Najlepšie cestoviny sú tie domáce…Jedzte s nami doma

Dňa 30. marca 2020 otvárame Špagetériu SiJa vo veľmi sprísnenom režime.
Prevádzka a výdaj domácich špagiet a cestovín od 11.00 hod. do 14.00 hod.
Objednávky príjimame denne od 8.00 hod. do 14.00 hod. telefonicky na čísle : 0901 900 666, prostredníctvom FB a cez donáškovú službu Bistro. Plánujeme i vlastný rozvoz.
Budeme radi, ak naše služby využijete.
Nezabudnite: Najlepšie cestoviny sú tie domáce:-)

Vianočné prázdniny

Od 14.00 hod. dňa 20.12.2019 do 06.01.2020(vrátane) je špagetéria SiJa ZATVORENÁ…

Prajeme Vám šťastné Vianoce a veselý Nový rok. Radi Vás opäť uvidíme v roku 2020.

Máme horúcu čokoládu…KONEČNE!

Príbeh čokolády začal úplne na začiatku  našej špagetérie. Neplánovane a náhodne…ako vlastne všetko v našich životoch. Bol to proces úmorný a vyčerpávajúci, nehľadiac na výdaj financií na rôzne druhy čokolády a všakovakých prístrojov na jej výrobu. Máme ich tu niekoľko, takže ak by ste si priali čokoládovú fontánu alebo elektrický miešač, radi pomôžeme. Inak to je pre nás typické…nakúpime všetko možné, poskúšame a keď sa nám to nepozdáva povieme si: „Keď si postavíme chatu v Tatrách, dáme to tam.“ Verím, že do tej doby budeme plne funkčne vybavení…a na dôchodku nám už tým pádom nič nebude chýbať.

Poďme ale k našej čokoláde. Dobre si pamätám ten deň, kedy Janík rezolútne vyhlásil: „Toto musíme v špagetérii MAŤ!!!“ Bolo to na jeseň, v preľudnenom ukrajinskom mestečku. Ako sme sa tak ním túlali, obzerali „históriu“ zastavila nás  masa ľudí. V rukách držali malé papierové poháriky a tvárili sa slastne. Vyvolali v nás zvedavosť a tak ako stopovacie psy, i my sme sa posúvali krok za krokom a hľadali, odkiaľ ten dav vlastne vychádza. Bola to maličká predajňa, preplnená tak ľuďmi, že ste nemohli urobiť krok ani vbok, ani vzad. Dav vás pekne pomaličky posúval, až ste sa po niekoľkých dlhých minútach dostali pred pult s množstvom čokolády. Janíkovi až tak oči zaihrali  pri pohľade na to obrovské  množstvo sladkostí. Zvolil si horúcu horkú čokoládu a nespustil zrak z čašníčky, ktorá mu ju pekne pomaly nalievala do pohárika. Odpustil jej dokonca i to, že to bol pohárik papierový, pretože on z takých nepije. Ako správny degustátor, najskôr ovoňal, mierne čokoládovou hmotou potriasol a ochutnal. Mal rovnaký výraz ako tí ľudia, ktorých sme cestou sem stretávali. Blažený, slastný, spokojný. Viete, on síce zje všetko, a ja si dovolím povedať, že  čo nezje jeho, zje on, avšak v určitých veciach, ako je káva, čokoláda, maková štrúdla, či tiramisu je nekompromisný a tvrdý. Tu ma latku postavenú vysoko -prevysoko!!! Po zaznení tej povestnej vety, sa Janík rozhodol, že len tak rýchlo odtiaľ neodídeme. Chcel vedieť čo, ako a kde sa to vlastne vyrába … A keďže Janíka v takýchto prípadoch nikto a nič neodradí, ukázali nám obrovitánsky stroj, skutočne obrovitánsky, v ktorom sa varili a miešali desiatky kilogramov čokolády. Nenápadne sme si tento skvost odfotili aby sme doma mohli googliť a priniesť túto dobrotu až do Žiliny.

Musím podotknúť, že v takýchto prípadoch je Janík nesmierne vytrvalý. A dosahuje i výsledky. Samozrejme, že takýto stroj našiel, avšak v takom rozmere ako bol, by sme nám už nič iného do  špagetérie nezmestilo. Jeho to však neodradilo a sondoval ďalej. Po čase to už aj vyzeralo, že z toho nakoniec nič nebude, čo mňa osobne potešilo. Mala som totiž stres z toho ako nám pôjde výroba a predaj našich cestovín a nemala som absolútne chuť riešiť do toho nejakú čokoládu. Špagety boli pre mňa prioritou! „Sme Špagetéria, nie Cukráreň,“ znelo zakaždým z môjho hrdla. Zbytočne. Janík si išiel svojou cestou a neustúpil ani o krôčik. V jeden deň doniesol do špagetérie tzv. fontánu a množstvo čokolády. A začal čarovať. Ten pohľad stál za to. Viete, on má popri všetkých tých úžasných schopností i vlohu niečo začať a nedokončiť. Nainštaloval nám teda čokoládovú fontánu, nasypal do nej množstvo čokolády a zapol. Jeho mozog však v danom momente zamestnala iná činnosť a akosi pozabudol na to, že sa čokoláda začína roztápať a postupne bublať. Ja neviem presne čo sa vlastne stalo, len zrazu tresk a všetci okolo fontánky boli čokoládoví. I Janík. Keby ste videli ten neporiadok, tak by ste vo svojom prejave asi neudržali. Ja som ale už trénovaná. Zvládam to s prehľadom a úsmevom na tvári. Keď sa udeje nejaký takýto „prúser“, zaznie medzi nami klasická veta: „Už musím ísť.“ No a hádajte kto ju asi tak povie.. Dúfala som, že to po takomto fiasku  vzdá. Ale kdeže. Po nejakom čase  opäť doniesol  ďalšiu  nádobu, ďalšie kilogramy čokolády a skúšal. Trvalo to dosť dlho, avšak žiadna sa chuťou a ani vzhľadom nepodobala na ten ukrajinský zázrak. Bol tak posadnutý, že všade, kde sme prišli si ju pýtal a koštoval. Nikdy mu však nechutila. Dokonca ani od dovozcov prestížnej kávy, ktorí ju  do nebies vychvaľovali. Bola som z neho zúfala…a myslím, že nielen ja. Keď som povedala v špagetérii, že ideme skúšať čokoládu, kolegyne len prevrátili očami a zavzdychali. Tento proces u nás prebiehal až do príchodu špecialistu na čokoládu, ktorého Janík ani neviem kde objavil. Absolvovali sme malý čokoládový kurz typu: žiadna smotana, žiadne mlieko, len vysoko percentá horká a mliečna čokoláda s presným pomerom kakaového masla a ? Od tej chvíle som takmer každý jeden deň počúvala: „A kedy budeme mať čokoládu?“ Nechcelo sa mi do toho ísť, nebudem klamať. Myslím, že s tými dvoma dezertami si plne vystačíme a čokoláda mi ešte stále pripadá zbytočná. A tak, aby som ho na niekoľko dní umlčala, zakaždým  som zvolila odpoveď: „Ešte je teplo na čokoládu, počkáme do decembra.“ By ste neverili…Prvého decembra, v nedeľu“ ma zobudil s vetou: „Už je december, vieš čo to znamená?“ Usmiala som: „Budú Vianoce, to vie predsa každý, nie.“ Samozrejme, že som vedela kam mieri, ale chcela som ho trošku  „rozohriať“.  Nedal sa a tým svojim typickým veselým hlasom povedal „Nie, nie Sijuška. Bude čokoláda.“ A tak som sa namiesto neho rozohriala ja a na druhý deň sa odhodlala splniť to, čo som sľúbila. Dôkaz, šálku horúcej čokolády, som poslala Janíkovi s odkazom: „Môžeš prísť na horúcu čokoládu.“ A on odpísal: „Budem sa na to pozerať až do večera.“ Keď prišiel, zneistela som. Neverila som tomu, že by to mohlo vyjsť. Pozorovala som ho, ako si ju nalievala do malej šáločky, ovoniava a natriasa ňou. Pomaličky si ju priložil k ústam , ochutnal a bez okolkov riekol. „ Kedy ju začneme predávať?“

Trvala som na tom, aby ju naši zákazníci najskôr otestovali a zhodnotili. Predsa len, nie vždy čo chutí Janíkovi musí aj nám ostatným. Ale…predstavte si, „šmakovala“. Bez smotany, ovocia, šľahačky, či mlieka. Iba čistá, hustá hmota, ktorá vás prekvapí svojou výraznou, ale veľmi príjemnou chuťou. Tých 60g v šáločke je skutočne postačujúcich, práve pre tú výraznú „čistú“ chuť a ako bodka na záver je snáď i tou najlepšou voľbou.

Och, viete čo? Práve som si spomenula na film Angelika(inak môj obľúbený, čo už). Veď ona podávala presne takúto čistú, horúcu, tmavú pochutinu a dokonca sa ňou i preslávila. Tak prečo nie i Ja.(ník). Je teda rozhodnuté: Od januára 2020 vám tento čokoládový zázrak v Špagetérii Sija ponúkneme už dennodenne, od rána do večera. A ja verím, že si ho obľúbite.

