Krajina, ktorá vás prekvapí?   Uzbekistan…

Cesta do Uzbekistanu nebola vôbec plánovaná. Ako inak, nie? Prišla nečakane, po jednom stretnutí s vojakom pri výstupe na Pik Lenina v Kyrgyzsku. Stretli sme sa v campe 1(4 300 m.n.m.), pri zostupe z dosiahnutého vrcholu sedemtisícovky.  Prisadol si ku nám na večeru(nikde inde už nebolo miesto) a my sme sa mu prihovorili. Ruštinou. A tak to celé začalo…Prišli sme na to, že tam „HORE“  sme boli všetci traja. Dokonca sme sa spolu i fotili. Oon s kamarátmi a vlajkou svojej vlasti a my tiež. Priznám sa úprimne, že si ho z vrcholu nepamätám, ale pamätám si ho z campu 2(5 400m.n.m.). Upútal  ma  totiž jeho klobúk. Vojenský. Nesmierne sa mi páčil a zvažovala som, či by ho vymenil za Janíkovu šiltovku. Pravdepodobne by na náš výmenný obchod nepristúpil, pretože keď si ho pri odchode od nášho stola zabudol, tak sa poň behom niekoľkých minút vrátil so slovami „Našťastie je tu!“  Hmm, vojaci tu asi bez klobúka chodiť nemôžu. To len na úvod, aby ste si dokázali predstaviť človeka, vďaka ktorému sme spoznali Uzbekistan. Krajinu, ktorá vás prekvapí…

Keďže sme namiesto 17 dní zvládli výstup na Pik Lenina za deväť, rozhodovali sme, kam sa pôjdeme pozrieť. Boli nejaké alternatívy avšak, keď vojak prehovoril o svojom domove, vedeli sme, že pôjdeme práve tam. O Uzbekistane, okrem toho, že niekedy patril do Sovietskeho zväzu, som nevedela absolútne nič. On však o ňom hovoril ako o čarokrásnej krajine s kultúrnymi pamiatkami a nádhernou prírodou. A keďže som zvedavá,  chcela som sa na vlastné oči presvedčiť, či to nie sú iba slová.

Bývalá sovietska krajina leží v strednej Ázii a hraničí s Kyrgyzskom a Kazachstanom. Podstatnú časť zaberá púšť avšak, nájdete tu i pohoria s výškou 2000-4000m.n.m. Čo bolo potešujúce, aspoň pre mňa, bolo podnebie. Horúce a suché.  V čase keď sme tam boli my(august), sa teplota pohybovala medzi 30-34 stupňov celzia.  O slnko a  subtropické ovocie, ktoré doslova milujem,  núdza veru nebola. Prekvapujúca bola iná skutočnosť. Uzbekistan je krajina s veľkými zásobami  zemného plynu, ropy, uhlia, farebných a drahých kov. Mysleli by ste si, že sa to automaticky odrazí i na životnej úrovni obyvateľstva a celkovej kondícii štátu. Nie je tomu ale zatiaľ tak.  Ľudia tú žijú „skromne“. Na uliciach nevidíte nablýskané „meďáky, „audiny“, ani žiadne iné coolové autá. Takmer všetci jazdia na Chevrolet-e, a to z jednoduchého dôvodu. Ten sa tu vyrába, a ako nám prezradil náš taxikár, je to to najlepšie auto v celej krajine😊. Ďalšou zvláštnosťou je, že preferujú bielu. Skutočne….teda aspoň na autách. Za celý náš pobyt sme videli maximálne 4 autá, ktoré biele neboli. Prečo…to nám taxikár už povedať nevedel. Všetky  boli vyblýskané a vyumývané. Nad tým neveriaco krútil hlavou Janík, odporca umývania áut. On to totiž považuje za stratu času…Však keď je auto špinavé, aspoň vidno, že sa používa…Nevideli sme ani honosné vily, ani luxusné sídla. Predpokladám, že niekde určite sú, avšak nie sú tak  „bežne“ na očiach. Z rozprávania taxikára som mala pocit, že všetci žijú ako „jedna rodina“. Pripomenulo mi to časy komunizmu u nás, keď „pracujúci“ spolu nielen pracovali, ale sa aj zabávali a boli častokrát i priatelia. O svojom prezidentovi hovoril ako o nesmierne dobrom a neskorumpovanom človeku, ktorý vie, čo robí. Neviem však, čo je pravda a čo nie…Možno bol len zástancom režimu a súčasnej politiky Uzbekistanu a nevidel na ňom nič zlé. To čo som ale videla a zažila, však jeho slová potvrdzovalo.

