Vrátili ste sa z dovolenky a…?

Vrátili ste sa z dovolenky a…?

Návrat z dovolenky do práce vždy bolí. A je pritom úplne jedno, či ide o prácu, ktorá vás napĺňa alebo ubíja. A pritom „ logicky“ by ste mali byť po dvoch týždňoch mimo všetkých tých povinností krásne oddýchnutí, plní síl, optimizmu, nadšenia a novej energie. No…ale v reáli?

Na letnú dovolenku a  „totálne vypnutie“ som sa tešila už niekoľko mesiacov. Už len pre to, že malo ísť, no aspoň pre  mňa, o dobrodružný typ oddychu,  a i preto, že som už nedokázala „ťahať“ trinásť hodín denne v špagetérii. Tá predstava slnka, mora, nových miest, neznámych chutí a ľudí ma neskutočne lákala. Nebola by som to ale ja, keby sa vo mne neozýval i pocit strachu. Nie z toho, žeby špagetéria spadla…to nie. V plnom rozsahu prebrala jej vedenie moja dcéra Betka, a tí, ktorí nás sledujete, už viete, že to je typ tej najideálnejšej čašníčky a manažérky v jednom. (Mimo záznam…každý deň, ako naschvál, doslova bojovala s problémami….technickými i takými inými. A my sme jej boli nesmierne povďační za to, že to zvládala s humorom jej vlastným a nekonečnou odhodlanosťou bojovať!!!).

Obávala som sa skôr toho, ako to celé putovanie prežijeme…My – traja, v jednom aute – 24 hodín denne. Prespávať v aute a pod holým nebom, obmedzená hygiena a iné maličkosti, na ktoré sme zvyknutí. Ale keďže sa Janík, dočasne vzdal svojho cestovania po svete, chcela som mu aspoň  na malú chvíľku tento pocit vrátil. Spať hockde, jesť to, čo ti príde do ruky a neriešiť kam ísť a čo stihnúť.

Presne 14 dní sme boli na ceste. Prešli sme Maďarsko, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu, Albánsko, v Taliansko – Sicíliu a Toskánsko, Republiku San Maríno, no a  nakoniec klasicky Rakúsko. Z tých niekoľkých nocí sme prespali v hoteli len tri…v Albánsku, keď sme netrafili k jazeru, v Taliansku v Palerme(meste mafie) no a v Rimini z dôvodu už celkovej „návratovej únavy“. Všetky ostatné noci som ja prespávala v Caravalle a „chlapci“ na nafukovačke“ pod holým nebom. A…nebolo to vôbec také strašné, práve naopak. Janík mi totiž vyhotovil v aute normálnu posteľ(žiadna nafukovačka, ale drevená poťahovaná klasika), ktorá bola úplne celá určená len  mne. Pri zaspávaní som počúvala šum mora, na tvári cítila príjemný vánok. Ale boli i noci, keď sa ozývali kadejaké zvuky a ráno nás prebúdzalo bučanie kráv…No…malo to svoje čaro… A najkrajšia noc? Jednoznačne na  Liparských ostrovoch. Na skalnatom útese s pohľadom na azúrové more. Zažili a prežili sme množstvo zaujímavých dní. Albánsko ostane pre mňa prekvapením. Je krásne a evidentne raz bude vychytenou letnou destináciou. Predurčuje ho k tomu jeho krajina. V jednom totiž dostávate hory a aj pláže. Prevažne sú kamienkové, a tak je more prekrásne čisté a neskutočne modré. Jediným nedostatkom je neporiadok. Spať v campingu s potulnými psami a výtrusmi somárov a kráv….sa mi nie vždy pozdávalo. A preto ďakujeme mojim dvom spoločníkom, že to rešpektovali a snažili sa na prespanie vybrať čo najlepšie miesto. A čo ma asi najviac očarilo? Asi Sarajevo a jeho bazár! Úzke uličky, malé obchodíky, cinganie kladív, predavači a ich tovar…rozvoniavajúca káva a miestne špeciality. No a potom San Maríno. Presný opak Sarajeva…Noblesa na každom rohu, história a chutné jedlo.

Vrátili sme sa o jeden deň skôr. Na moje želanie. Akoby som si potrebovala jeden celý deň pred návratom do špagetérie, tak skutočne oddýchnuť. Len ležať na gauči a čítať, načerpať sily do ďalšieho „boja“. A to i napriek tomu, že som 2 týždne bola úplne mimo práce. Dnes už zarezávam naplno… Ale úprimne? Ten prvý deň bol naozaj hrozivý. Akosi som sa nedokázala dať dohromady. Mýlila som sa v objednávkach, v účtovaní….no  hotová sodoma gomora. To snáď ale poznáte všetci.