 

Toto nie je o cestovinách, ale ak vám tie naše chutia, mali by ste o nás vedieť trošku viac

Prepáč India…už viac neprídem!

India bola pre mňa vždy veľkou rozprávkou. Neviem z akého dôvodu, ale v mojich predstavách to bola krajina farieb,  plná života a nádherných pamiatok. Vedela som, že je len otázkou času, kedy do nej zavítam a užijem si ten  „RELAX“ v podobe ospevovaných  ayurvédskych pobytov, sľubujúcich oddýchnuté a zregenerované telo, sviežu myseľ a pokoj v duši…K tomu výborné jedlo, príjemné počasie a…čo viac si priať v tomto daždivom a depresívnom novembrovom počasí.

A tak som si začala googliť aké sú možnosti splnenia si tohto priania. Rozhodovala cena, dĺžka pobytu a aj zameranie. Chcela som spoznať najmä históriu, užiť si trochu mora, vidieť niečo exotické. Ayurvédu som si nechala na neskôr😊.  Cez cestovnú kanceláriu skutočne nebol problém takýto pobyt nájsť. Cena za zhruba 8 dní sa pohybovala okolo 1 300 eur, a boli v tom zahrnuté letenky, ubytovanie, presuny a raňajky. Vstupy a prehliadky boli nad rámec. Bleskovou rýchlosťou som zaslala mail Janíkovi s otázkou: „Ideme?“ a sedela ako na ihlách.  „Ideme“ , zasvietilo na obrazovke počítača. Toľká to radosť, očakávania a predstáv, čo všetko uvidíme a zažijeme. Priznám sa, že mi bolo divné, že Janík nemal žiadne výhrady voči cestovaniu s cestovkou, ale v tej chvíli som to nijako zvlášť neriešila. Vytriezvenie prišlo až večer,  keď do špagetérie vstúpil s dvoma taškami. Úsmev od ucha k uchu. „Vyber si, z ktorej ruky chceš darček.“ A ja som zvolila ľavú. Vždy si ju vyberám a podozrievam Janíka, že to veľmi dobre vie. Bola v nej cestovateľská príručka  o Indii. „Kedy?“ Vystrelila zo mňa otázka. „O 5 dní,“ odpovedal Janík s úsmevom. Usmiala  som sa tiež ako on. Od ucha k uchu. Stále som bola  v tom, že ideme na ten zájazd, ktorý som mu poslala. „Ďakujem, ani nevieš akú si mi urobil radosť,“ dodala som akoby na záver.  A vtedy zaznela divná veta: „Už som objednal aj hotel, no a teraz musíme zohnať ešte nejaké letenky.“ „Aké ubytovanie, veď v tom je i ubytovanie!,“ ozvala som sa mierne vyľakane. A Janík začal rozprávať. O tom ako volal do danej cestovnej kancelárie, ale že zistil, že ten pobyt je kratší, drahší, a že mu bola daná pani nesympatická, keďže zverejnila to, čo nie je vlastne platné. A kto pozná Janíka, vie, že takto sa s ním neradno zahrávať. Takúto zmenenú ponuku okamžite zavrhol, so slovami: „Toto sa predsa nerobí. To, čo je za cestovnú kanceláriu, ktorá takto jedná. Veď to je klamanie zákazníka!“ Začala som zhlboka dýchať, opakujúc si: „Ty hlúpa, môžeš byť rada, že vôbec do Indie ideš. Veď si vždy chcela putovať s batohom po krajine ako naozajstný svetaznalec. Spoznávať skutočný život krajiny, nie chodiť ako čínsky turista s fotákom na krku v klimatizovanom autobuse.“ Moje nadšenie sa po tomto „psychologickom cviku“ vrátilo, a tak sme si sadli a googlili vhodné lety, ktoré by nám pasovali k príletu do Indie. Našli sme. Z Viedne do Amstredamu a odtiaľ do Bombaia. Tých letov do Indie zas nebýva tak veľa, takže som to brala ako ZNAMENIE. Vôbec nám nevadilo, že budeme letieť o pár hodín dlhšie. Dôležité bolo, že v Indii budeme v deň zabukovaného ubytovania. V ten večer som si vo vani otvorila môjho prvého turistické sprievodcu a začala čítať. A zrazu malá zmienka o vízach. „Janík? A víza potrebujeme?“ zakričala som z kúpeľne. „Asi nie. Len pas platný minimálne 6 mesiacov pred príchodom,“ ozvalo sa z obývačky.  Ajha!!! Vedela som, že niekedy na budúci rok mi pas končí, a tak som vyskočila bleskovo z vane so slovami: „Janík, ja neviem, či mám platný pas.“ Začali sme rátať…Predstavte si, bolo to tesné…dva dni. Inak by som vycestovať nemohla. No uznajte, ďalšie ZNAMENIE. „To by sme mali a teraz tie víza,“ pokračovala som v tom stresovom švungu. Hodili sme do googla „potreba víz do Indie“ , a aké bolo naše prekvapenie. Samozrejme , že treba!!! V miernej panike sme googlili možnosti získania víz, a opäť sme mali šťastie. Dali sa vybaviť online za 4 dni(nepočítali sa víkendy), čo nám akurát malo vyjsť deň pred odletom. Žeby ZNAMENIE? A keďže ja nie som v takýchto veciach moc zdatná, podujal sa na to Janík. Nebola to moc dobrá voľba. Po 15 minútach vypisovania skutočne nezmyselných otázok zachádzajúcich až k rodičom, a následnom zlyhaní programu to so slovami: „Takéto veci ma vytáčajú“, vzdal a odišiel si ľahnúť. Tak som sa premohla a vyťukala čarovné slovíčka do googlu JA. A keďže som prirýchla, tak som ťukla na prvú stránku poskytujúcu online víza a začala aj vypisovať. V duchu som si hovorila, že však tých otázok nie až tak veľa, ako vravel Janík. Neprišlo mi divné, že ja nemusím zadávať údaje o rodičoch….Až pri položke platba, som sa na chvíľu zháčila: „Janík, vyžaduje to platenie, mám zaplatiť?“ V polospánku odpovedal „Áno.“ Tak som klikla, zadala údaje a čakala čo ďalej. Prišlo mi na mail oznámenie, že víza mi pošlú. Nič viac. Vtedy som akosi začala pochybovať. Kukla som do telefónu na pohyb platieb a …108,00eur mi odišlo na nejaký maďarský účet. „Preboha!!!!“ Janík, asi som sa nechala nachytať.“ To ho prebralo a vrátilo do reality. „Ukáž! Cez akú stránku si išla? Veď to nie je oficiálna stránka ministerstva. Noooó, v najhoršom prípade, si nekúpiš bundičku,“ dodal so smiechom.  A tak, pre istotu, aby som nedajbože neostala doma, mi Janík na tej správnej stránke povypĺňal všetky „okienka“ a ja som zaplatila  znova. Tentoraz 25,00 eur. Aká to mohla byť pekná zimná bunda. Ale, India je India a čo tam po nejakých peniazoch. Zážitky sú predsa silnejšie ako „farebné papieriky“. Po malých peripetiách s fotkami a odlišnými vízami všetko nakoniec skončilo  OK. Tesne pred odletom, a to skutočne tesne, nakoľko išlo o niekoľko hodín, sme mali nakoniec všetko. Ubytovanie, letenky, víza. Hoci v inom postupe ako by sa malo, ale kto by to riešil…

Pri každom takomto výlete píšem o balení. Pretože, to je u nás vždy „komédia“. Janík sa rozhodol, že pôjde na minimum. Zopár slíp, dve trička, jedny šortky. Na seba si obliekol staré platené nohavice(že aby vyzeral ako Indovia), tomu obdobnú košeľu, ponožky a niekoľkoročné šľapky. „To ideš takto?“, opýtala som sa opatrne. „No. Prečo? Však keď budem niečo potrebovať, tak si kúpim. A takto tam lepšie zapadnem. Budem ako miestny.“ Bojovala som s tým, aby som mu nepovedala, čo si skutočne o jeho image myslím, ale nechala som to tak. Trvala som jedine na tom, že mu tie platené nohavice s košeľou aspoň ožehlím, aby sme v lietadle nevyzerali ako bezdomovci. On sa so svojimi vecami zmestil do minibatôžka. Asi očakával, že ja sa zbalím obdobne, keďže zaprotestoval na rozmer môjho batohu a zháňaní dečky a spacáka. „To ti bude načo. Veď tam bude 30 stupňov!“ Akoby nevedel, že mám fóbiu z cudzích postelí a cudzej posteľnej bielizne. Nevšímala som si ho…Pekne som si pobalila 4 šiat(dlhších a bez výstrihu, aby som miestnych ľudí nepohoršovala), sandálky, saténové pyžamko, spodné prádlo a aj komplet kozmetiku. Neveriaco na mňa po celý čas pozeral. „Neboj sa, ponesiem si ho sama!“ , ozvala som sa skôr ako stačil niečo povedať. Ten môj ruksak bol  oproti tomu jeho niekoľkonásobne väčší, a s tým spacákom aj ťažší. Tak som ho odtiaľ vyhodila a zabalila namiesto neho čistú posteľnú obliečku. Ja som cestovala za Európanku. Farebné tričko, značkové nohavice a tenisky, športová bundička a šatka do vlasov. Nech trochu v tej Indii vyzerám.

