažký. Z jednoduchého dôvodu: Práca je a vždy bude prácou. I keď ju budete milovať nadovšetko, vždy pocítite jej ťarchu. Tú zodpovednosť a povinnosť. Ale na strane druhej…Vedeli by ste si bez práce predstaviť svoj život? Ja  veru nie…

PS: Vidíme sa v pondelok. Mám prvú rannú šichtu a budem rada, ak ma prídete povzbudiť😊

JA…som to dala!!!

JA…som to dala!!!
Uplynulý týždeň bol mojou veľkou skúškou. A ja som ju zvládla a učinila dôležité rozhodnutie. Je zo mňa špagetová kuchárka!!! Moje poďakovanie patrí Janíkovi, dievčatám i nášmu kuchárovi Pištíkovi, ktorý ma chtiac-nechtiac „donútil“ prevziať tú najdôležitejšiu funkciu v špagetérii.
Niekoľko mesiacov sme hľadali druhého kuchára. Máme totiž otvorené 12 hodín denne, a to sa pri jednom kuchárovi naozaj ťažko zvláda. Dočasne som preto prebrala funkciu tzv. pomocného a „poobedného“ kuchára a naučila sa pripravovať základné typy omáčok. Nemala som s tým žiaden problém. A musím priznať, že keď som videla s akou chuťou to jete, tak ma to celé „kuchtenie“ začínalo i baviť. V tej chvíli som si ale nevedela predstaviť, že by som sa nastúpila na rannú smenu a mala pripraviť komplet celé obedové menu pozostávajúce z dvoch polievok a minimálne piatich omáčok. Uspokojila som sa s tým, čo som dokázala a tešilo ma to…
Osud ale asi chcel, aby to bolo všetko inak. Náš kuchár Pištík nám oznámil, že si naplánoval týždňovú dovolenku, čo pre nás znamenalo fungovať aj bez neho. Zopár dní sme už takto fungovali…ale celý týžde? Každý deň stáť na nohách od 6.00 do 21.00 hodiny? Úprimne? Nie, nie a zas nie!!!! Nedokázala som si to vôbec predstaviť. Chytala ma panika, nemohla som spávať a víkend pred danou situáciou som si veru zopárkrát aj poplakala. Mala som strach, obrovský. Že to nedáme, nezvládneme … psychicky ale ani fyzicky. Nemali sme však inú možnosť. Dnes už viem, že slová “ „Čo ťa nezabije,to ťa posilní“, skutočne platia!!!
V pondelok ráno sme teda pekne krásne o päť tridsať nastúpili spoločne do auta a „vyštartovali“ do našej špagetérie. Ja so slzami v očiach, takmer bez slova, v duchu premýšľajúc s čím začať a ako pokračovať aby sme to všetko postíhali. Upiecť ciabatty, navariť polievky, pripraviť omáčky a pestá…V živote som také množstvá nevarila, nevedela som jednotlivé pomery, tzv. normy…no proste nič!!! Viete si to predstaviť?
Janík s rozvahou a pokojom jemu typickým prebral celé ranné velenie. (Ďakujem)A možno práve kvôli tomu pokoju, ktorý okolo seba šíril, mi práca išla tak „od ruky“. Nenaháňala som, nestresovala samu seba. Išla som pekne krok po kroku, tak ako kázal recept. Žiadne, pre mňa príznačné „Hŕŕŕ, hŕŕŕ“. Koncové dochucovanie a dolaďovania mal na starosti on..Ja totiž veľmi málo solím …ale, keďže sto ľudí dokáže mať aj sto chutí, je potrebné nájsť tu najoptimálnejšiu variantu. A v tomto je Janík skutočne fantastický. A ako to celé dopadlo? Cabiatty boli počas celého týždňa krásne chrumkavé a plné olív, z polievok nám neostávala ani jedla lyžička a omáčky sa míňali rýchlosťou blesku. Dokonca zazneli aj oslavné slová typu: „Bolo to výborné…“ A to mi dodávalo silu i sebavedomie. Začínalo ma to baviť a aj napĺňať… A zrazu som pochopila v čom celé to čaro varenia je!!!! V pocite zadosťučinenia…. Že tomu druhému chutí, chutí a chutí…Že sa tvári spokojne a pri odchode sa ešte aj usmieva. A ten pocit je na nezaplatenie.
A tak som tu…po 9 mesiacoch od otvorenia špagetérie na pozícii hlavného kuchára, ktorý bude chodiť do práce na 2 smeny. Rannú a i tú poobednú. A teším sa na to. Dokonca som si založila knižku receptov. Tak mi prosím držte palce…Nech to každý týždeň dám!!! Začínam naplno druhý augustový týždeň. A ak môžete, pošlite mi mail, ktoré sú vaše najobľúbenejšie omáčky alebo, ktoré by som mohla vyskúšať. Chcem sa učiť a robiť to najlepšie ako sa dá. Bože, no kto by to dakedy o mne povedal…Že?