A aký je teda záver? Je jedno či máte 5 alebo 14 dní dovolenky. Návrat do práce bude vždy ťažký. Z jednoduchého dôvodu: Práca je a vždy bude prácou. I keď ju budete milovať nadovšetko, vždy pocítite jej ťarchu. Tú zodpovednosť a povinnosť. Ale na strane druhej…Vedeli by ste si bez práce predstaviť svoj život? Ja  veru nie…

PS: Vidíme sa v pondelok. Mám prvú rannú šichtu a budem rada, ak ma prídete povzbudiť😊

JA…som to dala!!!

JA…som to dala!!!
Uplynulý týždeň bol mojou veľkou skúškou. A ja som ju zvládla a učinila dôležité rozhodnutie. Je zo mňa špagetová kuchárka!!! Moje poďakovanie patrí Janíkovi, dievčatám i nášmu kuchárovi Pištíkovi, ktorý ma chtiac-nechtiac „donútil“ prevziať tú najdôležitejšiu funkciu v špagetérii.
Niekoľko mesiacov sme hľadali druhého kuchára. Máme totiž otvorené 12 hodín denne, a to sa pri jednom kuchárovi naozaj ťažko zvláda. Dočasne som preto prebrala funkciu tzv. pomocného a „poobedného“ kuchára a naučila sa pripravovať základné typy omáčok. Nemala som s tým žiaden problém. A musím priznať, že keď som videla s akou chuťou to jete, tak ma to celé „kuchtenie“ začínalo i baviť. V tej chvíli som si ale nevedela predstaviť, že by som sa nastúpila na rannú smenu a mala pripraviť komplet celé obedové menu pozostávajúce z dvoch polievok a minimálne piatich omáčok. Uspokojila som sa s tým, čo som dokázala a tešilo ma to…
Osud ale asi chcel, aby to bolo všetko inak. Náš kuchár Pištík nám oznámil, že si naplánoval týždňovú dovolenku, čo pre nás znamenalo fungovať aj bez neho. Zopár dní sme už takto fungovali…ale celý týžde? Každý deň stáť na nohách od 6.00 do 21.00 hodiny? Úprimne? Nie, nie a zas nie!!!! Nedokázala som si to vôbec predstaviť. Chytala ma panika, nemohla som spávať a víkend pred danou situáciou som si veru zopárkrát aj poplakala. Mala som strach, obrovský. Že to nedáme, nezvládneme … psychicky ale ani fyzicky. Nemali sme však inú možnosť. Dnes už viem, že slová “ „Čo ťa nezabije,to ťa posilní“, skutočne platia!!!
V pondelok ráno sme teda pekne krásne o päť tridsať nastúpili spoločne do auta a „vyštartovali“ do našej špagetérie. Ja so slzami v očiach, takmer bez slova, v duchu premýšľajúc s čím začať a ako pokračovať aby sme to všetko postíhali. Upiecť ciabatty, navariť polievky, pripraviť omáčky a pestá…V živote som také množstvá nevarila, nevedela som jednotlivé pomery, tzv. normy…no proste nič!!! Viete si to predstaviť?
Janík s rozvahou a pokojom jemu typickým prebral celé ranné velenie. (Ďakujem)A možno práve kvôli tomu pokoju, ktorý okolo seba šíril, mi práca išla tak „od ruky“. Nenaháňala som, nestresovala samu seba. Išla som pekne krok po kroku, tak ako kázal recept. Žiadne, pre mňa príznačné „Hŕŕŕ, hŕŕŕ“. Koncové dochucovanie a dolaďovania mal na starosti on..Ja totiž veľmi málo solím …ale, keďže sto ľudí dokáže mať aj sto chutí, je potrebné nájsť tu najoptimálnejšiu variantu. A v tomto je Janík skutočne fantastický. A ako to celé dopadlo? Cabiatty boli počas celého týždňa krásne chrumkavé a plné olív, z polievok nám neostávala ani jedla lyžička a omáčky sa míňali rýchlosťou blesku. Dokonca zazneli aj oslavné slová typu: „Bolo to výborné…“ A to mi dodávalo silu i sebavedomie. Začínalo ma to baviť a aj napĺňať… A zrazu som pochopila v čom celé to čaro varenia je!!!! V pocite zadosťučinenia…. Že tomu druhému chutí, chutí a chutí…Že sa tvári spokojne a pri odchode sa ešte aj usmieva. A ten pocit je na nezaplatenie.
A tak som tu…po 9 mesiacoch od otvorenia špagetérie na pozícii hlavného kuchára, ktorý bude chodiť do práce na 2 smeny. Rannú a i tú poobednú. A teším sa na to. Dokonca som si založila knižku receptov. Tak mi prosím držte palce…Nech to každý týždeň dám!!! Začínam naplno druhý augustový týždeň. A ak môžete, pošlite mi mail, ktoré sú vaše najobľúbenejšie omáčky alebo, ktoré by som mohla vyskúšať. Chcem sa učiť a robiť to najlepšie ako sa dá. Bože, no kto by to dakedy o mne povedal…Že?