Po polnoci sme nasadli do auta a frčali do Viedne na letisko. Odtiaľ do Amsterdamu a okolo druhej po polnoci sme pristáli v Indii s Janíkovými slovami: „Musíme sa tu nejako do 6-tej pomotať a potom pôjdeme do mesta.“ Nadvihla som obočie a spýtala sa: „Nejdeme sa najskôr ubytovať, osprchovať a trošku si pospať?“ Predsa len leteli sme strašne dlho a časový posun bolo cítiť hneď. „Nie. Hotel máme objednaný až na túto noc, takže nás skôr ako o 2.00  neubytujú.“  Čo vám poviem, nadšená som nebola a predstava, že sa s tým mojim ruksakom budem „terigať“ pol dňa v tropických horúčavách ma moc nelákala. Našťastie sme pri colnej kontrole stratili dve hodiny, keďže ju majú tak dôslednú. Len pri braní otlačkov nám to trvalo cez 30 minút. Nie a nie ich zobrať. Tlačila som na tú dosku niekoľkokrát, ale nič. Nielen colník, ale i Janík a ľudia za nami boli zo mňa už nervózni. Ale ja skutočne neviem, v čom bol problém. Potom mi dali nejaký krém(strašne mazľavý) a podarilo sa. Presunuli sme sa do haly, v ktorej sme mali stráviť niekoľko hodín. Na iných letiskách by to asi problém nebol, pretože tam bývajú hromady obchodíkov a reštaurácií, v ktorých môžete prečkať čas. Tu boli len dve nejaké bistrá s tvrdými nepohodlnými stoličkami, automatovou kávou a nie moc lákavými sendvičmi. Posedeli sme, trikrát obehli halu dookola, ja som sa prezliekla do šiat a vyšli von. Bolo niečo pred šiestou. Dusno, ešte tma a hromada ľudí. Chvíľu sme sa tam pomotali a rozhodli sa(teda Janík), že by nebolo zlé ísť do centra  miestnym autobusom. Sledovali sme cedule s obrázkom autobusu a dostali na tzv. „nástupište“. Pamätám si, že keď  sme vyšli z haly, v duchu som si pomyslela. „Čo všade píšu, že po príchode do Indie vás zavalí strašný smrad. Však nič necítiť.“ Na túto vetu som si opätovne spomenula na nástupišti, keď nás „ovalil“  silný závan moču a neskutočný pach kanalizácie. Skutočne ma natiahlo, a to nie som nejaká krehotinka. Všade okolo nás boli samí muži. Ja v tých mojich kvietkovaných šatách som musela medzi nimi vyzerať ako z „Marsu“. A asi aj áno, pretože nebolo jedného, ktorému by sa hlava neobtočila okolo krku. Teraz sa nesmejem, ani si nefandím. Nie som taká krásavica, z ktorej by muži odpadávali, ale…bolo to presne tak ako som to opísala. Verte, nebolo mi to vôbec príjemné. V cudzom prostredí, v tme obkolesená tmavými mužmi s divokými pohľadmi. Po nejakej dobe prišiel autobus. Krásny…niekoľko storočný, rozheganý ale fakt pekný. Taký obdobný ako v Nepále. Väčšina tých mužov sa k nemu rozbehla a začala sa doň pchať. Išli sme i my. Na otázku „Centrum?“ nám vodič záporne pokýval hlavou a odfrčal preč. Našťastie. Chlapík, ktorý stál obďaleč nás sa nám prihovoril a usmernil nás, že autobusy tu chodia iba raz za čas, a že je lepšie ísť taxíkom. Ale keďže ho Janík považoval za dohadzovača kšeftov, odmietol túto možnosť a namiesto zháňania odvozu, sme sa posadili na lavičku k ležiacemu a spiacemu Indovi. „Dokedy budeme čakať?“, spýtala som sa už trošku nervózne. „Hodinku a uvidíme, či pôjde.“ A tak sme tam sedeli, pozerali na prichádzajúce a odchádzajúce taxíky a vyzerali náš autobus. Samozrejme, že neprišiel. Janík mal svedomie čisté a mohli sme si chytiť taxík. Pri tom množstve, čo sa ich tam premávalo, to nebol problém. Problém bolo to, a to sme my nevedeli, že niektorí sú akože registrovaní a niektorí nie. A my sme si stopli taký, ktorý síce pri nás pristavil vo vidine dobrého zárobku, ale nemohol tam zastaviť, takže sme popri ňom kráčali zhruba 300 metrov, kým sme si doň konečne sadli. Nadiktovali sme adresu hotela, že skúsime, či nás neubytujú skôr, prípadne, že si tam necháme naše ruksaky(teda ten môj) a pôjdeme do mesta. Komunikácia to bola zábavná. Vodič si niečo stále dookola rozprával, a Janík tiež. Zaviezol nás niekam, čo on považoval za centrum a pri našom dotaze, že tu musí byť náš hotel len pokyvkával hlavou. Janík mu ukázal adresu hotela, avšak, súdiac podľa jeho reakcií, sám nevedel, kde to je. Niekoľkokrát vystúpil z auta a pýtal sa druhých vodičov na cestu. Po takej hodinke sa nám nakoniec podarilo dostať sa do cieľa. Vodič zhodnotil, že to bolo viac ako predpokladal, a že je jeho čas drahý a vyrukoval na nás s dosť vysokou sumou. Nám neostávalo nič, len zaplatiť, pretože základné pravidlo v Indii je, že sa máte na cene dohodnúť, ešte predtým, ako nastúpite. Viem, že to Janíka štvalo, pretože si popod nos zahundral: „Z hotela nám núkali odvoz a ja som odmietol, pretože som si myslel, že to bude premrštená cena. Tento zobral dvakrát toľko.“ No, niekedy a na niektorých veciach sa neoplatí šetriť ale to by ste museli Janíka poznať. Nie je lakomý, práve naopak. Niekedy až moc štedrý. Avšak v určitých veciach a vo väčšine prípadoch maličkostiach, kedy má pocit, že ho ľudia zneužívajú a využívajú, je v otázkach financií nekompromisný. Zaplatili sme ale bez rečí. Hotel bol v takej starej budove. Nie moc dobre vyzerajúcej, avšak po výstupe po schodoch bola za sklenenými dverami pekná, čistá recepcia s príjemným Indom. Bol tak dobrý, že nás ubytoval ráno o deviatej hodine, takže sme nemuseli čakať. Bola to úľava. Izba bola maličká, bez okien ale s klimatizáciou. Osprchovali sme sa s tým, že si nachvíľku oddýchneme. V tej tme sme spali niekoľko hodín ako zarezaní. Je to zaujímavé, pretože keď nemáte denné svetlo, vôbec necítite, či je deň alebo noc. A samozrejme, že to bolo i tým časovým posunom. Po prebratí sme sa vychystali obzrieť to najkrajšie v Bombai- Bránu Indie. Keď sme vyšli na ulicu, prekvapil ma ten hluk. Priznám sa, že ma desil po celý čas strávený v Indii. To trúbenie doslova „za zadkom“ bolo hrozné. Zakaždým ma strhlo a zakaždým som stihla Janíkovi ruku tak silno, že zvolal „Au.“ Skúste si predstaviť ten pohľad. Štvorprúdová cesta plná, až preplnená trúbiacimi autami a na chodníkoch, sediaci Indovia. Keď sme tade kráčali po prvýkrát, prechádzal mi mráz po chrbte. Všade okolo bola strašná špina, odpadky a prach. Museli ste dávať pozor kam šliapnete. Na jeden pohľad nezabudnem. Na niekoľko metrovom úseku, takmer pri ceste, bola akoby rozmiestnená firma na spracovanie dreva. Množstvo ufúľaných Indov búchalo pre nás už pomaly zastaranými nástrojmi do dreva a uprostred nich sedel na stoličke majiteľ, oblečený v košeli. Dokonca sa mi marí, že bola ružová. Tak udivene ako my sme pozerali na nich, tak pozerali oni na nás. Na malú chvíľu akoby zastal čas. A aj práca. Janík sa pri nich zastavil a fotil, ja nie. Tie ich pohľady totiž smerovali na mňa. Možno som bola podozrievavá, ale keď som si študovala Indiu, dočítala som sa, že belošky sú tu považované za „ľahkú korisť“ nemorálnych mravov. A vedzte, že ja som si pod paľbou ich pohľadov skutočne tak pripadala. Poprosila som Janíka, nech ma drží stále za ruku a podotkla, že sa divne pozerajú. Húfom ľudí sme sa dostali na stanovené miesto. Prešli sme akože kontrolou, oddelene muži a ženy, a zapadli do ešte väčšej masy ľudí ako na ceste. A v tom to prišlo…fotenie ako s atrakciou. Najskôr to boli deti, čo mi absolútne neprekážalo, ktoré sa chceli so mnou odfotiť. Divné, že s Janíkom nie. Potom ženy a následne celé rodiny. Avšak keď začali prichádzať samotní muži, odmietla som. Dočítala som sa totiž, že fotky s Európankami si dávajú na sociálne siete ako svoje „krátkodobé love story“, a potom som naozaj netúžila. Zdvorilo som odmietla a aké bolo moje prekvapenie, keď sa nechápavo dotazovali, že PREČO. Akoby sa cítili urazení. Vtedy musel to NIE zopakovať Janík, aby pochopili. S týmto fotografovaním som mala problémy každý deň po celý čas. Pomaly v každom meste som bola za atrakciu, avšak…druhý pohľad…keď som ja videla staré Indky, ženy s párkou alebo skupinu muslimských mužov, tiež som si ich chcela odfotiť. Tak čo im vôbec niečo vytýkať.