Ďalšou zvláštnosťou tejto krajiny sú samotní cudzinci. Je ich tu minimum, a možno aj práve preto sú považovaní za niečo extra. Po prvýkrát sme to pocítili na hranici. Z Kyrgyzska sa prechádza do Uzbekistanu výlučne peši. Všetci zaparkujú autá pred hranicou a pekne krásne kráčajú s batožinou v jednom súvislom rade. Presne neviem kvôli akému dôvodu. Tak sme si i my vystúpili z taxíka a s batohmi sa zaradili. V tom sa pred nami vytvoril koridor a ľudia nám gestikulovali aby sme pokračovali ďalej. Neveriaco som pozrela na Janíka a on na mňa. Spočiatku sme nerozumeli, pokiaľ na nás nezakýval policajt, rukami ukazujúc aby sme prišli až ku nemu. Predbehli sme desiatky čakajúcich ľudí, a takto to pokračovalo ďalšími hraničnými kontrolami. Bolo to nepríjemné. Pred nami boli ženy s malými, plačúcimi deťmi i starší ľudia…a my sme si vykračovali ako páni. Boli sme vybavení v priebehu niekoľkých minút Colníci sa nás pýtali odkiaľ sme, ako sa u nás žije a kde všade sme boli. Nie div, keď videli Janíkov zapečiatkovaný doklad. Ako sme sa neskôr dozvedeli, jednoducho tu platí pravidlo prednosti cudzincov.. A nielen na hranici. A vedia to úplne všetci.

Celú trasu po Uzbekistane sme mali zabezpečenú cestovnou agentúrou, ktorú nám odporučili v základom tábore v Kyrgyzsku. My sme si stanovili, ktoré mestá chceme vidieť a oni nám zorganizovali ubytovanie a prepravu. Behom jedného predpoludnia. Za hranicou sme teda nasadli do bieleho nám určeného vyumývaného chevroletu a vydali sa  niekoľkohodinovú cestu. S údivom som pozerala z okna. Cesty bez jediného výmolu, diery. Ulice čisté, polia s kukuricou, bavlnou a neviem s čím všetkým. Taxikár nám rozprával a ukazoval, čo sa dalo. Bolo to milé, ako chce svoju krajinu ukázať len v tom najlepšom svetle. Priznám sa, že o Uzbekistane som si myslela, že to je krajina veľkej biedy. Nechcem povedať rozvojová., skôr na ten spôsob života ako v  Nepále….A bola som nesmierne milo prekvapená. Dokonca si myslím, že o niekoľko rokov nás predbehnú. Tu ste nevideli človeka, ktorý by len stál a pozeral. Všetci boli v pohybe. Upratovali, zametali, čistili… Zrazu taxikárovi zazvonil telefón. Kontrolný  …od pani, ktorá nám organizovala výlet. Či nás našiel, ako sme spokojní a či všetko ide presne podľa časového plánu. Ten záujem bol príjemný. Neviem, či by si niekto u nás dal takú námahu.