Varí celá rodina…

Varí celá rodina…

Spomínate si ešte na obľúbenú hudobnú súťaž v sedemdesiatych rokoch, v ktorej vystupovali spievajúce rodinné družstvá? Každý člen rodiny jednoducho odspieval svoju obľúbenú pieseň a potom si počkal na výsledný verdikt poroty. Myslím, že v tej dobe to bol jeden z najviac pozeraných programov televízie…ľudia sa zabavili, popri tom si aj zaspievali a poniektorí si možno aj v obývačke spoločne zatancovali. Prečo o tom píšem?…Pretože, takýto obdobný večer som zažila v našej špagetérii. Len s tým rozdielom, že sme viac varili ako spievali…ale verte či neverte…tí mladší si aj zaspievali a aj niečo potancovali.

Začalo to úplne nenápadne. Momentálne totiž v špagetérii „bojujeme“ s nedostatkom pracovných síl. Predsa len, je čas dovoleniek a každý z nás má právo na oddych. A keďže sme nechceli skrátiť čas otvorenia a ani ubrať z ponuky, požiadala som svoju čerstvo vyštudovanú dcéru Betku, aby nám prišla pomôcť. A keďže si pravidelne počas leta „privyrábala“ ako čašníčka v jednej známej čadčianskej reštaurácii, (v ktorej bola veľmi obľúbená a žiadaná), nemala som absolútne žiadne obavy, že by sme to spolu nedali. A mala som pravdu. Nielenže sme obsluhovali, umývali a čapovali…my sme spolu dokonca i varili, vymýšľali a skúšali nové recepty. Úplne zľahka, bez akýchkoľvek problémov. Obe sme to brali ako zábavu a zopárkrát sme sa veru i schuti zasmiali. Naše omáčky vám chutili, chválili ste nás a my sme sa vtedy pyšne pozreli jedna na druhú, zdvihli obočie a potmehúdsky sa usmiali. Tie „naše“ sa  totiž míňali ako teplé rožky a nám z minúty na minútu rástlo sebavedomie. Skutočne som bola pyšná … na nás obe, že dokážeme spolu takto fungovať ..aj mimo domu. Že sa dokážeme zasmiať, porozprávať sa a popri tom aj viesť náš malý podnik. Ľudí sme mali neúrekom a boli dni, kedy sme nevedeli či skôr dať variť cestoviny, miešať omáčku alebo načapovať pivo. Kmitali sme z jednej strany na druhú…avšak bez chaosu, nervozity a kriku. Akoby sme vedeli, kde má ktorá byť v daný okamžik, kedy prebrať úlohu tej druhej, zastúpiť ju, či niečo začať pripravovať. Boli sme skutočne perfektný tím. A musím  priznať, že teraz, keď už tu nie je, mi je za tým všetkým smutno. Chýba mi to jej: „Tak čo si dnes vyskúšame?“ alebo „Nafotíme drinky“, či „Vypijú mi môj najobľúbenejší sirup!!!“ Viete…mojim veľkým prianím je, aby tu ostala navždy pracovať. Viem však, že ju čaká niečo po čom roky túži. Že jej nemôžem brániť v snoch…a žiadať od nej, aby tu ostala so mnou . Viem ale tiež aj to, že keď ju budem potrebovať tak by bez mihnutia oka „pribehne“ do špagetérie a preberie moju úlohu v nej. A to mi v tejto chvíli stačí a som je za to vďačná.

Avšak, nie je jediná, ktorá  špagetériu vyskúšala „na vlastnej koži.“ V jeden večer a potom i v ten ďalší sa tu ocitol i môj malý syn. No malý ako malý. Má pätnásť. To ho len ja stále vidím ako maličkého chlapca. Dospel neuveriteľne rýchlo a ja musím uznať, že to zatiaľ, popri tom všetkom, perfektne zvláda. Niežeby tu nechodieval…Chodieval, avšak nie na dlho, pretože počas školského roku to nebolo nijako inak možné. No a v jeden takýto prázdninový deň tu strávil celé popoludnie i večer. Nie však nečinne, s telefónom ruke, či s neprítomným pohľadom na gauči. Práve naopak…akčne.. s utierkou v ruke pri umývačke v zadných priestoroch špagetérie. So slúchadlami v ušiach, pospevujúc si. Dokonca pri prehadzovaní riadu v umývačke aj s prevedením tanečných krokov a kreácií.(Inak, dovtedy sme panvice dávali do umývačky tak, že nám zaberali strašne veľa miesta. On nám predviedol úplne iný spôsob a verte či nie…ostali sme naňho hľadieť s nemým úžasom). Svoju pracovnú činnosť nazýval „praním“ a veta: „Už mi dopralo?“ nás vždy všetkých rozosmiala. Umýval, vyberal, ukladal…niekoľko hodín, a mne sa zdalo, že sa i baví. Neustále sa s Betkou smiali, spievali, doberali sa…a my sme sa s radosťou ku nim pridali. Boli to neskutočné dni, skutočne neskutočné…Boli sme všetci spolu, šťastní a veselí. Pomáhali sme si a popri tom sme sa dokázali aj zabaviť. Neviem to vyjadriť slovami. Ten pocit, ktorá stále mám, keď si na to spomeniem asi najviac vystihujú slová …pokoj, šťastie, radosť, spokojnosť. Neviem čo by som dala za to, aby bolo takýchto dní čo najviac. Som však vďačná i za tieto chvíle…a nejako tak v hĺbke duše cítim, čo ich bude časom viac.