Brána do Indie je skutočne nádherná stavba, ktorá vás vráti do minulosti. Postavili ju v roku 1924 ako pamiatku na návštevu anglického kráľa Juraja VI., ktorý bol zároveň aj posledným indickým panovníkom z tejto krajiny. Od roku 1947 získala India samostatnosť a vtedy sa opäť do centra pozornosti dostala aj táto brána. Symbolicky cez ňu odišli poslední britskí vojaci, ktorí opúšťali krajinu a správa štátu odvtedy zostala plne v rukách domácich obyvateľov. Je vysoká, mohutná a pohľad z nej na more je skutočne fascinujúci. Popred ňu pobehuje množstvo fotografov, ktorý vás s ňou v pozadí veľmi radi vyfotia. Hneď vedľa sa nachádza azda najdrahší hotel Taj Malah Palace s unikátnou architektúrou, kombinujúc typické prvky s islamským umením.  Naša cesta viedla ďalej na dosť navštevované korzo popri mori, tzv. Marine Drive. Niekoľko kilometrov dlhá betónová plocha, popri ktorej boli naukladané obrovské kamene, po ktorých sa dalo zísť ku moru. Sedelo tam množstvo ľudí, prevažne mladých, ale i rodiny a sem tam sa našiel i nejaký samotár. O niečo ďalej sa deti i kúpali. More bolo špinavé, vôkol nepríjemný zápach a na piesku porozhadzované smeti. Im to ale vôbec neprekážalo. Bavili sa. Smiali, skákali oblečení do vody, fotografovali sa. Každý jeden mal mobil v ruke a buď doňho šťukal, ale si robil selfi. Žiadne reštaurácie, žiadne bary. Pomotali sme sa ulicami Bombai až do večera, zašli na miestnu večeru v malej takzvanej rýchlej reštaurácii a pobrali sa spať. Čo sa týka indickej kuchyne, nedám na ňu dopustiť. S výnimkou raňajok. Omeleta je vždy na výber, a je to to najlepšie čo si môžete na lačný žalúdok dať. Alebo tousty s maslom a džemom. Tým tiež nič nepokazíte. Ja som však  chcela vyskúšať ich klasiku, a to mi moc nešlo. Malé a biele, akoby bez chuti vyrobené pirohy, ktoré ste si mali namáčať do bielej, riedkej omáčky, ktorá mala zvláštnu chuť. Takú nijakú. To boli však hotelové raňajky. Určite je  lepšie dať si na ulici taštičky a rolky z lístkového cesta plnené rôznymi omáčkami. Tie sú fakt lahodné. Inak, rozdiel medzi kávou s mliekom a čajom masala nezistíte. Obe chutia rovnako. V oboch je mlieko, len v masale sa utvorí na vrchu kožka. A to ja nemusím Bŕŕŕŕ. Trauma zo škôlky. Janík si ho ale dennodenne vychutnával. Základom indickej kuchyne je prevažne ryža a množstvo omáčok k nej. Každá jedna je fantastická, či už vegetariánska, s mäsom alebo rybami. Jedálne lístky sú tak obšírne, že máte problém si vybrať…navyše keď ani dobre neviete, čo vlastne ponúkajú. My sme skúšali, čo sa dalo a ani raz sa mi nestalo, že by mi nechutilo. V Bombai sme ostali i ďalší deň. Turistický sprievodca ponúkal niekoľko historicky zaujímavých pamiatok, a bola by škoda ich nevidieť. Prevažne išlo o budovy, ktoré v minulosti ale i dnes pôsobia veľkolepo. Škoda len, že ich nechali stratili  „šmrnc“. Pripadalo mi to, ako keby táto krajina nevedela využiť to, čo jej história dala. Ostali len krásne múry, poobopínané stromami a zaplavené odpadkami. V minulosti to skutočne muselo byť nádherné a je nesmierna škoda, že z takého množstva krásnych historických budov, sú len niektoré v použiteľnom stave. Množstvo, a skutočne množstvo stavieb je spustnutých a  zdevastovaných.  V ten deň sme prešli okolo 20 kilometrov a videli sme čo sa dalo. Za zmienku určite stojí železničná stanica Chhatrapati Shivaj s prvkami viktoriánskej architektúry, ktorá bola v čase svojho skonštruovania najdrahšou stavbou v meste. V súčasnosti patrí medzi dôležité dopravné uzly, odkiaľ odchádzajú vlaky do všetkých dôležitých miest v krajine. Navštívili sme  tiež historické múzeum Chhatrapati Shivaji Maharaj Vastu Sangrahalaya a Zaveri Bazar ponúkajúci množstvo indických šperkov. Zážitkom bol i výlet loďou na ostrov Elefanta, kde se nachádza komplex jaskynných chrámov vytesaných do čadičovej skaly.

Ďalší deň sme sa rozhodli ísť do Puny, ďalšieho turistickým sprievodcom ospevovaného mesta. Zvolili sme taxík a cesta nám trvala niečo cez 3 hodiny. I vďaka tomu, že sme nášho taxikára požiadali, aby nás ešte pred samotnou návštevou mesta zaviezol na autobusové nástupište, odkiaľ nám mal ísť ďalší spoj. Zaviezol nás tam s malou pomocou iných taxikárov, avšak bohužiaľ, či našťastie, sme sa nedokázali s miestnymi ľuďmi dohovoriť a teda ani zistiť, či niečo „tým našim smerom“ ide. Zmierili sme sa teda s tým, že sa vrátime po návšteve Puny do Bombai a zvolíme iný postup. Nasadli sme teda späť do taxíka so slovami“ „Centrum“, a…Náš taxikár  však poznal len jednu cestu….tú od Bombaii a tak sme sa vracali smerom späť. Janík, sledujúc mapy v telefóne, mu niekoľkokrát hovoril: „Centrum?“ a on mu niekoľkokrát odpovedal „Centrum“. Bol z neho „naprášky“, doslova. Kým sme došli akože do centra, prebehla hodina…takže na obhliadku nám ostali tak dve-tri hodinky, čo v konečnom dôsledku stačilo. Čakala som mesto preplnené pamiatkami a históriou, a dostalo som jednu murovanú stavbu(historickú a peknú), niekoľko chrámov a niečo na spôsob bazára. Priznám sa, že som bola sklamaná. Možno je to ale preto, že keď cestujete takto „na divoko“ tak vlastne ani neviete čo a kde máte pozerať. A možno sú tí turistickí sprievodcovia prehnane písaní. Vracali sme teda späť do Bombai s tým, že ráno si pôjdeme kúpiť lístky na vlak a presunieme sa do Goa. Jednak z dôvodu, že Janík videl aká som vystrašená z ľudí a tiež i preto, že skutočne už nebolo čo pozerať. Avšak kúpiť si lístok a cestovať kedy si zmyslíte, sa v Indii nedá. Práve pre to množstvo ľudí. Ráno už bolo na celý deň vypredané, a tak nám neostávalo nič iné, len si kúpiť lístok na druhý deň. Pani sa nás pýtala, či chceme cestovať prvou triedou a naša odpoveď bola jednoznačná. Kvôli mne. Malo ísť o kupé pre 6 ľudí s klimatizáciou. Nemala som žiadne obavy. Nejako som bola v tom, že keď v Uzbekistane majú lepšie vlaky ako my, tak to to nebude také zlé. V to ráno, keď sme o 6 hodine ráno, za tmy“  kráčali na vlakovú stanicu sa stala udalosť, ktorá ma nesmierne vystrašila. Takto ráno sa život na ulici prebúdzal, a z tých rôznych „domčekov“ popri ceste vychádzali miestni ľudia za prácou. Zväčša to boli tí, čo ponúkali na stanici čaj alebo kávu, a keď ste videli v akých podmienkach ich pripravujú, tak ste radšej odmietli. A zrazu oproti nám išiel divný muž. Z mojej pravej strany. Nerobil normálne kroky ale akoby do boku smerom ku mne skákal. Niečo mal v rukách a niečo si hovoril. Bol strašne divný a ako sa blížil ku mne, dostávala som strašný ale skutočne strašný strach. Vykríkla som a Janík mi povedal: „Nevšímaj si ho!“. Tak silno ako vtedy som sa ho asi ešte nikdy nedržala. Normálne som nemohla dýchať od toľkého strachu. Vám to možno tak neprijde, ale tá tma, tí kašlajúci muži na uliciach, tie chatrče a do toho tento muž….skutočne som sa triasla strachom. Vtedy som si povedal, či mi je vôbec takéto cestovanie treba. Či som nemohla ísť radšej s cestovkou a vidieť iba to pekné a príjemné. Poznať Indiu z tej lepšej stránky a hovoriť o nej ako o úžasnej a nádhernej krajine, ktorá vás dobíja energiou. Bohužiaľ.

