Ako sme robili gnocchi…

Radšej hneď na úvod….Nevyzerali sme ako Psíček a mačička v knihe Jozefa Čapka😊 A i keď ide o moju veľmi obľúbenú detskú knihu,  našťastie som  medzi nami žiadnu podobnosť nenašla. My sme  totiž vedeli do čoho ideme a ako máme postupovať. Samozrejme, a ako inak, pod dozorom a drobnohľadom nášho kuchára Pištíka. Vyskytli sa nejaké malé nedostatky, trenia v názoroch, ale konečný efekt bol dobrý. Nebolo to ale jednoduché. A tak ako vždy, konečnému výsledku predchádzala nejaká „epizódka“. V hlavnej úlohe Janík a samozrejme, že aj …Ja.

Zistili sme, že sme úplne rovnaké povahy (čo nie je zlé, len občas sa akosi nemôže dohodnúť). Na tom, kto má vlastne pravdu. Pretože, každý z nás si myslí, že on je ten najmúdrejší – to len mimo záznam. Ale poďme k gnocchám. Jedného dňa, len-tak, ako blesk z jasného neba, si Janík zmyslel, že vyskúšame zemiakové gnocchi. Bolo nám totiž povedané, že január býva poslabší mesiac a „stravníkov“ menej. Takže času na skúšanie a kombinovanie bude dostatok. Nooo…nebola to ale celkom tak pravda. Bývajú dni silné i poslabšie(inak, doteraz neviem prísť na to, od čoho to závisí). Len viem, že keď sa o 10.00 hod. pozriem von oknom na námestie a vidím málo ľudí, tak sa to odrazí i cez obed. Ale ak viete, prečo v niektoré dni chodievate viac a v iné menej, dajte mi prosím vedieť😊. Skutočne ma to zaujíma. Bože, zas som odbočila…ale súvis to má, pretože práve v takýto „silný deň“ sa Janík rozhodol, že nastal ten správny čas na experimentovanie.

Zemiaky sa v šupke uvarili, vychladli, naškrabali. Hľadali sme ten najlepší recept, pretože ten, ktorý máme z Toskánska sme si do Špagetérie nedoniesli. A v hlave sme mali stále myšlienku, že keď sme ich vtedy pripravovali, tak sme do zemiakového cesta niečo pomaly primiešavali. Po vzhliadnutí surovín, ktoré mali byť súčasťou, sme sa zhodli, že to musel byť jednoznačne vyšľahaný sneh z bielkov. V receptoch, ale ani zmienka…A keďže začali prichádzať v skupinkách ľudia, vzdialila som sa a prípravu prenechala Janíkovi. A teraz si predstavte situáciu. Ako inak, behom niekoľkých minút bola úplne plná plnučičká špagetéria. Ja som pobehovala medzi ľuďmi, Pištík vhadzavol a vyberal uvarené cestoviny, kolegyňa umývala taniere a príbory o dušu a Janík…rozložený na celom a našom jedinom priestore (tam, kde ukladáme  cestoviny pripravené na výdaj). Pekne v pokoji si miešal, vaľkal. Múka naľavo, napravo, škrupinky z vajíčok „lehce“ pohodené…(Bože, túto jeho vlastnosť asi najviac obdivujem. Ten pokoj…že, všetko má čas…) Lenže ja, „stresmen“, musím mať všetko tak ako potrebujem. Ten istý zabehnutý systém, ktorý mi nik nemôže narušiť. A to, že on tam stál, a my sme nestíhali, ma znervózňovalo. A tak som ho postupne, pomaly a myslela som si, že aj nenápadne, presúvala smerom do časti umývania. A asi som to prehnala, pretože keď zmizla jeho pracovná doska úplne z našej prípravnej plochy, nastal výbuch. Nie ale taký ten zlostný, výbušný a hlučný.  Bol to iba pohľad sprevádzaný jednou vetou v zmysle „Robte si ich sami. Ja tu nemám priestor“. Argumenty, že teraz skutočne nie je čas a ani priestor, nenašli odozvu…A tak miska s lepkavou hmotou(pretože namiesto hladkej múky tam dal taliansku semolinovú), ostala bokom. Preglgla som, na minútu zatvorila oči, zhlboka sa nadýchla(to ma naučila moja dcéra Betka😊) a pokračovala v obsluhe. Po prvom obedovom návale som poprosila našu kolegyňu aby ich dorobila. Skúšala a robila čo mohla, ale gnocchi po uvarení, neboli také ako by mali byť. Téma gnocchov pretrvávala až do večerných hodín. S dovetkom….“Keby nebolo mňa, ani by sa s nimi nezačalo.“  A ja som si v duchu povedala, „Áno, to je pravda…ale…“ Nedalo mi to však, a tak som sa rozhodla, že ….„Dokážem, to SAMA!“ Nie, nie…s Pištíkom, samozrejme😊. A tak, keď Janík na druhý deň pracoval mimo Špagetérie, sme s Pištíkom (ktorý našiel náš taliansky recept u seba doma) urobili gnocchi a čakali…Kým príde Janík. Tešili sme sa na ten výraz…, čo povie. Pretože naše gnocchi boli také ako by mali byť. Nepresných tvaroch, guľatučké a keď ste do nich zahryzli, tak jemnučké. Proste…úžasné. A čo on? S úsmevom na tvári a tým svojim typickým tónom povedal: „Máme mak?“ A tak sme si všetci, po zatvorení reštaurácie, sadli za stôl a spoločne jedli naše prvé zamiakové gnochi….A že vyzerali skutočne dobre, svedčila aj návšteva dvoch dám, ktoré ich videli cez okno a prišli sa opýtať, kedy budú zaradené do menu. A čo z toho vyplýva? Tak ako v rozprávke O psíkovi a mačičke…nakoniec všetko dobre dopadlo. Tak to bolo ako malo byť a my dvaja sme sa zas niečo naučili. Ale najviac som sa zasmiala na Pištíkovej vete na druhý deň. Keď som historku rozprávala svojej dcére, on len tak akoby ledabolo zahlásil: „Skoro bola z toho tichá domácnosť“.

A na záver? Len tak medzi riadkami: Príprava a výroba gnocchov je skutočne zdĺhavá. Kým sa vám tie zemiaky uvaria, kým urobíte cesto, kým vyrobíte pekne guľaté tvary a do nich vidličkou medzierku….trvá. A navyše, z 2 kg zemiakov a múky…..nie je zas až toľko porcií. A tak zvažujem, že zvolíme alternatívu gnocchov cestovinových (predávajú totiž na ne formy), ale ešte stále bojujem s Janíkom. Tak držte palce, nech sa mi to podarí😊 Potom budú na vašich stoloch už denne.