No a čo na záver? Varili sme spolu…všetci štyria a budem rada ak sa ku nám pridá aj „druhá“ strana. Nech to zažijeme všetci a spoločne. Viem, že to za to bude stáť…Len sa netreba báť..

Vysoké či nízke…

Vysoké či nízke…
Milujem vysoké opätky. Na vysokých opätkoch sa totiž všetko mení. Pohľad na svet i na seba samu. Nosila som ich dennodenne a niekoľko rokov. Nevedela som si predstaviť, že by som si ráno namiesto nich obula baleríny, či iné „tichošľapky“. Neomínali ma a ani netlačili. Mnohí si ma dokonca nevedeli bez nich ani predstaviť. Mala som totiž akoby len dve verzie oblečenia a obuvi – elegantná s vysokými podpätkami a športová s teniskami. Nič medzi tým akoby neexistovalo…
Veta: „Milujem vysoké opätky“ dnes už neplatí. Nosím ich už len sporadicky a príležitostne. Po mačacích hlavách sa v nich totiž ťažko chodí a aj obsluhuje(ale to je len taká moja výhovorka). Pravdou však je, že sa v nich už necítim tak pohodlne ako kedysi. A…už v nich ani nemávam ten pocit, ktorý mi dodávali. Tak ako sa zmenil môj život, zmenili aj moje zaužívané zvyky. Môj súčasný život je už o inom. Nachádzam pocit spokojnosti a šťastia v „obyčajných veciach“ a maličkostiach. Nepotrebujem sa naháňať za mamonom, mať nové šaty, či topánky. Postačí mi, ak som s deťmi a bavíme sa. Smejeme, vyvádzame a spoznávame …Postačí ma ak ma medzi seba prijmú ľudia, ktorí sú súčasťou života tých, ktorých mám rada. Keď ráno svieti slnko a ja si môžem ísť zabehať, keď môžeme cez víkendy chodiť na výlety a spoznávať svet, alebo keď si večer môžem sadnúť na terasu a popíjať pohár prosecca.
Po rokoch som našla samu seba. Vďaka jednému človeku. A tak sa mu chcem poďakovať. Za možnosť byť takou akou v skutočnosti som, bez pretvárky a hrania sa na dokonalú. Dnes už viem, že život nie je o opätkoch, šatách, či veľkom dome a aute. Život je o láske, priateľstve a úprimnosti. A ja mám všetkého dostatok…A pravdu? V špagetérii by som na tých vysokých podpätkov 13 hodín skutočne denne nevydržala…:-)

Ľudia sú rôzni…

Ľudia sú rôzni…

To snáď vie každý. Milí, usmievaví, zachmúrení, vrčiaci, veselí i smutní…Cez prah špagetérie sa „prevalí“ húfa takýchto rozmanitých jedincov. A v tom je celá ta krása. Spoznávate ľudí, rozprávate sa s nimi, dozvedáte sa všelijaké zaujímavosti…Každý jeden má svoj príbeh a ja som vždy nesmierne rada, ak sa ho popri koštovaní našich špagiet dozviem. Aj minule…Zavítala ku nám jedna príjemná mladá žena. Menšieho vzrastu, útla s dlhými hustými vlasmi. Upútala ma na prvý pohľad. Mala som dojem, že sme sa už niekde stretli. Len som si nevedela spomenúť kde.