Varí celá rodina…

Varí celá rodina…

Spomínate si ešte na obľúbenú hudobnú súťaž v sedemdesiatych rokoch, v ktorej vystupovali spievajúce rodinné družstvá? Každý člen rodiny jednoducho odspieval svoju obľúbenú pieseň a potom si počkal na výsledný verdikt poroty. Myslím, že v tej dobe to bol jeden z najviac pozeraných programov televízie…ľudia sa zabavili, popri tom si aj zaspievali a poniektorí si možno aj v obývačke spoločne zatancovali. Prečo o tom píšem?…Pretože, takýto obdobný večer som zažila v našej špagetérii. Len s tým rozdielom, že sme viac varili ako spievali…ale verte či neverte…tí mladší si aj zaspievali a aj niečo potancovali.

Začalo to úplne nenápadne. Momentálne totiž v špagetérii „bojujeme“ s nedostatkom pracovných síl. Predsa len, je čas dovoleniek a každý z nás má právo na oddych. A keďže sme nechceli skrátiť čas otvorenia a ani ubrať z ponuky, požiadala som svoju čerstvo vyštudovanú dcéru Betku, aby nám prišla pomôcť. A keďže si pravidelne počas leta „privyrábala“ ako čašníčka v jednej známej čadčianskej reštaurácii, (v ktorej bola veľmi obľúbená a žiadaná), nemala som absolútne žiadne obavy, že by sme to spolu nedali. A mala som pravdu. Nielenže sme obsluhovali, umývali a čapovali…my sme spolu dokonca i varili, vymýšľali a skúšali nové recepty. Úplne zľahka, bez akýchkoľvek problémov. Obe sme to brali ako zábavu a zopárkrát sme sa veru i schuti zasmiali. Naše omáčky vám chutili, chválili ste nás a my sme sa vtedy pyšne pozreli jedna na druhú, zdvihli obočie a potmehúdsky sa usmiali. Tie „naše“ sa  totiž míňali ako teplé rožky a nám z minúty na minútu rástlo sebavedomie. Skutočne som bola pyšná … na nás obe, že dokážeme spolu takto fungovať ..aj mimo domu. Že sa dokážeme zasmiať, porozprávať sa a popri tom aj viesť náš malý podnik. Ľudí sme mali neúrekom a boli dni, kedy sme nevedeli či skôr dať variť cestoviny, miešať omáčku alebo načapovať pivo. Kmitali sme z jednej strany na druhú…avšak bez chaosu, nervozity a kriku. Akoby sme vedeli, kde má ktorá byť v daný okamžik, kedy prebrať úlohu tej druhej, zastúpiť ju, či niečo začať pripravovať. Boli sme skutočne perfektný tím. A musím  priznať, že teraz, keď už tu nie je, mi je za tým všetkým smutno. Chýba mi to jej: „Tak čo si dnes vyskúšame?“ alebo „Nafotíme drinky“, či „Vypijú mi môj najobľúbenejší sirup!!!“ Viete…mojim veľkým prianím je, aby tu ostala navždy pracovať. Viem však, že ju čaká niečo po čom roky túži. Že jej nemôžem brániť v snoch…a žiadať od nej, aby tu ostala so mnou . Viem ale tiež aj to, že keď ju budem potrebovať tak by bez mihnutia oka „pribehne“ do špagetérie a preberie moju úlohu v nej. A to mi v tejto chvíli stačí a som je za to vďačná.

Avšak, nie je jediná, ktorá  špagetériu vyskúšala „na vlastnej koži.“ V jeden večer a potom i v ten ďalší sa tu ocitol i môj malý syn. No malý ako malý. Má pätnásť. To ho len ja stále vidím ako maličkého chlapca. Dospel neuveriteľne rýchlo a ja musím uznať, že to zatiaľ, popri tom všetkom, perfektne zvláda. Niežeby tu nechodieval…Chodieval, avšak nie na dlho, pretože počas školského roku to nebolo nijako inak možné. No a v jeden takýto prázdninový deň tu strávil celé popoludnie i večer. Nie však nečinne, s telefónom ruke, či s neprítomným pohľadom na gauči. Práve naopak…akčne.. s utierkou v ruke pri umývačke v zadných priestoroch špagetérie. So slúchadlami v ušiach, pospevujúc si. Dokonca pri prehadzovaní riadu v umývačke aj s prevedením tanečných krokov a kreácií.(Inak, dovtedy sme panvice dávali do umývačky tak, že nám zaberali strašne veľa miesta. On nám predviedol úplne iný spôsob a verte či nie…ostali sme naňho hľadieť s nemým úžasom). Svoju pracovnú činnosť nazýval „praním“ a veta: „Už mi dopralo?“ nás vždy všetkých rozosmiala. Umýval, vyberal, ukladal…niekoľko hodín, a mne sa zdalo, že sa i baví. Neustále sa s Betkou smiali, spievali, doberali sa…a my sme sa s radosťou ku nim pridali. Boli to neskutočné dni, skutočne neskutočné…Boli sme všetci spolu, šťastní a veselí. Pomáhali sme si a popri tom sme sa dokázali aj zabaviť. Neviem to vyjadriť slovami. Ten pocit, ktorá stále mám, keď si na to spomeniem asi najviac vystihujú slová …pokoj, šťastie, radosť, spokojnosť. Neviem čo by som dala za to, aby bolo takýchto dní čo najviac. Som však vďačná i za tieto chvíle…a nejako tak v hĺbke duše cítim, čo ich bude časom viac.