Zažiť staničný ruch v Indii je skutočne zážitok. Pomerne veľký priestor do posledného miestečka zaplnený ľuďmi. Aj na zemi. Do toho „obslužný personál“ v podobe Indov v šľapkách tlačiacich obrovské káry naložené nejakým tovarom. Keď ste im zavadzali iba „frkli“ a vy ste museli odskočiť nabok. Do toho staniční predavači ponúkajúci domáci čaj alebo kávu. Ak ste nabrali odvahu(my nie), zastavili pri vás a naliali vám do plastového pohárika z kanvice teplú tekutinu. No a celkovú atmosféru dotváral silný močový závan, z ktoré ho vás štípal nos. Vlaky sú tu zastaralé, zhrdzavené akoby z minulého storočia. Ľudia do nich doslova bežali a predbiehali sa aby sa mohli vo vnútri usadiť. Ten pohľad stál za to. Doteraz neviem ako sa nám podarilo v celom tom chaose a pri tom množstve vlakov a nástupíšť nájsť to naše. Vlak mal odísť o 7.10 ale do 9.00 nebolo po ňom ani slychu a ani chýru. Nervózne sme postávali a pýtali sa ľudí, či naozaj pôjde. Nakoniec dorazil a okolo 10.00 sa nám podarilo vyraziť zo stanice. Čo bolo zaujímavé, boli tzv. súpisky cestujúcich, ktorí vlakom mali cestovať. Niekoľkostranové A4 rozdelené podľa jednotlivých vozňov. Samotné súpravy sa od seba líšili podľa toho, o akú triedu išlo. Tie druhej triedy, vyzerali doslova ako vozne pre dobytok. Malé zamrežované okienka a v ich natlačená kopa ľudí. Neviem ako tam mohli v tom teple dýchať. My sme mali prvú triedu s klimatizáciou, ktorá tak „mrazila“ že sme takmer celú cestu sedeli v bundách.  Kupečká neboli od seba oddelené, boli to kóje so 6 lehátkami, na ktorých sa mohlo sedieť alebo spať. Každý z nás dostal vankúš, plachtu a deku. Naši spolucestujúci: muslimská rodinka s dievčaťom a jeden postarší manželský pár s tým nemali absolútne problém. Ľahli si a spali, pokiaľ neprišli vlakoví predavači ponúkajúci pitie a jedlo. Janík sa plánoval uložil tiež, ja s mojou fóbiou však nie. A keďže jeho posteľ bola nad mojou a keby ležal on, musela by som i ja, nebolo mu dovolené. Spal teda posediačky. Strava bola  dobrá a dostali ste tu všetko ako v reštaurácii. Len zabalené v plaste. Ale teplé a chutné. Tých 11 hodín cestovania bolo skutočne dlhých. Iba sme sedeli a občas zašli na toaletu. Občas preto, ako vyzerala. A to tu nebudem popisovať. Od toľkého sedenia mi tŕpli nohy a nervozita narastala. Mysleli sme si, že cestou vlakom uvidíme aspoň kus krajiny, ale skutočne nebolo čo pozerať. Krajina je takmer všade rovnaká. Výnimkou boli rolíčka s ryžou a malé usadlosti ľudí. Samozrejme i tu som bola skupinou mladých mužov obťažovaná kvôli fotografovaniu, a čím častejšie sa to dialo, tým viac som bola z toho nervóznejšia. Neviem si predstaviť cestovať touto krajinou sama. Okolo desiatej večer sme dorazili do cieľovej stanice, prenajali si taxík a nasmerovali si tu k moru. Na tú jazdu taxíkom nezabudnem. Ohromne sa mi páčila. Dynamická, rýchla ale bezpečná.  Taxikárove šoférske kvality uznal i Janík. Ubytovanie sme mali priamo pri mori a bola to jednoduchá izba s kúpeľňou a klimatizáciou za 14 eur. Čistá ale ja som si i napriek tomu vyložila svoju dečku a obliečku. Tešila som sa na more. V tomto roku sme leto strávili v snehu na Pamíre a i keď nie som „plážový typ“,  piesok a slnko mi chýbali. Po prebudení sme si išli obzrieť kde to vlastne sme. Bol to záliv s piesočnatou plážou, s niekoľkými maličkými reštauráciami, suvenírmi a hotelom.. Ako sme sa neskôr dozvedeli, toto tu bola ruská destinácia a podľa toho, čo o nich hovorili miestni, moc v láske ich nemali. Nedivila som sa im. Boli hluční, arogantní a mne bolo skutočne tých čašníkov a predavačov ľúto. Spomenula som si na špagetériu. Keby sa ku nám správali naši zákazníci ako ku sluhom, určite by som i dala patrične najavo, nech idú niekam inam. Tu si to ale dovoliť nemohli a boli radi, že niečo zarobia. Vždy sme nechali sprepitné, čo máloktorí Rus urobil. Bolo to pre nich niečo „veľké“ a už keď nás v diaľke videli, kývali aby sme šli ku nim. Snažili sme sa stravovať tak, aby sme boli u každého, a takisto kúpiť nejakú drobnosť  u každého obchodníka. Jeden sa mi mimoriadne páčil. Bol to fantastický obchodník a niektorí naši obchodníci by sa mali od neho čo učiť. Keď videl, že „tlačí na pílu“ , usmial sa a povedal: „Prepáčte madam. Ja viem, že som otravný, ale toto je moja práca, ktorá ma živí.“ A tým ma ozbrojil. Taktika skvelá. Ale boli i takí, ktorých sme na pohľad nemuseli. Jeden postarší, prefarbený muž, ktorý nás prišiel každé ráno pozdraviť do  našej raňajkovej reštaurácie. No a keď sme z nej vychádzali, vždy nás volal ku seba. Raz sme šli, a mysleli sme, že stačilo. On bol však každý deň neúprosný a miestami až otravný. Tie 4 dni sme boli súčasťou ich životov, a bolo to príjemné. Každé ráno nám kývali, pozdravili, usmiali sa  na nás, prehodili slovko-dve a večer nás odprevádzali so slovami tak zajtra. Biznis je biznis a ako sami povedali, Rusi si nič nekúpia. Iba pijú a jedia. Jedna majiteľa obchodíka so šatami mi však ostane v pamäti navždy. Bola to rozpadávajúca sa chatrč na pláži. Veľmi pekná Indka v sári, ktorá sa pri predaji rozhovorila. Hovorila plynule anglicky, hoci do školy nechodila. Naučila sa tu v obchode, vďaka turistom. Keď hovorím obchod, musíte si predstaviť maličkú miestnosť s poloprázdnymi policami po bokoch. No a vzorky toho čo predávala, mala povešané na vešiakoch kde sa dalo. Vyskúšala som si jedny šaty a keďže som sa v nich strašne spotila, až tak že zo mňa tiekol pot cícerkom(v tej miestnosti bez okien bolo neuveriteľne horúco) bolo mi trápne, aby som jej ich vrátila. Našťastie mi sadli a aj pristali. Vytiahla však bledomodré sári, ktoré ma vždy fascinovalo a nesmierne sa mi na Indkách páčilo. Neodolala som. Keď ma doň obliekala, vzdychala som, že to nebudem vedieť. Je to totiž iba strašne dlhý kus látky(tá moja bola jemná, ľahká a nesmierne príjemná na dotyk), ktorý sa najskôr zaviazal okolo pása, látka sa omotala dookola, a potom sa pomerne veľký kus  naskladal to rovnakých záhybov a zastrčil za pás. Látka, ktorá pokračovala za záhybmi sa potom obtočila okolo pŕs a prehodila cez rameno, kde sa upevnila zicherkou. No a pod celú túto parádu sa dáva top, takej farby ako je sári. Je to dosť nebezpečný odev, pretože, ak by ste si pristúpili tú časť, ktorú ste mali založená za pásom, ostali by ste iba v spodnom prádle, Preto je lepšie, keď si to poistíte ďalšou zicherkou. Keď som sa v ňom videla, vedela som, že cesty späť niet. A tiež som sa v ňom zase spotila, takže nehrozilo, že si ho nezoberiem so sebou. Na ich ceny, bolo sári drahé. Len pre porovnanie, tie prvé šaty stali 5 eur, tieto 40€. V obchodíku sme boli dosť dlho na to, aby sme sa dozvedeli, ako sa tu vlastne žije. Ženy to v Indii nemajú vôbec ľahké a narodiť sa dievčaťom je ťažké nielen pre ne samotné ale aj ich rodiny. Mala som z nej strašne dobrý pocit. Bola nesmierne milá, prívetivá, usmievavá. Sálala z nej energia a keď som sa s ňou vždy stretla, obe sme si zakývali a usmiali sa na seba. Som rada, že som ju stretla. Neviem prečo, mala som pocit, že to je veľmi silná žena, ktorá sa nevzdáva. Taká, akou chcem byť aj ja.