Viete čo je zvláštne? Že vždy sa dám do reči ľuďmi, ktorí ma pri svojom príchode zaujmú…výzorom, správaním, chôdzou, gestikuláciou. No a táto mladá žena(inak, ako som zistila, matka štyroch takmer dospelých dcér…nevyzerá na to, zááávidííím…)ma upútala svojim oblečením. Mala športové šortky, funkčné tričko, bežecké tenisky, čelenku …no proste bežkyňa. A keďže behávam i ja, zo zvedavosti som nadviazala reč. A žasla som…Nebola to obyčajná milovníčka behu. Bola to žena, ktorá behom žila. Keď o ňom rozprávala, doslova žiarila. Šťastím, spokojnosťou, pokojom a nadšením. Úprimne som jej závidela…ten pocit, ktorý pri behu máva. Pocit voľnosti, ľahkosti. Pre mňa je beh ako aj ostatné športy  drinou a námahou. Cvičím pretože musím…a samozrejme, že aj chcem, avšak…to, čo ona rozprávala,  som nezažila nikdy. Tá žena je pre mňa inšpiráciou…Veď uznajte, ktorá z nás by sa dokázala postaviť na štart 100 kilometrového behu v horskom teréne a bežať dňom a nocou. To chce nielen silu, ale aj odvahu a pevnú vôľu. Úprimne ju obdivujem.. Nielen preto, že zvláda ultramaratóny( a vyhráva ich), ale i za to, že to všetko dokáže popri práci, rodine a všetkých tých každodenných starostiach a nevyhnutnostiach.

No a popri našom rozhovore som si aj spomenula na naše prvé stretnutie…Po  prvýkrát sme sa rozprávali na behu Od Tatier k Dunaju, no a potom na behu v Pieninách. Už vtedy som s úžasom počúvala jej rozprávanie ako sama v búrke a v tme bežala z Košíc do Bratislavy. Prajem jej, aby behala s takou radosťou aj naďalej. Nech sa nenechá zviazať novým zamestnaním, nech sa raduje a teší z toho čo jej prináša beh.  A nech nám vždy príde do špagetérie porozprávať o svojich zážitkoch…

Na záver ma potešila najviac. Jednoduchou vetou. „Viete, že som to zvládla aj vďaka vašim špagetám? A ja som sa usmiala…

Máj — lásky čas

Máj….lásky čas?

Máj je mesiac ako iný, akurát mu je priradené spojenie lásky čas. Ak sa poobzeráte okolo seba, takmer všade uvidíte zamilované páry, radosť, úsmev, smiech. Možno to bude tým, že jar naplno prichádza a my sme plní nadšenia. Okolo nás všetko zakvitne, rozvonia sa…Zbožňujem jarné slnko. Také tie prvé teplé lúče, ktoré vás celú celučičkú prehrejú. Nastavíte tvár do slnka, zavriete oči a len cítite to teplo. Je to pre mňa jeden z najkrajších pocitov…

Máj je pre mňa výnimočný mesiac. Počas jeho 31 dní sa mi zmenil život a zmenila som sa aj ja samotná. Nie všetkým sa to páčilo a mnohí to ani nedokázali pochopiť. Ja som si ale po rokoch uvedomila, že už nechcem žiť tak, ako si želajú ostatní, resp. ako sa od ženy v mojich rokoch „spoločensky“ očakáva. Spätne moje rozhodnutie, odísť z mesta, v ktorom som sa narodila a prežila svojich 44 rokov, hodnotím ako jeden z najrozumnejších krokov v mojom živote. Priznám sa, bola som unavená z toho každodenného rituálu, neustálej kontroly a prikazovania, čo smiem, čo sa môže a čo už je za rámec…Každý by mal žiť tak, aby bol spokojný on…nie tí druhí. Verte, že až keď urobíte niečo, čo iní nečakajú, tak zistíte, kto v skutočnosti za to stál. A mnohí vás prekvapia, mnohí zas sklamú a mnohých opätovne nájdete…

Občas ma zamrzí, čo sa o sebe podozvedám….ale ako mi povedala moja mama, skutočne dôležité je iba to, čo cítite vy sám. Občas sa zamyslím, nad tým, či je sebecké uprednostniť svoje šťastie pred druhými. Neviem…V istých momentoch si ale uvedomíte, že život je krátky. A vtedy si poviete, na čo mám vlastne čakať. Veď ak som ja šťastná a spokojná, tak bude aj moje okolie. Inak to totiž nejde…Veď dostávame to, čo dávame. A ja to vidím…na svojich deťoch. A to mi dáva silu milovať tak ako viem a chcem.

A čo na záver? Nebráňte sa láske. Ak je skutočná, tak nemáte čo stratiť. Užite si máj s jeho všetkými nástrahami, no a popri tom nezabudnite zablúdiť aj ku nám do špagetérie SiJa. Začína sa sezóna „skutočnej zeleniny“ a my pripravujeme práve takéto sezónne omáčky na naše domáce špagety a cestoviny. A ak by ste poznali vy nejaký dobrý  sezónny májový recept…tak neváhajte a pošlite nám ho.

Máte radi pivo?