No a čo na záver? Varili sme spolu…všetci štyria a budem rada ak sa ku nám pridá aj „druhá“ strana. Nech to zažijeme všetci a spoločne. Viem, že to za to bude stáť…Len sa netreba báť..

Vysoké či nízke…

Vysoké či nízke…
Milujem vysoké opätky. Na vysokých opätkoch sa totiž všetko mení. Pohľad na svet i na seba samu. Nosila som ich dennodenne a niekoľko rokov. Nevedela som si predstaviť, že by som si ráno namiesto nich obula baleríny, či iné „tichošľapky“. Neomínali ma a ani netlačili. Mnohí si ma dokonca nevedeli bez nich ani predstaviť. Mala som totiž akoby len dve verzie oblečenia a obuvi – elegantná s vysokými podpätkami a športová s teniskami. Nič medzi tým akoby neexistovalo…
Veta: „Milujem vysoké opätky“ dnes už neplatí. Nosím ich už len sporadicky a príležitostne. Po mačacích hlavách sa v nich totiž ťažko chodí a aj obsluhuje(ale to je len taká moja výhovorka). Pravdou však je, že sa v nich už necítim tak pohodlne ako kedysi. A…už v nich ani nemávam ten pocit, ktorý mi dodávali. Tak ako sa zmenil môj život, zmenili aj moje zaužívané zvyky. Môj súčasný život je už o inom. Nachádzam pocit spokojnosti a šťastia v „obyčajných veciach“ a maličkostiach. Nepotrebujem sa naháňať za mamonom, mať nové šaty, či topánky. Postačí mi, ak som s deťmi a bavíme sa. Smejeme, vyvádzame a spoznávame …Postačí ma ak ma medzi seba prijmú ľudia, ktorí sú súčasťou života tých, ktorých mám rada. Keď ráno svieti slnko a ja si môžem ísť zabehať, keď môžeme cez víkendy chodiť na výlety a spoznávať svet, alebo keď si večer môžem sadnúť na terasu a popíjať pohár prosecca.
Po rokoch som našla samu seba. Vďaka jednému človeku. A tak sa mu chcem poďakovať. Za možnosť byť takou akou v skutočnosti som, bez pretvárky a hrania sa na dokonalú. Dnes už viem, že život nie je o opätkoch, šatách, či veľkom dome a aute. Život je o láske, priateľstve a úprimnosti. A ja mám všetkého dostatok…A pravdu? V špagetérii by som na tých vysokých podpätkov 13 hodín skutočne denne nevydržala…:-)

Ľudia sú rôzni…

Ľudia sú rôzni…

To snáď vie každý. Milí, usmievaví, zachmúrení, vrčiaci, veselí i smutní…Cez prah špagetérie sa „prevalí“ húfa takýchto rozmanitých jedincov. A v tom je celá ta krása. Spoznávate ľudí, rozprávate sa s nimi, dozvedáte sa všelijaké zaujímavosti…Každý jeden má svoj príbeh a ja som vždy nesmierne rada, ak sa ho popri koštovaní našich špagiet dozviem. Aj minule…Zavítala ku nám jedna príjemná mladá žena. Menšieho vzrastu, útla s dlhými hustými vlasmi. Upútala ma na prvý pohľad. Mala som dojem, že sme sa už niekde stretli. Len som si nevedela spomenúť kde.