Okolo obede sme dorazili do mesta Fergana. Hotel už na prvý pohľad vyzeral „na úrovni“ . A to sme povedali, že nám postačí trojhviezdičkový. Všade čisto, hladké posteľné prestieranie a bazén. V tej horúčave a po niekoľkých dňoch v snehu to bolo pre mňa ako splnený sen. Len si ľahnúť na ležadlo a plávať v príjemne osviežujúcej vode. Nemali sme však plavky. Mužské sa dali priamo zakúpiť v hoteli, avšak dámske nie. Podľa „bazénovej obsluhy“ bola dôvodom ich vysoká cena. „Neoplatí sa!“, zdôraznil. Moc mi toto vysvetlenie do hlavy nešlo…a tak som si vytiahla športovú spodnú bielizeň (čiernu) a tvárila sa, že plavky mám. Objednali sme si čapované pivo a kávu. Služby ešte tak trošku pokulhávajú, ale ich prívetivosť a úsmev to všetko dorovnáva. Po vodnom osviežení sme sa vydali do mesta. Kráčali sme popri panelových blokoch, ktoré mi pripomínali, naše paneláky. Nebolo človeka, ktorý by sa na nás nepozrel. Tak zvláštne. Poniektorí sa dokonca „ uchechtli“. Nevedela som, či je to tým ako vyzeráme, alebo tým, že sa držíme za ruky. Keď sa skupinka mladých dievčat začala pri pohľade na nás hlasno chichúňať, vyhlásila som, že sa budeme musieť asi prezliecť. Predsa len, oproti miestnym ženám, zahalených do dlhých šiat a šatiek, som ja v červených športových nohaviciach a čelenkou vo vlasoch musela vyzerať ako podivín. Nehovoriac o farbe mojich vlasov. Zamierili sme to teda priamo na bazár. Keď sa povie „bazár“ napadne vás kopa ľudí, prekrikujúce sa hlasy, chaos a hluk. V tomto prípade to tak celkom nebolo. Privítala nás obrovská brána a za ňou pekne usporiadané sektory s jednotlivými produktami. Zelenina, ovocie, sladkosti orechy, chleba, mäso, syry…a všetko možné, na čo si len spomeniete. Ľudia buď mali svoje stánky alebo len sedeli na zemi. Nik po vás nevykrikoval nech ochutnáte, nik vás neťahal za rukáv. Po sektore potravín, boli časti domácich potrieb, odevov, kozmetiky a jedálne s dennou ponukou. Zväčša to boli polievky, šašlíky, chlieb. Zásadne sa k obedu podával čaj. Čierny alebo zelený. Bolo príjemné sadnúť si a pozorovať ten život okolo seba. Ako sa ľudia správajú, čo nakupujú. Zastavili sme sa v niekoľkých stánkoch s oblečením a obuvou. Výber šiat a topánok bol neskutočný.  Keď zavítate do „obchodíka“ , tak v tom momente je u vás predávajúci. Ochotný poradiť a predať čo sa len dá. Ponúkne vám čaj a chce sa rozprávať. V porovnaní s našimi cenami to boli „smiešne peniaze“, i keď sa tak nemá hovoriť. Samozrejme, toľko aj odev vydrží. Zahalila som sa teda  do šiat  i ja, čo bolo v tej horúčave skutočne príjemnejšie ako dlhé nohavice. Jemná saténová látka ma príjemne chladila a ja som sa po niekoľkých dňoch opäť cítila ako žena. K šatám som si doladila šatku a ukryla pod ňu moje červené vlasy. Myslela som si, že takto z davu už vynikať nebudem. Ale nestalo sa…divné pohľady na nás padali naďalej. Ten „výraz cudzinca“ jednoducho neschováte  pod masku, i keď myslím, že nie sme tak odlišní. Niečo v nás ale INÉ musí byť.  Keď sme sa na to pýtali taxikára, iba sa usmial a povedal „ Ste cudzinci“. Vo Fergane sme strávili noc a na druhý deň  poobede sme vyrazili ďalej. Tentokrát vlakom….niekoľko hodín. Bolo nám povedané, že lístky do vlaku prvej triedy boli vypredané, takže nám ostával vlak nižšej kategórie. Nevedeli sme čo čakať. Aké bolo však naše prekvapenie po výstupe z taxíka. Stanica – budova, obrovská a nádherná. Žiadne padajúce omietky, alebo iné devastačné nedostatky. V porovnaní s vlakovou stanicou v Čadci, Žiline, ba i dokonca v Bratislave, bol tento objekt ako novopostavený. Čistý, žiadne podivné indivíduá ani opilci. Stáli sme v úžase a pozerali. Dokonca i okolie budovy bolo ako vystrihnuté z fotografie. Zelené kríky, rastlinky, pekne urobené chodníčky. A toto je rozvojová krajina? Prečo to tak vyzerá, sme zistili hneď ako sme vstúpili dovnútra. Pri dverách stálo niekoľko policajtov, ktorí nám skontrolovali pas i cestovné lístky. Nik iný, okrem samotných cestujúcich tu vstúpiť nemohol. Zvláštne nie? Po prvej kontrole nasledovala ďalšia. Kontrola batožiny cez scaner a opäť kontrola dokladov. Potom ste si už mohli sadnúť do vestibulu a čakať na vlak. Keď váš spoj dorazil do stanice, pri výstupe z budovy stanice ste opäť prešli kontrolou. Tentokrát iba cestovného lístka. Vďaka tomuto prístupu sme našťastie nenastúpili na zlý vlak, pretože nebyť toho človeka, vezieme sa „klasicky“ už iným smerom. No a keď ste prešli aj touto „povinnou zástavkou“ pri samotnom vlaku stálo niekoľko sprievodcov, ktorí vám pozreli lístok, povedali číslo sedadiel a lístok si nechali u seba. Dostali ste ho až pri samotnom výstupe z vlaku. Išlo o vlak nižšej kategórie, avšak….všade bolo čisto, sedadlá boli široké a pohodlné, a keď som videla toalety, takmer mi „padla sánka“. V tomto prípade môžem povedať, že my sme ďaleko…ďaleko za nimi. Nevedela som si predstaviť ako potom vyzerajú vlaky vyššej triedy. Mali sme však aj tú možnosť a musím vám povedať, že to bola „pecka“. Išlo o rýchlovlaky typu štart -cieľ, s maximálnou rýchlosťou 230 km/h. To, že tam bolo čisto a útulne bolo samozrejmosťou. Dostali ste kávu a nápoj a ak ste si priplatili tak aj niečo na zjedenie. Mohli ste pozerať film alebo počúvať hudbu. No niečo naozaj úžasné. A teraz si vybavte v mysli naše železničné dráhy. Je to vôbec možné? Naša cesta vlakom viedla cez skalnaté údolia, kde tu pár stromov, kde tu nejaké obydlie. Bolo až neuveriteľné, že tu vôbec nejakí ľudia bývajú. Po príchode do cieľa nás opäť čakal odvoz do hotela. Rovnako čistého a príjemného ako ten predtým. Možno len pre predstavu cien a služieb: ubytovanie spojené s raňajkami stálo 20,00 eur.  Raňajky boli formou švédskych stolov a mohli ste si vybrať buď sladké alebo slané. Šunka, mäso, vajíčka, biely jogurt, džemy, ryžová kaša, syry, palacinky, zelenina, sladké a slané koláče, ovocie. Instantná káva, čaj, džús. Mne chýbali vločky…ale, ako mi neustále prízvukuje Janík: „Zjesť treba čo ponúkajú. A vtedy keď je čo!“