Ja áno…dokonca veľmi. Uprednostním ho vždy pred vínom i tvrdým destilátom. Jedine zaváham pri ponuke prosecca. Ale o ňom niekedy inokedy. Pivo je pre mňa nápoj, ktorý mi zasýti smäd a uhasí hlad. Je to moja prvá pomoc pri behu, bicyklovaní, ale aj pri spánku. Jednoducho, na tento nápoj nedopustím. Nevadí mi ani to, že na mňa muži udivene pozerajú, keď si namiesto vína objednám čapovaný polliter. Vlastne nechápem, prečo je tento „mok“ tak spájaný s mužmi. Veď má blahodárne účinky i na nás – ženy. I vďaka nemu sú naše kosti silnejšie, sme odolnejšie voči chorobám,  chráni naše srdce a je to určite lepšia hydratácia po cvičení ako nejaký energetický nápoj.  Priznám sa ale, že i napriek tomu, že mi tak chutí….nie som jeho nejaký znalec. Nerozoznám, aký typ piva pijem… Chutí mi takmer úplne každé, dokonca i nealkoholické. Samozrejme, ak je možnosť vybrať si, tak uprednostním nefiltrované a kvasinkové. Zo zdravotných dôvodov.

Keď sme otvárali špagetériu, boli sme pevne rozhodnutí, že okrem vína a prosecca, nebudeme nič iného podávať. Názor mojej sestry Kataríny, že bez piva to nepôjde, som rezolútne zamietla. Pivo sa podľa mňa jednoducho do nášho konceptu nehodilo. Avšak, mýlila som sa…priznávam. A keď som dnes ráno povedala svojej sestre, že už čapujeme, radostne povzdychla. „Ha….som ti hovorila. Už sa teším na piatok.“(pozn. vtedy totiž máme v špagetérii  prednášku Slovensko pod hviezdami a chystá sa mi prísť pomôcť. Ešteže ju mám…to len tak pomimo).

Ak sa poobzeráte po Mariánskom námestí, všade, úplne všade uvidíte reklamy na čapované pivo. Tí, ktorým tento nápoj chutí, majú skutočne na výber. Ponuka je široká a predpokladám, že i dopyt. A my, keďže chceme, aby ste u nás posedávali nielen ráno a cez obed, sme hľadali spôsoby ako to dosiahnuť. K večerným špagetám sme začali podávať grátis víno…a ukázalo sa, že vás to milo prekvapilo. Ale podávať len to, nestačilo. Ľudia sa u nás totiž začali pýtať aj na iné druhy alkoholu a čoraz častejšie  zaznievala otázka, či máme čapované pivo. A priznám sa, že mňa zakaždým zamrzela moja negatívna odpoveď. Prajem si totiž, aby ste u nás dostávali to, na čo máte práve chuť…A tak sme sa začali zaoberať PIVOM. Nechceli sme byť ako ostatní. Ak pivo, tak také, čo by sa aspoň trošku približovalo nášmu spôsobu podnikania. A tak sme lustrovali a hľadali menšie, tzv. domáce pivovary, ktorých filozofia je obdobná ako tá naša. Nebolo to zo dňa na deň, dokonca sme mali už aj jeden vybraný pivovar z okolia Banskej Štiavnice, avšak … A potom náš kuchár Pištík povedal: „A prečo nie Martins. Normálne pivo, nie ako tie európske, ale také to s  tradičnou horkou chuťou. Takou akú ma pivo mať!“ A tak som sadla za notebook a dúfala, že pivovar ospevovaný Pištíkom, nebude nejaká veľká komerčná firma zastúpená po celom Slovensku. Mali sme šťastie…malý pivovar, ktorý si skutočne zakladá na tom, aby PIVO bolo PIVOM. Ako chuťou, tak i načapovaním. Žiadne bublinky, ani podchladenie…je také, že polliter dokážete vypiť na 1-2 dúšky. Mierne horké, nepasterizované…skutočné pivo, aké sa čapovalo pred niekoľkými rokmi. A čo sa mi páčilo, že majitelia nás prišli zaučiť čo a ako…Vysvetlili nám, prečo je dôležité každý večer prečistil „čapovanie“ a raz do týždňa dodržať aj čistenie celého pivného „setu“. Naša čašníčka Katarína krútila neveriaco hlavou. Podľa jej slov, tam kde predtým pracovala, takéto „čistenie“ vykonávali jedenkrát do týždňa. Možno práve preto je Martins taký dobrý…ako je. A ja som sa musela naučiť čapovať …aby bola pena pekná kopcovitá. Ale čo by som pre vás neurobila😊 Tak príďte …a ochutnajte dvanástku