Viete čo je zvláštne? Že vždy sa dám do reči ľuďmi, ktorí ma pri svojom príchode zaujmú…výzorom, správaním, chôdzou, gestikuláciou. No a táto mladá žena(inak, ako som zistila, matka štyroch takmer dospelých dcér…nevyzerá na to, zááávidííím…)ma upútala svojim oblečením. Mala športové šortky, funkčné tričko, bežecké tenisky, čelenku …no proste bežkyňa. A keďže behávam i ja, zo zvedavosti som nadviazala reč. A žasla som…Nebola to obyčajná milovníčka behu. Bola to žena, ktorá behom žila. Keď o ňom rozprávala, doslova žiarila. Šťastím, spokojnosťou, pokojom a nadšením. Úprimne som jej závidela…ten pocit, ktorý pri behu máva. Pocit voľnosti, ľahkosti. Pre mňa je beh ako aj ostatné športy  drinou a námahou. Cvičím pretože musím…a samozrejme, že aj chcem, avšak…to, čo ona rozprávala,  som nezažila nikdy. Tá žena je pre mňa inšpiráciou…Veď uznajte, ktorá z nás by sa dokázala postaviť na štart 100 kilometrového behu v horskom teréne a bežať dňom a nocou. To chce nielen silu, ale aj odvahu a pevnú vôľu. Úprimne ju obdivujem.. Nielen preto, že zvláda ultramaratóny( a vyhráva ich), ale i za to, že to všetko dokáže popri práci, rodine a všetkých tých každodenných starostiach a nevyhnutnostiach.

No a popri našom rozhovore som si aj spomenula na naše prvé stretnutie…Po  prvýkrát sme sa rozprávali na behu Od Tatier k Dunaju, no a potom na behu v Pieninách. Už vtedy som s úžasom počúvala jej rozprávanie ako sama v búrke a v tme bežala z Košíc do Bratislavy. Prajem jej, aby behala s takou radosťou aj naďalej. Nech sa nenechá zviazať novým zamestnaním, nech sa raduje a teší z toho čo jej prináša beh.  A nech nám vždy príde do špagetérie porozprávať o svojich zážitkoch…

Na záver ma potešila najviac. Jednoduchou vetou. „Viete, že som to zvládla aj vďaka vašim špagetám? A ja som sa usmiala…

Máj — lásky čas

Máj….lásky čas?

Máj je mesiac ako iný, akurát mu je priradené spojenie lásky čas. Ak sa poobzeráte okolo seba, takmer všade uvidíte zamilované páry, radosť, úsmev, smiech. Možno to bude tým, že jar naplno prichádza a my sme plní nadšenia. Okolo nás všetko zakvitne, rozvonia sa…Zbožňujem jarné slnko. Také tie prvé teplé lúče, ktoré vás celú celučičkú prehrejú. Nastavíte tvár do slnka, zavriete oči a len cítite to teplo. Je to pre mňa jeden z najkrajších pocitov…

Máj je pre mňa výnimočný mesiac. Počas jeho 31 dní sa mi zmenil život a zmenila som sa aj ja samotná. Nie všetkým sa to páčilo a mnohí to ani nedokázali pochopiť. Ja som si ale po rokoch uvedomila, že už nechcem žiť tak, ako si želajú ostatní, resp. ako sa od ženy v mojich rokoch „spoločensky“ očakáva. Spätne moje rozhodnutie, odísť z mesta, v ktorom som sa narodila a prežila svojich 44 rokov, hodnotím ako jeden z najrozumnejších krokov v mojom živote. Priznám sa, bola som unavená z toho každodenného rituálu, neustálej kontroly a prikazovania, čo smiem, čo sa môže a čo už je za rámec…Každý by mal žiť tak, aby bol spokojný on…nie tí druhí. Verte, že až keď urobíte niečo, čo iní nečakajú, tak zistíte, kto v skutočnosti za to stál. A mnohí vás prekvapia, mnohí zas sklamú a mnohých opätovne nájdete…

Občas ma zamrzí, čo sa o sebe podozvedám….ale ako mi povedala moja mama, skutočne dôležité je iba to, čo cítite vy sám. Občas sa zamyslím, nad tým, či je sebecké uprednostniť svoje šťastie pred druhými. Neviem…V istých momentoch si ale uvedomíte, že život je krátky. A vtedy si poviete, na čo mám vlastne čakať. Veď ak som ja šťastná a spokojná, tak bude aj moje okolie. Inak to totiž nejde…Veď dostávame to, čo dávame. A ja to vidím…na svojich deťoch. A to mi dáva silu milovať tak ako viem a chcem.

A čo na záver? Nebráňte sa láske. Ak je skutočná, tak nemáte čo stratiť. Užite si máj s jeho všetkými nástrahami, no a popri tom nezabudnite zablúdiť aj ku nám do špagetérie SiJa. Začína sa sezóna „skutočnej zeleniny“ a my pripravujeme práve takéto sezónne omáčky na naše domáce špagety a cestoviny. A ak by ste poznali vy nejaký dobrý  sezónny májový recept…tak neváhajte a pošlite nám ho.