Docestovali sme do Samarkandu, ktorý je spolu s ďalším mestom Buchara symbolom Hodvábnej cesty. Samarkand sa považuje za výstavnú skriňu Uzbekistanu, pretože obsahuje najmonumentálnejšie pamiatky v krajine. Orientálnu atmosféru cítiť na každom kroku a verte, že pohľad na, pre nás tak trochu neprípustnú kultúru, je magický. Kupoly, modré sfarbenie, kamene….nedokážem opísať všetky pamiatky detailne, skutočne sú nádherné, a ak vás láka história Islamu, tak práve toto mesto je na jeho spoznanie ideálne. My sme mali naň bohužiaľ málo času, a tak sme doslova „behali“ z miesta na miesto, aby sme toho čo najviac videli. Ku večeru nám ostávala už len najväčšia pamiatka, zapísaná v UNESC-u – Registan. A keďže nás  „google“ informoval, že je otvorená do večera, nebolo sa kam ponáhľať. Ale vedzte, že aj  ten sa niekedy mýli…Priamo a doslova „pred nosom“ nám pekne krásne zatvorili bránu a povedali: „Zajtra“. Prekvapene sme stáli na mieste a neveriaco pozerali, čo sa deje… To akože naozaj? My neuvidíme najväčšiu pamiatku zapísanú v UNESCO, kvôli ktorej tu vlastne všetci chodia? „Takú ešte nehrali!, zvolal Janík. No ale hrali…Celé námestie bolo totiž ohradené a na každom kroku, pri každej zátarase stáli vojaci.  Hľadali sme škáročku, cez ktorú by sme sa mohli prepchať, no nedalo sa. Vždy sa tam zjavil vojak. No…oni nemali toľko pochopenia pre Janíkovo odhodlanie, a po neviem koľkom neúspešnom pokuse o vniknutie do objektu, nás zobrali a ukázali maličký plagátik prilepený na ešte menšom múriku. Vtedy sme pochopili …Samarkand sa chystal na veľký medzinárodný hudobný festival. A hoci sa mal konať až o niekoľko týždňov,  jeho prípravy prebiehali v predstihu.  Naša smola…A tak sme sa aspoň postavili pred tie železné zábrany a urobili si zopár fotiek.