Pláž bola čistá, nad hlavami sme mali kokosové orechy a neuveriteľný pohľad na svet okolo nás.  More bolo nadmieru teplé, doposiaľ som také nezažila. Zo začiatku som mala obavy, či sa vôbec môžem vyzliecť do dvojdielnych plaviek. A hoci miestni obchodníci i náš domáci tvrdil že áno, nikdy som nešla prechádzať v bikinách po celej pláži. Len od osušky do mora a späť. Situácia sa zlepšila prívalom Rusov na pláž. Vtedy som bola súčasťou väčšiny bielych tiel, takže som sa cítila príjemnejšie, ale pri svojom zvyku: more-osuška, osuška-more som zotrvala. Tie dni na pláži sme si skutočne užili. Od rána do poobedia na pláži a poobede výlet do okolitých mestečiek. Miestnym autobusovým spojom. Tu už ale ľudia takí doterní neboli. A ja som sa tak nebála. Všetky tie mestečká sú rovnaké. Kopu obchodov so všetkým možným, kopu kráv na ulici, kopu áut, kopu ľudí. Sem tam nejaký kostolík alebo nejaká pekná schátralá historická budova. Jeden deň sme mali ako s cestovkou, vďaka ochotnému a obchodu chtivému taxikárovi. Absolvovala sme výlet po tých najkrajších pamiatkach na okolí, navštívili farmu korenia, kde sme zistili, že sme totálni analfabeti, čo sa týka druhov korenín, ochutnali miestnu pálenku, z ktorej sa mi zježili chĺpky po celom tele a povozili sa na slonoch(ako v cirkuse). Majú takú zvláštnu pokožku, a i napriek tomu, že to bola skutočne atrakcia pre turistov, mne sa to páčilo. Janíkovi nie, ale cením si to, že to absolvoval i napriek svojej nevôli. Skutočne sme si oddýchli a ja som mala na Indiu zas iný pohľad. Takáto sa mi páčila. Čas pobytu skončil. Namiesto 11 hodinovej cesty vlakom sme sadli na miestny letecký spoj do Bombai, odtiaľ do Amsterdamu a potom do Viedne. Celkovo nám to trvalo 24 hodín a let to bol úmorný. Po prvýkrát som sa tešila domov. Na ten pokoj, čistotu, stereotyp. Prišla som na to, že nie som klasický cestovateľ, ktorý sa s batohom vyberie naprieč celou krajinou. Som pohodlná a bojazlivá. A ak ešte niekedy pôjdem do Indie, tak určite s cestovkou. A možno si dám aj ten ayurédsky pobyt aby som mohla rozprávať, aká je India čarovná a krásna. Len či niekto so mnou takto pôjde…Janík?

 

Oznam

Vo štvrtok 31.10.2019 je Špagetéria SiJa z technických dôvodov zatvorená…

U nás si vyberiete…

   

Možno si poviete, že cestoviny sa jesť každý deň nedajú. Ja si myslím opak! 

Nemusíte byť milovníkom špagiet a ani všakovakých tvarov cestovín.  Záleží len na vás a vašej chuti, aký druh omáčky a „prílohy“ si k nim zvolíte. Máte chuť na zeleninu? Nie je problém. V našej ponuke máte možnosť voľby cestovinových šalátov s čerstvou zeleninou, syrom ale i proscuitom. Ale ste dostali chuť na mäso? Pripravíme vám kuracie, morčacie, kačacie, či bravčovú panenku. Všetky mäsa upečené akoby na grile – chutné, šťavnaté…A čo tak ryby? Čerstvý grilovaný losos, či lososovo smotanová omáčka. Jednoducho na každý deň niečo. Stačí sa len pozriež do jedálneho lístka Špagetérie Sija a vaše obedy, či večere máte vyriešené:-)

A čo by sme vám odporučili My?

pondelok: Špagety Pomarola, s jednoduchou paradajjkovou omáčkou a bazalkou, posypané parmazánovým syrom gran Moravia

utorok: Penne so syrovou omáčkou a kuracím mäsom

streda:  Canestrini s cuketou a riccotou

štvrtok: Grilované kačacie prsia s brusnicovou omáčkou a tagliatellami

piatok: Čerstvý grilovaný losos na špagetách s pestom

No ak by ste náhodou nemali momentálne v niektorý deň „náladu na cestoviny“, môžete si vybrať Lasagne. Bolónske alebo špenátové. Ale chcete svoj žalúdok odľahčiť? Zvoĺte si čerstvý šalát…Listový s riccotou,  vlašskými orechami a bielym balzamicom, Miešaný s kozím syrom a orechami, Cézar šalát so slaninkou, alebo listový šalát s čerstvým lososom.

A ak skutočne už cestoviny nedáte, máme pre vás pripravenú malú obmenu: Talianske krémové rizoto, ktoré každý deň pripravujeme s rôznymi obmenami. Zeleninové, hubové, kuracie, i s morskými plodmi…

takže….Celý týždeň v Špagetérii Sija. Kto z vás to dá?

Krajina, ktorá vás prekvapí?   Uzbekistan…

Cesta do Uzbekistanu nebola vôbec plánovaná. Ako inak, nie? Prišla nečakane, po jednom stretnutí s vojakom pri výstupe na Pik Lenina v Kyrgyzsku. Stretli sme sa v campe 1(4 300 m.n.m.), pri zostupe z dosiahnutého vrcholu sedemtisícovky.  Prisadol si ku nám na večeru(nikde inde už nebolo miesto) a my sme sa mu prihovorili. Ruštinou. A tak to celé začalo…Prišli sme na to, že tam „HORE“  sme boli všetci traja. Dokonca sme sa spolu i fotili. Oon s kamarátmi a vlajkou svojej vlasti a my tiež. Priznám sa úprimne, že si ho z vrcholu nepamätám, ale pamätám si ho z campu 2(5 400m.n.m.). Upútal  ma  totiž jeho klobúk. Vojenský. Nesmierne sa mi páčil a zvažovala som, či by ho vymenil za Janíkovu šiltovku. Pravdepodobne by na náš výmenný obchod nepristúpil, pretože keď si ho pri odchode od nášho stola zabudol, tak sa poň behom niekoľkých minút vrátil so slovami „Našťastie je tu!“  Hmm, vojaci tu asi bez klobúka chodiť nemôžu. To len na úvod, aby ste si dokázali predstaviť človeka, vďaka ktorému sme spoznali Uzbekistan. Krajinu, ktorá vás prekvapí…

Keďže sme namiesto 17 dní zvládli výstup na Pik Lenina za deväť, rozhodovali sme, kam sa pôjdeme pozrieť. Boli nejaké alternatívy avšak, keď vojak prehovoril o svojom domove, vedeli sme, že pôjdeme práve tam. O Uzbekistane, okrem toho, že niekedy patril do Sovietskeho zväzu, som nevedela absolútne nič. On však o ňom hovoril ako o čarokrásnej krajine s kultúrnymi pamiatkami a nádhernou prírodou. A keďže som zvedavá,  chcela som sa na vlastné oči presvedčiť, či to nie sú iba slová.

Bývalá sovietska krajina leží v strednej Ázii a hraničí s Kyrgyzskom a Kazachstanom. Podstatnú časť zaberá púšť avšak, nájdete tu i pohoria s výškou 2000-4000m.n.m. Čo bolo potešujúce, aspoň pre mňa, bolo podnebie. Horúce a suché.  V čase keď sme tam boli my(august), sa teplota pohybovala medzi 30-34 stupňov celzia.  O slnko a  subtropické ovocie, ktoré doslova milujem,  núdza veru nebola. Prekvapujúca bola iná skutočnosť. Uzbekistan je krajina s veľkými zásobami  zemného plynu, ropy, uhlia, farebných a drahých kov. Mysleli by ste si, že sa to automaticky odrazí i na životnej úrovni obyvateľstva a celkovej kondícii štátu. Nie je tomu ale zatiaľ tak.  Ľudia tú žijú „skromne“. Na uliciach nevidíte nablýskané „meďáky, „audiny“, ani žiadne iné coolové autá. Takmer všetci jazdia na Chevrolet-e, a to z jednoduchého dôvodu. Ten sa tu vyrába, a ako nám prezradil náš taxikár, je to to najlepšie auto v celej krajine😊. Ďalšou zvláštnosťou je, že preferujú bielu. Skutočne….teda aspoň na autách. Za celý náš pobyt sme videli maximálne 4 autá, ktoré biele neboli. Prečo…to nám taxikár už povedať nevedel. Všetky  boli vyblýskané a vyumývané. Nad tým neveriaco krútil hlavou Janík, odporca umývania áut. On to totiž považuje za stratu času…Však keď je auto špinavé, aspoň vidno, že sa používa…Nevideli sme ani honosné vily, ani luxusné sídla. Predpokladám, že niekde určite sú, avšak nie sú tak  „bežne“ na očiach. Z rozprávania taxikára som mala pocit, že všetci žijú ako „jedna rodina“. Pripomenulo mi to časy komunizmu u nás, keď „pracujúci“ spolu nielen pracovali, ale sa aj zabávali a boli častokrát i priatelia. O svojom prezidentovi hovoril ako o nesmierne dobrom a neskorumpovanom človeku, ktorý vie, čo robí. Neviem však, čo je pravda a čo nie…Možno bol len zástancom režimu a súčasnej politiky Uzbekistanu a nevidel na ňom nič zlé. To čo som ale videla a zažila, však jeho slová potvrdzovalo.