Kto by povedal, že ja budem variť…

Kto by povedal, že ja budem variť…

O tom, že varenie ma moc nebaví, som písala už niekoľkokrát. Netajím sa tým…Jednoducho, je to tak. A keď sa ma jedna novinárka, ktorá o nás písala pre gastrožurnál  opýtala,  prečo teda máme špagetériu, moja odpoveď bola jednoduchá. „Máme radi cestoviny. A…varenie má predsa na starosti kuchár, my len dotvárame atmosféru.“

Na začiatku sme si mysleli, že si vystačíme s jedným – šikovným kuchtíkom. Čas ale ukázal, že sme pravdu nemali. Otvorili sme druhú zmenu, našli druhého kuchára  a fičali v plnej pare….Jeden mesiac. Kuchár totiž musel náhle odísť a my….sme doslova a dopísmena ostali „na holičkách“. Začalo naše provizórne obdobie. Zatvoriť sme nemohli, a tak sme poprosili našu šikovnú čašníčku Katarínu(ktorá niekedy tiež vlastnila reštauráciu), aby na istý čas prebrala aspoň sčasti funkciu večerného kuchára. Týmto sa jej chcem poďakovať. I za to, že ma nenápadne priúčala čo a ako pridať a ochutiť.

A zatiaľ čo Katka večerami varila, my sme intenzívne pátrali po niekom, kto by rád prebral jej úlohu. Požiadali sme úrad práce, rozhodili siete medzi známymi, dokonca sme zašli aj na strednú školu, či sa nám nepodarí „zlanáriť“ nejakého šikovného študenta. Úplne bez výsledku. Budúci kuchári na otázku, kto z nich rád varí, iba sklonili hlavy do zeme, úrad práce nám vybral až 1 „“donúteného“ záujemcu(ktorý inak od skončenia školy nevaril a 8 rokov pracoval pri páse) a známi len krútili hlavou z jednej strany na druhú. Jednoducho, kuchári sú v Žiline nedostatkový tovar. Možno je to tým, že je tu tak veľa reštaurácií, a možno i tým, že väčšina odchádza do zahraničia aby si lepšie zarobila.

Moja naivná predstava, že si nájdeme kuchára, ktorý sa bude u nás naplno realizovať, ktorý bude vymýšľať a experimentovať, sa teda rozplynula. Nič iné mi neostávala, len sa zmieriť s danou situáciou a prebrať velenie nad jej riešením. Vedela som, že Katarína nemôže chodievať len na „poobedné“, a že Janík, musí chodiť do svojej firmy. A tak…som bola nútená nazbierať všetku moju odvahu a v duchu si povedať: „To dáš, tak ako vždy!“ …A začať variť. Priznám sa, obavy som mala…a veľké a stále mám. Cestoviny sú ale úžasné v tom, že príprava omáčok patrí medzi tie jednoduchšie pripravované pokrmy. A tým, že milujem cestoviny, ma baví i to miešanie, experimentovanie, kombinovanie. Samozrejme, nevyváram zložitejšie druhy ako pestá. Na tie si netrúfnem, a ani na puttanescu, či cuketovú s ricottou. Nedajbože bolónsku alebo syrovú. Nie, to nie….Tie my našťastie stíha náš kuchár Pištík ešte v priebehu dňa pripraviť. Ja pripravujem večer skutočne len tie najjednoduchšie recepty, ktoré sú hotové v priebehu niekoľkých minút. Napríklad paradajkovú s mozzarellou a bazalkou, či smotanovú s proscuittom a cherry paradajkami. A dala som aj carbonaru s vajíčkom. A viete, aký som priebojník v príprave šalátov? S proscuittom, vajíčkami, panenkou, tuniakom, mozzarellou, k tomu nejaká ta jogurtová zálievka alebo len olej, soľ, korenie….Inak, na tých teraz fičím….

Som na seba pyšná a baví ma pozerať, ako s chuťou jete. Dokonca ma aj pochválila skupina mladíkov…Že to nielen chutí ale aj vyzerá na tanieri výborne. Ďakujem vám chlapci, ani neviete, ako ste ma v tej chvíli potešili. Som na seba hrdá….a môžete aj vy. Zas som sa posunula o krôčik ďalej. Netvrdím, že odteraz tu budem vyvárať….To, ani náhodou.  Naďalej hľadáme a potrebujeme kuchára, ktorý by nám to tu večerami poriadne rozprúdil. Ak nejakého takého poznáte, dajte nám vedieť…prosím. Ja som tu len na zástup. Radšej sa s vami budem rozprávať a spolu s Janíkom sa starať, aby ste sa u nás cítili príjemne.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Gastro biznis je ťažký, ale…

Gastro biznis je ťažký, ale…

Špagetéria SiJa „funguje“ takmer 6 mesiac a vyzerá to tak, že si našla vo vašich jedálničkoch svoje miesto. Má už  niekoľko stálych zákazníkov a pomaličky pribúdajú ďalší. Možno je to pravými domácimi špagetami, možno rodinným prostredím, a možno i konceptom, ktorý nie je pre slovenský gastro priemysel tak typickým. Možno….