Naša cesta na druhý deň smerovala do Buchary. Rýchlovlakom. Toto mesto má niekoľko prezývok, hovorí sa o nej ako  o „perle islamu“ alebo „šperku vesmíru“, no skloňuje sa aj ako „srdce Hodvábnej cesty“. A presne to vystihuje jej atmosféru. Keď nás zo stanice viezol taxík do hotela, mala som dojem, že som v stredoveku. Skutočne…viezli sme sa starobylými uličkami pomedzi kamenné domy a priznám sa, že som mala strach kde sme sa ocitli. Bol ale zbytočný. Po ubytovaní sme sa okamžite vydali potulkami mestom. Prvý pohľad, ako sme vyšli z uzučkých kamenných uličiek ma nesmierne prekvapil. Pred nami sa zrazu otvorilo námestie s rybníčkom(bola to inak zásobáreň vody), okolo ktorého boli porozmiestňované miestne reštaurácie. Do jednej takej sme si sadli a započúvali do hudby, ktorá tu znela. Na ten pocit, ktorý som v tej chvíli mala, asi nikdy nezabudnem. Pokoj…pokoj v duši. Po mnohých rokoch. Objednali sme si typické uzbecké jedlo, paradajkový šalát s cibuľou, miestnu polievku, šašlík a samozrejme ich neskutočne dobrý chlieb. Mohla by som ho jesť na tony. Ovál zvrchu mierne chrumkavý a vo vnútri mäkkučký a ešte teplý, vybraný akoby priamo z pece. Sedeli sme v tureckom sede a pozerali okolo seba. Ako sa tvária a správajú miestni ľudia, tipovali sme kto je kto a čo tu robia. Príjemná zábava…Predpokladám, že Buchara je obľúbeným mestom i domácich ľudí a usudzujem tak po tom, ako sme videli niekoľko svadieb, množstvo rodín s deťmi i zaľúbencov. To námestie žilo, skutočne.  Symbol starej Buchary, je 47 metrov vysoký minaret Kalon, ktorý je zároveň aj najstaršou stavbou celého mesta. Prezýva sa aj ako „Vež smrti“, pretože v minulosti tiež slúžila ako miesto popravy pre zločincov, ktorí boli zhadzovaní z vysokej veže dolu. Mňa osobne najviac zaujala pevnosť Ark, ktorú sme si prešli so sprievodcom, a čo to sa podozvedali o  vtedajšom živote. Príbeh posledného bucharskeho emira a jeho ženy bola ako rozprávka tisíc a jednej noci.  Starý, tučný, despotický vládca a mladá, veľmi mladá, 14 ročná manželka. Mali smutný príbeh. A keď som videli aj ich fotky, na malú chvíľu som sa ocitla v tej dobe. Nenadarmo mi moja mama hovorí, že žijem v oblakoch…  Ale ani tento krutovládca neustál príchod boľševikov a ušiel do Afganistanu. Čo mňa osobne zarazilo, bola jeho podobnosť gest s ďalším novodobým despotom z obdobia fašizmu. Prst hore, ak ostávaš žiť, prst dole, ak ťa čaká smrť. Na krutosť emira, podľa rozprávania sprievodcu, doplatili aj anglickí poslovia(v našej dobe diplomati). Ti si dovolili do pevnosti vstúpiť na koni, čo bola len výsada samotného vládcu. Za tento „prešľap“  si Angličania odsedeli 4 roky a i napriek tomu, že prestúpili nakoniec na  islam, ich život skončil násilnou smrťou – zavraždením. A viete aká bola na margo tejto historickej udalosti a prestúpenia na Islam, poznámka nášho sprievodcu? „Ale keďže bol emir múdry človek, dal ich zavraždiť!“ A mňa na chvíľu oblial studený pocit.

Väčšina historických budov nie sú  chrámy, ako by sa dalo očakávať. Ide  o školy s výučbou Islamu, v ktorých sa jednotlivci vzdelávali a žili niekoľko rokov. Po obsadení Uzbekistanu Sovietmi, konkrétne za doby Lenina, boli školy zatvorené a Islam zakázaný. Zmena nastala až počas vládnutia Stalina. Ten aby presadil svoju moc, školy Islamu obnovil a ponechal ľuďom ich vieru. Ale toto je len malá časť z toho, čo sme sa dozvedeli.

Je však zbytočné viac písať, je potrebné to vidieť a zažiť. Tak vám prajem peknú cestu…do Uzbekistanu!