Ďalšou zvláštnosťou tejto krajiny sú samotní cudzinci. Je ich tu minimum, a možno aj práve preto sú považovaní za niečo extra. Po prvýkrát sme to pocítili na hranici. Z Kyrgyzska sa prechádza do Uzbekistanu výlučne peši. Všetci zaparkujú autá pred hranicou a pekne krásne kráčajú s batožinou v jednom súvislom rade. Presne neviem kvôli akému dôvodu. Tak sme si i my vystúpili z taxíka a s batohmi sa zaradili. V tom sa pred nami vytvoril koridor a ľudia nám gestikulovali aby sme pokračovali ďalej. Neveriaco som pozrela na Janíka a on na mňa. Spočiatku sme nerozumeli, pokiaľ na nás nezakýval policajt, rukami ukazujúc aby sme prišli až ku nemu. Predbehli sme desiatky čakajúcich ľudí, a takto to pokračovalo ďalšími hraničnými kontrolami. Bolo to nepríjemné. Pred nami boli ženy s malými, plačúcimi deťmi i starší ľudia…a my sme si vykračovali ako páni. Boli sme vybavení v priebehu niekoľkých minút Colníci sa nás pýtali odkiaľ sme, ako sa u nás žije a kde všade sme boli. Nie div, keď videli Janíkov zapečiatkovaný doklad. Ako sme sa neskôr dozvedeli, jednoducho tu platí pravidlo prednosti cudzincov.. A nielen na hranici. A vedia to úplne všetci.

Celú trasu po Uzbekistane sme mali zabezpečenú cestovnou agentúrou, ktorú nám odporučili v základom tábore v Kyrgyzsku. My sme si stanovili, ktoré mestá chceme vidieť a oni nám zorganizovali ubytovanie a prepravu. Behom jedného predpoludnia. Za hranicou sme teda nasadli do bieleho nám určeného vyumývaného chevroletu a vydali sa  niekoľkohodinovú cestu. S údivom som pozerala z okna. Cesty bez jediného výmolu, diery. Ulice čisté, polia s kukuricou, bavlnou a neviem s čím všetkým. Taxikár nám rozprával a ukazoval, čo sa dalo. Bolo to milé, ako chce svoju krajinu ukázať len v tom najlepšom svetle. Priznám sa, že o Uzbekistane som si myslela, že to je krajina veľkej biedy. Nechcem povedať rozvojová., skôr na ten spôsob života ako v  Nepále….A bola som nesmierne milo prekvapená. Dokonca si myslím, že o niekoľko rokov nás predbehnú. Tu ste nevideli človeka, ktorý by len stál a pozeral. Všetci boli v pohybe. Upratovali, zametali, čistili… Zrazu taxikárovi zazvonil telefón. Kontrolný  …od pani, ktorá nám organizovala výlet. Či nás našiel, ako sme spokojní a či všetko ide presne podľa časového plánu. Ten záujem bol príjemný. Neviem, či by si niekto u nás dal takú námahu.

Okolo obede sme dorazili do mesta Fergana. Hotel už na prvý pohľad vyzeral „na úrovni“ . A to sme povedali, že nám postačí trojhviezdičkový. Všade čisto, hladké posteľné prestieranie a bazén. V tej horúčave a po niekoľkých dňoch v snehu to bolo pre mňa ako splnený sen. Len si ľahnúť na ležadlo a plávať v príjemne osviežujúcej vode. Nemali sme však plavky. Mužské sa dali priamo zakúpiť v hoteli, avšak dámske nie. Podľa „bazénovej obsluhy“ bola dôvodom ich vysoká cena. „Neoplatí sa!“, zdôraznil. Moc mi toto vysvetlenie do hlavy nešlo…a tak som si vytiahla športovú spodnú bielizeň (čiernu) a tvárila sa, že plavky mám. Objednali sme si čapované pivo a kávu. Služby ešte tak trošku pokulhávajú, ale ich prívetivosť a úsmev to všetko dorovnáva. Po vodnom osviežení sme sa vydali do mesta. Kráčali sme popri panelových blokoch, ktoré mi pripomínali, naše paneláky. Nebolo človeka, ktorý by sa na nás nepozrel. Tak zvláštne. Poniektorí sa dokonca „ uchechtli“. Nevedela som, či je to tým ako vyzeráme, alebo tým, že sa držíme za ruky. Keď sa skupinka mladých dievčat začala pri pohľade na nás hlasno chichúňať, vyhlásila som, že sa budeme musieť asi prezliecť. Predsa len, oproti miestnym ženám, zahalených do dlhých šiat a šatiek, som ja v červených športových nohaviciach a čelenkou vo vlasoch musela vyzerať ako podivín. Nehovoriac o farbe mojich vlasov. Zamierili sme to teda priamo na bazár. Keď sa povie „bazár“ napadne vás kopa ľudí, prekrikujúce sa hlasy, chaos a hluk. V tomto prípade to tak celkom nebolo. Privítala nás obrovská brána a za ňou pekne usporiadané sektory s jednotlivými produktami. Zelenina, ovocie, sladkosti orechy, chleba, mäso, syry…a všetko možné, na čo si len spomeniete. Ľudia buď mali svoje stánky alebo len sedeli na zemi. Nik po vás nevykrikoval nech ochutnáte, nik vás neťahal za rukáv. Po sektore potravín, boli časti domácich potrieb, odevov, kozmetiky a jedálne s dennou ponukou. Zväčša to boli polievky, šašlíky, chlieb. Zásadne sa k obedu podával čaj. Čierny alebo zelený. Bolo príjemné sadnúť si a pozorovať ten život okolo seba. Ako sa ľudia správajú, čo nakupujú. Zastavili sme sa v niekoľkých stánkoch s oblečením a obuvou. Výber šiat a topánok bol neskutočný.  Keď zavítate do „obchodíka“ , tak v tom momente je u vás predávajúci. Ochotný poradiť a predať čo sa len dá. Ponúkne vám čaj a chce sa rozprávať. V porovnaní s našimi cenami to boli „smiešne peniaze“, i keď sa tak nemá hovoriť. Samozrejme, toľko aj odev vydrží. Zahalila som sa teda  do šiat  i ja, čo bolo v tej horúčave skutočne príjemnejšie ako dlhé nohavice. Jemná saténová látka ma príjemne chladila a ja som sa po niekoľkých dňoch opäť cítila ako žena. K šatám som si doladila šatku a ukryla pod ňu moje červené vlasy. Myslela som si, že takto z davu už vynikať nebudem. Ale nestalo sa…divné pohľady na nás padali naďalej. Ten „výraz cudzinca“ jednoducho neschováte  pod masku, i keď myslím, že nie sme tak odlišní. Niečo v nás ale INÉ musí byť.  Keď sme sa na to pýtali taxikára, iba sa usmial a povedal „ Ste cudzinci“. Vo Fergane sme strávili noc a na druhý deň  poobede sme vyrazili ďalej. Tentokrát vlakom….niekoľko hodín. Bolo nám povedané, že lístky do vlaku prvej triedy boli vypredané, takže nám ostával vlak nižšej kategórie. Nevedeli sme čo čakať. Aké bolo však naše prekvapenie po výstupe z taxíka. Stanica – budova, obrovská a nádherná. Žiadne padajúce omietky, alebo iné devastačné nedostatky. V porovnaní s vlakovou stanicou v Čadci, Žiline, ba i dokonca v Bratislave, bol tento objekt ako novopostavený. Čistý, žiadne podivné indivíduá ani opilci. Stáli sme v úžase a pozerali. Dokonca i okolie budovy bolo ako vystrihnuté z fotografie. Zelené kríky, rastlinky, pekne urobené chodníčky. A toto je rozvojová krajina? Prečo to tak vyzerá, sme zistili hneď ako sme vstúpili dovnútra. Pri dverách stálo niekoľko policajtov, ktorí nám skontrolovali pas i cestovné lístky. Nik iný, okrem samotných cestujúcich tu vstúpiť nemohol. Zvláštne nie? Po prvej kontrole nasledovala ďalšia. Kontrola batožiny cez scaner a opäť kontrola dokladov. Potom ste si už mohli sadnúť do vestibulu a čakať na vlak. Keď váš spoj dorazil do stanice, pri výstupe z budovy stanice ste opäť prešli kontrolou. Tentokrát iba cestovného lístka. Vďaka tomuto prístupu sme našťastie nenastúpili na zlý vlak, pretože nebyť toho človeka, vezieme sa „klasicky“ už iným smerom. No a keď ste prešli aj touto „povinnou zástavkou“ pri samotnom vlaku stálo niekoľko sprievodcov, ktorí vám pozreli lístok, povedali číslo sedadiel a lístok si nechali u seba. Dostali ste ho až pri samotnom výstupe z vlaku. Išlo o vlak nižšej kategórie, avšak….všade bolo čisto, sedadlá boli široké a pohodlné, a keď som videla toalety, takmer mi „padla sánka“. V tomto prípade môžem povedať, že my sme ďaleko…ďaleko za nimi. Nevedela som si predstaviť ako potom vyzerajú vlaky vyššej triedy. Mali sme však aj tú možnosť a musím vám povedať, že to bola „pecka“. Išlo o rýchlovlaky typu štart -cieľ, s maximálnou rýchlosťou 230 km/h. To, že tam bolo čisto a útulne bolo samozrejmosťou. Dostali ste kávu a nápoj a ak ste si priplatili tak aj niečo na zjedenie. Mohli ste pozerať film alebo počúvať hudbu. No niečo naozaj úžasné. A teraz si vybavte v mysli naše železničné dráhy. Je to vôbec možné? Naša cesta vlakom viedla cez skalnaté údolia, kde tu pár stromov, kde tu nejaké obydlie. Bolo až neuveriteľné, že tu vôbec nejakí ľudia bývajú. Po príchode do cieľa nás opäť čakal odvoz do hotela. Rovnako čistého a príjemného ako ten predtým. Možno len pre predstavu cien a služieb: ubytovanie spojené s raňajkami stálo 20,00 eur.  Raňajky boli formou švédskych stolov a mohli ste si vybrať buď sladké alebo slané. Šunka, mäso, vajíčka, biely jogurt, džemy, ryžová kaša, syry, palacinky, zelenina, sladké a slané koláče, ovocie. Instantná káva, čaj, džús. Mne chýbali vločky…ale, ako mi neustále prízvukuje Janík: „Zjesť treba čo ponúkajú. A vtedy keď je čo!“