Prednedávnom som čítala článok o tom, ako vnímajú gastro Slováci a ako Taliani. Na rozdiel od talianskych jedákov, tí naši – slovenskí, radšej sedávajú vo veľkých reštauráciách s rozmanitým a všakovakým menu. Taliani uprednostnia malé, útulné priestory  s ponukou maximálne 2-3 pokrmov. Majú tak záruku, že to, čo sa im ponúka, je skutočne pripravené z čerstvých surovín. Oceňujú domácu, priateľskú atmosféru. Nie nablýskané rovnošaty, či biele rukavičky. Mne je ich postoj ku gastronómii bližší, a keď sme mimo Slovenska, tak radšej zablúdime do malej miestnej reštaurácie na periférii ako do nablýskaného hotela v centre mesta.

Prajem si aby naša špagetéria bola presne taká. Malá, útulná, rodinná. Jednoducho jednoduchá….ale tiež príjemná a obľúbená. Denne pripravujeme 2 druhy cestovín a zhruba 6 typov omáčok. Varíme, zapekáme, dokonca sme začali vyrábať aj lasagne. Podľa mňa je výber široký. Niekedy ma však zaskočíte otázkou, či len toto…A ja odpovedám: „Áno, ale je to čerstvo pripravené jedlo“. Žiadne zmrazovanie, či kupovanie polotovarov. Možno naše špagety na tanieri vyzerajú  strašne jednoducho, bez všetkých tých dekorácií, ale sú vyrobené priamo u nás, v našej kuchyni, každé ráno. Rovnako omáčky a polievky. Nehráme sa na super kuchyňu, takou skutočne nie sme. Sme ale kuchyňou, v ktorej nepodvádzame zákazníka. Používame suroviny, ktoré tam majú ísť a nenahrádzame ich. Nezabudnem na poznámku jedného nemenovaného kuchára, ktorý sa divil, že na prípravu pesta Genovese používame iba bazalku. Oni dávajú petržlenovú vňať – pol na pol, len aby ušetrili. Možno sa im darí a možno majú to pesto o niekoľko centov lacnejšie, ale … Toto nie! Ak už sme sa pustili do tvrdého gastro priemyslu, tak na úrovni. Radšej teda ponúkneme menej omáčok na špagety, ale budú to omáčky také aké majú byť. Bez zahusťovania alebo  nadstavovania surovín…

Gastro priemysel je ťažký, skutočne ťažký. A viem, že každé začiatky bývajú zložité. Dôležité je ale udržať si pozitívne myslenie a veriť si. Dnes som sa rozprávala s jedným manželským párom, ktorí si v deväťdesiatych rokoch ako prví otvorili v Žiline pizzériu. Vyrábali dokonca vlastné cestoviny. Vydržali to 18 rokov a ja som len obdivne povzdychla. Na otázku prečo skončili, si zase povzdychli oni. „Už sme ďalej nevládali…“

Nás špagetéria baví a teší. Zatiaľ vládzeme a verím, že to tak bude naveky…A chcem aby ste vedeli aj to, že každé vaše „Ďakujem, bolo to dobré“ je pre nás ako zlatá olympijská medaila.

Winston Churchil raz povedal: „Úspech je o schopnosti ísť k úspechu a nestratiť pri tom nadšenie“. A ja s ním súhlasím. Práve to nadšenie je magická sila, ktorá nás poháňa vpred …úspech totiž neprichádza z hodiny na hodinu. A ja ho mám ešte strašne veľa. Tak „Vzhúru do oblak“ ako mi každé ráno povie Janik…

Slovensko pod hviezdami

Pohľad na vesmír ľudí fascinoval už od dávna. Avšak s pribúdajúcou populáciou a rozširovaním obydlí sa poniektorým ľudom tento prenádherný pohľad stráca…

Takmer každý ale pozná ten moment, keď  ste v noci sám kdesi na balkóne alebo na chalupe, zrak upriamite na nočnú oblohu a pozorujete hviezdy, rôzne satelity a pri dobrých podmienkach aj planéty. Jasná nočná obloha je jednoducho úžasné divadlo, kde sa občas dejú nevídané udalosti a úkazy. Ale viac vám o tom porozprávajú dvaja sympatickí mladíci Pavol Novák a Richard Petrech. 

Kedy:  27.apríla 2018 o 19.00 hod. v Špagetérii SiJa

Mariánske námestie 29/6 Žilina

Vstup bezplatný

Rezervujete si miesta: sija@spageteriasija.sk, mobil:0903 130 896