Docestovali sme do Samarkandu, ktorý je spolu s ďalším mestom Buchara symbolom Hodvábnej cesty. Samarkand sa považuje za výstavnú skriňu Uzbekistanu, pretože obsahuje najmonumentálnejšie pamiatky v krajine. Orientálnu atmosféru cítiť na každom kroku a verte, že pohľad na, pre nás tak trochu neprípustnú kultúru, je magický. Kupoly, modré sfarbenie, kamene….nedokážem opísať všetky pamiatky detailne, skutočne sú nádherné, a ak vás láka história Islamu, tak práve toto mesto je na jeho spoznanie ideálne. My sme mali naň bohužiaľ málo času, a tak sme doslova „behali“ z miesta na miesto, aby sme toho čo najviac videli. Ku večeru nám ostávala už len najväčšia pamiatka, zapísaná v UNESC-u – Registan. A keďže nás  „google“ informoval, že je otvorená do večera, nebolo sa kam ponáhľať. Ale vedzte, že aj  ten sa niekedy mýli…Priamo a doslova „pred nosom“ nám pekne krásne zatvorili bránu a povedali: „Zajtra“. Prekvapene sme stáli na mieste a neveriaco pozerali, čo sa deje… To akože naozaj? My neuvidíme najväčšiu pamiatku zapísanú v UNESCO, kvôli ktorej tu vlastne všetci chodia? „Takú ešte nehrali!, zvolal Janík. No ale hrali…Celé námestie bolo totiž ohradené a na každom kroku, pri každej zátarase stáli vojaci.  Hľadali sme škáročku, cez ktorú by sme sa mohli prepchať, no nedalo sa. Vždy sa tam zjavil vojak. No…oni nemali toľko pochopenia pre Janíkovo odhodlanie, a po neviem koľkom neúspešnom pokuse o vniknutie do objektu, nás zobrali a ukázali maličký plagátik prilepený na ešte menšom múriku. Vtedy sme pochopili …Samarkand sa chystal na veľký medzinárodný hudobný festival. A hoci sa mal konať až o niekoľko týždňov,  jeho prípravy prebiehali v predstihu.  Naša smola…A tak sme sa aspoň postavili pred tie železné zábrany a urobili si zopár fotiek.

Naša cesta na druhý deň smerovala do Buchary. Rýchlovlakom. Toto mesto má niekoľko prezývok, hovorí sa o nej ako  o „perle islamu“ alebo „šperku vesmíru“, no skloňuje sa aj ako „srdce Hodvábnej cesty“. A presne to vystihuje jej atmosféru. Keď nás zo stanice viezol taxík do hotela, mala som dojem, že som v stredoveku. Skutočne…viezli sme sa starobylými uličkami pomedzi kamenné domy a priznám sa, že som mala strach kde sme sa ocitli. Bol ale zbytočný. Po ubytovaní sme sa okamžite vydali potulkami mestom. Prvý pohľad, ako sme vyšli z uzučkých kamenných uličiek ma nesmierne prekvapil. Pred nami sa zrazu otvorilo námestie s rybníčkom(bola to inak zásobáreň vody), okolo ktorého boli porozmiestňované miestne reštaurácie. Do jednej takej sme si sadli a započúvali do hudby, ktorá tu znela. Na ten pocit, ktorý som v tej chvíli mala, asi nikdy nezabudnem. Pokoj…pokoj v duši. Po mnohých rokoch. Objednali sme si typické uzbecké jedlo, paradajkový šalát s cibuľou, miestnu polievku, šašlík a samozrejme ich neskutočne dobrý chlieb. Mohla by som ho jesť na tony. Ovál zvrchu mierne chrumkavý a vo vnútri mäkkučký a ešte teplý, vybraný akoby priamo z pece. Sedeli sme v tureckom sede a pozerali okolo seba. Ako sa tvária a správajú miestni ľudia, tipovali sme kto je kto a čo tu robia. Príjemná zábava…Predpokladám, že Buchara je obľúbeným mestom i domácich ľudí a usudzujem tak po tom, ako sme videli niekoľko svadieb, množstvo rodín s deťmi i zaľúbencov. To námestie žilo, skutočne.  Symbol starej Buchary, je 47 metrov vysoký minaret Kalon, ktorý je zároveň aj najstaršou stavbou celého mesta. Prezýva sa aj ako „Vež smrti“, pretože v minulosti tiež slúžila ako miesto popravy pre zločincov, ktorí boli zhadzovaní z vysokej veže dolu. Mňa osobne najviac zaujala pevnosť Ark, ktorú sme si prešli so sprievodcom, a čo to sa podozvedali o  vtedajšom živote. Príbeh posledného bucharskeho emira a jeho ženy bola ako rozprávka tisíc a jednej noci.  Starý, tučný, despotický vládca a mladá, veľmi mladá, 14 ročná manželka. Mali smutný príbeh. A keď som videli aj ich fotky, na malú chvíľu som sa ocitla v tej dobe. Nenadarmo mi moja mama hovorí, že žijem v oblakoch…  Ale ani tento krutovládca neustál príchod boľševikov a ušiel do Afganistanu. Čo mňa osobne zarazilo, bola jeho podobnosť gest s ďalším novodobým despotom z obdobia fašizmu. Prst hore, ak ostávaš žiť, prst dole, ak ťa čaká smrť. Na krutosť emira, podľa rozprávania sprievodcu, doplatili aj anglickí poslovia(v našej dobe diplomati). Ti si dovolili do pevnosti vstúpiť na koni, čo bola len výsada samotného vládcu. Za tento „prešľap“  si Angličania odsedeli 4 roky a i napriek tomu, že prestúpili nakoniec na  islam, ich život skončil násilnou smrťou – zavraždením. A viete aká bola na margo tejto historickej udalosti a prestúpenia na Islam, poznámka nášho sprievodcu? „Ale keďže bol emir múdry človek, dal ich zavraždiť!“ A mňa na chvíľu oblial studený pocit.

Väčšina historických budov nie sú  chrámy, ako by sa dalo očakávať. Ide  o školy s výučbou Islamu, v ktorých sa jednotlivci vzdelávali a žili niekoľko rokov. Po obsadení Uzbekistanu Sovietmi, konkrétne za doby Lenina, boli školy zatvorené a Islam zakázaný. Zmena nastala až počas vládnutia Stalina. Ten aby presadil svoju moc, školy Islamu obnovil a ponechal ľuďom ich vieru. Ale toto je len malá časť z toho, čo sme sa dozvedeli.

Je však zbytočné viac písať, je potrebné to vidieť a zažiť. Tak vám prajem peknú cestu…do Uzbekistanu!

Nejeme len špagety a cestoviny…

Keď poviete ŠPAGETÉRIA, automaticky vás napadne, že sme typ reštaurácie len s jednostrannou ponukou. Samozrejme …s množstvom krátkych i dlhých špagiet a cestovín. Domácich, akože inak.  Keďže sme ale šikovní a tvoriví(teda naše čašníčky Iva, Peťa) a kuchár Pištík, skúšame a kombinujeme. A tento recept je toho výsledkom.  Šťavnaté a zvrchu chrumkavé kačacie prsia a k nim tagliatelle s brusnicovou omáčkou. Priznám sa, nie som zástancom sladkých omáčok  a mäsa, avšak táto chuť ma prekvapila. NIe je taká sladkastá  a v spojitosti s cestovinami dodáva kačaciemu mäso príjemne lahodnú chuť. Táto kombinácia stojí jednoznačne za vyskúšanie…

Olivový olej

Na cestoviny len to najlepšie…Poznáte ho?
Extra panenský olivový olej s nízkou kyslosťou do 0,3% s chráneným označením pôvodu Sitia. Olej je charakterizovaný ako jeden z päťdesiatich najlepších olivových olejov. Lisovaný za studena do 27°C výlučne mechanickými spôsobmi z olív odrody Koroneiki. Olivy pochádzajú z východnej časti ostrova Kréta z oblasti Sitia z provincie Lasthi. U nás ho používa takmer vo všetkom a možno i vďaka jemu sú naše omáčky, pestá a i samotné cestoviny tak chutné:-)
Vyskúšajte….my vám ho radi ponúkneme i do vašej domácnosti